Sander Teepen so Štátnou filharmóniou Košice

27. 3. 2025

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice, Sander Teepen, študenti Konzervatória Petra Dvorského

Grieg – Chaminade – Smetana – Čajkovskij

Je dlhoročným zvykom, že jeden z abonentných koncertov ŠFK (v tomto prípade B cyklu) je venovaný spolupráci s Konzervatóriom na Timonovej ulici, nedávno premenovaným na Konzervatórium Petra Dvorského. Hoci v uplynulých rokoch sa tieto akcie ocitli – azda nespravodlivo – na okraji môjho záujmu, tento rok som sa rozhodol urobiť výnimku. A urobil som dobre! Spolupráca s konzervatoristami mala dve roviny: v prvej polovici koncertu dostali príležitosť niektorí mimoriadne nadaní sólisti so sprievodom filharmonického telesa, v druhej polovici si až štrnásť študentov sadlo na pódium do radov orchestra, aby spoločným muzicírovaním s filharmonikmi získali cenné skúsenosti z koncertnej praxe.

Preto má aj moja recenzia dvojaký rozmer. Najprv treba spomenúť šikovných študentov, ktorí boli vybraní na sólistické výkony. Študent 2. ročníka Ľudovít Slavkovský sa predviedol v prvej časti notoricky známeho Koncertu a mol Edvarda Griega. Podal maximálne seriózny výkon, hoci k stvárneniu hudobnej výpovede pristupoval, z pochopiteľných dôvodov, trocha opatrne, nemal ešte ambície príliš vystrkovať individualistické „rožky“, čo sa týka agogiky a frázovania. Zato z technickej stránky jeho výkon nemal chybu, naopak, Slavkovský disponoval pekným tónom vo všetkých dynamických polohách, nástroj ovládal suverénne a koncepčne smeroval skôr k lyrickým odtieňom skladby.

Aj ďalšia talentovaná adeptka, piatačka Justína Kapcalová, sa zaskvela svojou brilantnou inštrumentálnou ekvilibristikou v Concertine pre flautu a orchester D dur od čoraz hrávanejšej postromantickej skladateľky Cécile Chaminade. Žiaľ, inak spoľahlivo sprevádzajúci orchester neraz prehlušil mäkký, ušľachtilý zvuk jej flauty – možno aj jej chýbalo trochu viac razantnosti a sebavedomia. Keďže však ide o študentov, prehnane kritické poznámky nie sú namieste. Ani v prípade dvoch spevákov, barytonistu Olivera Olejára a tenoristu Filipa Kostruba, ktorí sa ukázali v dvoch úryvkoch zo Smetanovej Predanej nevesty. Zvlášť sa mi páčil vokálny a herecký prejav Olejára. Nechcem krivdiť ani inak suverénnemu Kostrubovi, no s intonáciou vo výškach to nebolo úplne v súlade s kostolným poriadkom… Možno bola na vine aj tréma či momentálna indispozícia.

V druhej polovici sme sa po dlhšej odmlke opäť dočkali predvedenia Čajkovského geniálnej Piatej symfónie. Bol som veľmi zvedavý, ako sa ŠFK vysporiada s náhlym omladením. No už po prvých tónoch sa všetky moje pochybnosti rozptýlili. Treba podčiarknuť aj prínos holandského dirigenta, pomerne mladého Sandera Teepena, ktorý netradične zložené teleso viedol s maximálnou sústredenosťou, odovzdanosťou, láskavou autoritou a koncepčným nadhľadom. Symfónia vyznela ako organický celok s veľmi pestrou dynamickou štruktúrou, mnohými gradáciami a náhlymi zlomami, ktoré si neraz koledovali o zvýšený adrenalín poslucháčov (v dobrom).

Mladí študenti a študentky viac než spoľahlivo zapadali do filharmonického telesa, hrali absolútne naplno, s nadšením a entuziazmom, čo výkon orchestra, dovolím si napísať, ešte posilnilo. Možno zvuk nebol stopercentne homogénny, emocionálna pôsobivosť, neraz spejúca k frenetickosti, to však bez zvyšku vynahradila. V tejto interpretácii nebolo nič lacné, povrchné, prvoplánovo efektné ani gýčové. Naopak, v Dome umenia sa postupne začala vznášať pomyselná zvukovo-expresívna žiara, ktorá mohla výnimočným spôsobom očariť poslucháčov. Veľmi výrečné boli široké úsmevy a gestá študentiek a študentov po skončení interpretácie – s uvedomením, že odviedli perfektnú prácu, na ktorú môžu byť právom hrdé.