SF, Borejko - Rozehnal - Barishevsky
23. 5. 2024
Lutosławski – Ljatošinskij – Schönberg – Stravinskij
Slovenská filharmónia dlhodobo dokazuje, že je telesom tvárnym a prispôsobivým, a keď príde dirigent, s ktorým si navzájom porozumejú, aj modré z neba mu znesú. Ideálna chémia zafungovala aj v prípade hudobného a umeleckého vedúceho Varšavskej filharmónie Andreja Borejka. Sympatický dirigent s jasným, koncentrovaným a zrozumiteľným gestom inšpiroval k sebavedomému, energickému, no koncentrovanému výkonu. Farebné Symfonické variácie Witolda Lutosławského zazneli s istotou a v plnom zvuku, potešili jasné hrany, vyladené dychové sekcie a výborné synchróny. Zo zvuku vytiahol očarujúce kontrasty svetlých a tmavých tónov, s ktorými maľoval veľké plochy a záver premyslene vygradoval so zjavným zmyslom pre dramatično.
Antonii Baryshevsky nie nadarmo vyhral prestížne medzinárodné súťaže a v popredných koncertných sálach nevystupuje pre svoje hnedé oči. Virtuózny Slovanský klavírny koncert Borisa Ljatošinského zaznel v jeho podaní s nesmiernou energiou a nasadením. Napriek tomu však tón klavíra znel mäkko a farebne vyrovnane v celom rozpätí dynamiky aj registrov. Sólový part je miestami napísaný v polohách, v ktorých je pre orchester priam nemožné neprehlušiť ho, no predsa len mohol dirigent viac krotiť zvuk v lyrických pasážach a neprekryť perlivosť Barishevského techniky. Interpretačné nuansy si publikum mohlo užiť aspoň v prídavku, ktorý si po strhujúcom výkone vytlieskalo.
Druhú polovicu koncertu otvorilo prenádherné a cappella dielo Arnolda Schönberga Friede auf Erden op. 13 v podaní SFZ pod vedením zbormajstra Jana Rozehnala. Svojou náročnosťou ďaleko presahuje všetok a cappella repertoár, ktorý zaznel na ostatnom samostatnom koncerte zboru – a aj na tých v uplynulých sezónach. Harmónia konvergujúca k atonalite, veľký rozsah a technická náročnosť jednotlivých hlasov síce nie sú pre SFZ neznámymi vodami, no bez sprievodu orchestra a bez pravidelného uvádzania sa stávajú zradnými. Všetky noty boli na svojom mieste, ako sa patrí, no nevedela som sa zbaviť dojmu, že to je tak všetko. Zvyčajne plasticky, kompaktne a farebne znejúcemu telesu chýbala v interpretácii vláčnosť, miestami zúfalo chýbala altová hmota, exponované úseky sopránu pôsobili technicky nedotiahnuto, a preto sa nevyhli zopár neželaným „intonačným ohybom“. A hoci mužské hlasy zneli väčšinu času pomerne kompaktne, tenor sa do závratnej výšky v závere vrhol s prílišnou vervou. Napriek neočakávaným nedokonalostiam však treba skonštatovať, že bolo skvelé počuť v podaní SFZ takúto náročnú literatúru. Kodály a Lukáš znejú na každom zborovom festivale, na filmovú hudbu si tiež trúfne všelikto, no kto iný má u nás spievať Schönberga, ak nie SFZ?
Zľahka rozpačitú atmosféru rozpustil navrátivší sa Andrej Borejko, ktorý Stravinského Žalmovú symfóniu neplánovane uviedol publiku slovami „Excuse me, I forgot my glasses.“ O jeden smiech a dva potlesky neskôr si už vypýtal od orchestra jasnú artikuláciu a hutný zvuk (ktorého mohlo byť miestami pod zborom trošku menej). Takisto bolo zjavné, že aj speváci sa v tomto diele cítia oveľa istejšie. Úsporným a jasným gestom previedol obe telesá cez všetky nástrahy nepríjemnej fúgy v druhej časti a srdce každého fanúšika zborového spevu muselo zaplesať, keď v poslednom úseku tretej časti odložil taktovku, s nesmiernou gráciou a citom spravil cezúru pred záverečným veršom a vytvoril čarokrásnu atmosféru finále. Celkom by ma zaujímalo, ako ju ocenila tá tretina voľných miest v sále…