SF, Čižmarovič - Nielsen
10. 5. 2024
Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor,
Juraj Čižmarovič, Erik Nielsen
V orientálne ladenej dramaturgii dvoch májových večerov v bratislavskej Redute zaujali viaceré momenty. Huslista Juraj Čižmarovič rád zaraďuje do repertoáru rarity či menej uvádzané koncertné kusy, čo je aktívom nielen pre interpreta v medzinárodnom priestore, ale aj pre slovenské publikum, ktoré sa takto vďaka pravidelne sa vracajúcemu rodákovi zoznamuje s novou hudbou. Okrem skutočne raritného koncertu Hansa Pfitznera uvádza Čižmarovič napríklad koncert Ericha Wolfganga Korngolda (tohto roku v Žiline a so SOSR-om v Bratislave). Naposledy do Bratislavy importoval ako prvý huslista poslucháčsky atraktívny koncert Fazila Saya s podtitulom „1001 nocí v háreme“.
Sayov husľový koncert premiérovala r. 2008 Patricia Kopatchinskaja, s ktorou turecký klavirista a skladateľ tvorí už takmer 20 rokov harmonický pódiový pár. Ťažko teda pri porovnávaní nesiahať po nahrávke tejto excentrickej vizionárskej huslistky, aj keď jej nekonformný štýl je neustále ťažko vstrebávaný interpretačným mainstreamom a zrejme bude aj tento jej prvolezecký výkon mnohými odmietaný ako bezpodmienečne referenčný. Na porovnanie sa núka i záznam mladého azerbajdžansko-tureckého huslistu Elvina Hoxha Ganiyeva, ktorého extatický výkon je fascinujúco poznačený osobnou skúsenosťou s kultúrnym prostredím Turecka a blízkovýchodnej tradičnej hudby a na rozdiel od naturalistickej Kopatchinskej aj špičkovou precíznou „klasickou“ technikou a tónovou kultúrou.
Čižmarovičov príspevok k orientálnemu senzualizmu Fayovho koncertu je očakávateľne v kvalitnom interpretačnom mainstreame. Slovenský huslista je tradične silný v kantiléne s familiárnym mäkkým stredoeurópskym šmrncom, dramatické pasáže majú správne napätie a dynamiku, prejav oplýva adekvátnym drajvom a expresivitou. Síce oproti Kopatchinskej či autentickému Ganiyevovi nepočujeme dráždivé pohrávanie sa s mikrointervalmi v glissandách sláčika či pizzikát, ktoré u spomínaných dvoch huslistov evokujú orientálne strunové nástroje, ale neprekáža to. Ponúka sa argument, že v opačnom prípade by výsledkom mohlo byť neorganické napodobovanie tradičných idiómov, ktoré nemá interpret bez geografickej či kultúrnej väzby dostatočne zažité. Z tohto pohľadu je Čižmarovičova kreácia autentická a úprimná. Ak sa jej dá čosi skutočne vytknúť, tak je to slabšia naratívnosť husľového partu ako rozprávača príbehov známej arabskej zbierky, ktorú mu implikovala nielen premiérová Kopatchinskaja, ale aj sám autor vo viacerých vyjadreniach.
Fayov orientálny koncert – aj s dôležitou úlohou zvuku tradičných bicích nástrojov –, bol síce gravitačným centrom tematickej dramaturgie, no zaujímavé zážitky prichádzali aj z jeho satelitov, a to vďaka jednoznačnému vkladu v Bratislave prvýkrát hosťujúceho amerického dirigenta Erika Nielsena. Pre mňa najväčším prekvapením koncertu azda až do jeho záveru zostávala, paradoxne, úvodná Mozartova predohra z Únosu zo serailu. Neviem, nakoľko sa za neobyčajne vydarenou, štýlovou, strhujúcou mozartovskou koncepciou šéfdirigenta Bilbao Symphony Orchestra podpísali jeho bohaté skúsenosti z operných produkcií, no výkon Slovenskej filharmónie bol totálnym prekvapením a prísľubom. Hudba mala dramatický ťah, mozartovskú iskru a vzduch vo frázach, ktoré nepôsobili v skupinách vôbec nedisciplinovane ani v koncoch„strapato“, tak ako sme toho často v Redute svedkami, ospravedlňujúc to nedostatočným kontaktom orchestra s klasicistickým repertoárom. Evidentná inšpirácia od dirigentského pultu preskakovala do orchestra aj po prestávke vo farebnej psychologizujúcej partitúre Bartókovho Zázračného mandarína, hoci v dlhšom materiáli kratších čísiel baletnej hudby bez pódiovej akcie sa ucho občas stretávalo s miestami, ktoré v celku pôsobili stagnujúco. Dojem z dobrého koncertu to však už nemalo šancu pokaziť.