Prokofiev, Šostakovič a Kilar v Košiciach
12. 11. 2026
Košice, Dom umenia
Štátna filharmónia Košice, Andrei Ioniță, Eduardo Strausser
Kilar – Šostakovič – Prokofiev
Ďalší koncert A cyklu ŠFK predstavil dve menej známe diela veľkých ruských neoklasikov (či neoromantikov) 20. storočia – Prokofieva a Šostakoviča. Ako predohra však zaznela známa skladba neofolkloristického razenia Orawa z r. 1986 od poľského autora Wojciecha Kilara. Je to akási fúzia ľudovej hudby s prvkami minimalizmu pre sláčikové obsadenie. Deväťminútový razantný prúd goralských rytmov a intonácií sa ukázal ako veľmi vhodný štart koncertu, nad ktorým sa dirigentského velenia ujal mladučký dirigent brazílskeho pôvodu Eduardo Strausser. Jeho taktovka bola disciplinovaná, rozvážna a pokojná, napriek tomu však dokázal orchester vyprovokovať k fascinujúcemu zvukovému výsledku. Strausser pristupoval k partitúre s obdivuhodným nadhľadom a empatiou, vynikajúco stvárnil jednoliatu gradáciu, tvoriacu podstatu skladby. Role koncertného majstra sa ujal Pavel Mikeska z Filharmonie Bohuslava Martinů v Zlíne, ktorý veľmi citlivo muzicíroval najmä na začiatku kompozície. Zložitú a komplexnú partitúru s množstvom delených hlasov autentickým a spontánnym spôsobom prebudili k životu členovia sláčikovej sekcie košických filharmonikov.
Ani pri ďalšej skladbe nebolo na pódiu oveľa viac hudobníkov. Koncert Es dur pre violončelo a orchester Dmitrija Šostakoviča totiž vôbec neráta s plechovými dychovými nástrojmi, s výnimkou jediného lesného rohu. Ide o štvorčasťové dielo, pričom centrom dramaturgie je pomalá časť so samostatnou, gigantickou kadenciou; paradoxne prvá a posledná časť v rýchlom tempe majú skôr epizódny charakter. Ako sólista sa predstavil rovnako mladý a nádejný rumunský violončelista Andrei Ioniță. Prvá časť dýchala akýmsi chladným ironickým odcudzením; chýbalo mi viac expresívneho dôrazu, je však možné, že išlo o zámer. Pri sarkastických kaskádach poslednej časti zaujal violončelista výbušnosťou a temperamentom, nehovoriac o bezchybnej technickej ekvilibristike a spoľahlivej spolupráci s orchestrom. Ťažiskové Moderato znelo pomerne zdržanlivo, s dôrazom na elegickú atmosféru, vrúcnosť a zádumčivosť, miestami pripomínajúcu Mahlerove posledné symfónie. Umelcov nádherne vycibrený tón sa v prídavku uplatnil ako samostatný prvok v Sarabande tretej violončelovej suity J. S. Bacha.
Po prestávke sa pódium Domu umenia zaplnilo do posledného miesta v súlade s obsadením menej hrávanej Siedmej symfónie Sergeja Prokofieva z r. 1952. Ide o poslednú dokončenú symfonickú skladbu autora v tieni stalinskej totality, o akýsi epilóg nad úspešným a vydareným kreatívnym životom veľkého umelca, plnom tvorivých kompromisov. Aj táto symfónia predstavuje kompromis, má retrospektívny charakter v znamení množstva nostalgie a neotonality. Jeho pôdorys je klasicky štvorčasťový, pričom na druhom mieste sa nachádza miestami provokujúco groteskný, inde čarovne uhladený valčík.
Dirigent Strausser sa tu ukázal vo veľkolepom štýle, rozhodne menej zdržanlivo ako v predchádzajúcich skladbách. Občas skĺzol do polôh zvukovej frenetickosti, čo sa mi v kontexte tejto symfónie nezdalo celkom adekvátne. Sympaticky zneli plasticky frázované ušľachtilé témy z prvej časti, ako aj melodické zákutia spomínaného valčíka. Treba pochváliť aj poctivú drobnokresbu, o ktorú sa Strausser počas celého koncertu s úspechom usiloval. Posledná časť bola energickou, hravou, a predsa rezignujúcou bodkou.