S víťazstvom hudby a spevu nad réžiou

Katalánska metropola a jej Gran Teatre del Liceu je považovaná za španielsky domicil operného dedičstva  Richarda Wagnera. Z análov divadla, ktoré vo svojej takmer 180-ročnej histórii postihli dva požiare a bombový útok, sa vynára jeho blízke puto k Wagnerovej tvorbe. Jeho opery zneli v taliančine, katalánčine a od druhého decénia 20. storočia už v nemeckom origináli.

Po etape s dominanciou talianskych autorov a prieniku inonárodnej tvorby sa na javisku divadla(Lohengrin roku 1883, ešte v taliančine, bol míľnikom) udomácnil Wagner. Dokonca prvé zahraničné turné Bayreuthského festivalu sa odohralo práve v Barcelone. V roku 1955 do Licea zavítali Parsifal, Valkýra a Tristan a Izolda v réžii Wielanda Wagnera. Wagnerovská tradícia sa v hlavnom meste Katalánska pestuje dodnes. Posledným prírastkom do nej bolo nové naštudovanie Tristana a Izoldy. 

Wagnerova hudobná dráma na libreto skladateľa, opierajúce sa o stredoveký opus Gottfrieda von Strassburga, po prvýkrát uvedená v Mníchove (1865), zaznela premiérovo v barcelonskom Liceu roku 1899. Pred aktuálnou inscenáciou naposledy v decembri 2017. Dovedna 178 ráz. Azda sa teraz natíska otázka, prečo – odhliadnuc od koncertného uvedenia 2. dejstva v Slovenskej filharmónii (2023) a scén z opery v košickom Národnom divadle (2022) -, v slovenskej histórii evidujeme jediné naštudovanie Tristana v SND (1934). A to sa týka vlastne celého Wagnera po Lohengrinovi. Kto sa ho vlastne bojí viac? Publikum, interpreti, dramaturgovia?

Nová podoba v Gran Teatre del Liceu sa dostala do rúk žien. Dirigentkou je Fínka Susanna Mälkki, režisérkou Barcelončanka Bárbara Lluch a debutujúcou Izoldou nová nórska hviezda v nemeckom dramaticko-sopránovom odbore Lise Davidsen. Bolo to vlastne speváčkino prianie stvárniť rolu po prvýkrát v ženskom ponímaní predlohy. Či za tým stála skladateľova filozofia ženského a mužského princípu, alebo potenciálny sklon k mizogýnii, ostáva v rovine dohadu. Umelkyňu, vracajúcu sa na javisko po pôrode dvojčiat, neraz porovnávajú so svojimi severskými predchodkyňami Kirsten Flagstadtovou či Birgit Nilssonovou.

Nový Tristan a Izolda sa skončil jednoznačným víťazstvom hudobnej a speváckej stránky nad vizuálnou. Bola to dirigentka Susanna Mälkki, deliaca svoju kariéru medzi symfonické koncerty a operné naštudovania (nie je však „zaťažená“ puncom wagnerovskej interpretky), ktorá vniesla do hudobného toku až prekvapujúcu šírku nuáns. Ak vyzdvihnem transparentný zvuk orchestra a tieňovanie pianissimových úsekov, neznamená to, že jej dynamická amplitúda nesiahala v dramatických úsekoch k plnému  nasadeniu všetkých sekcií a dosahovaniu extatických vrcholov. 

Vnímanie Susanny Mälkkiovej je vedené silnou a zároveň kontrolovanou emocionalitou. Jej hudobná architektúra neopomína žiaden detail ani celkový oblúk, ústiaci do záverečnej fázy Tristanovho skonu a Izoldinej smrti z lásky. Okrem kľúčových scén medzi oboma protagonistami mimoriadne dojemne vymaľovala scénu Tristana s Kurwenalom v 3. dejstve.  

Navštívená repríza nebola pre Lisu Davidsenovú doslovným debutom, bolo to už štvrté predstavenie novonaštudovanej roly. Po Barcelone jej Izoldu čaká newyorská Metropolitan Opera a po nej nepochybne veľa ďalších scén. Jej objemný dramatický soprán, s technicky ideálne zvládnutou rezonanciou, bez akejkoľvek námahy preklenujúci orchestrálnu masu, znie vyrovnane od tmavých hĺbok, cez pevný stred až po impozantnú hornú polohu, vrátane opakovaného vysokého C. Zároveň, čo u týchto typov hlasov nebýva časté, Davidsenovej bohato využívané tieňovanie dynamiky v piane, spievanom v plnom objeme tónu, znásobuje silu emócií. 

Žiaden Tristan ani Brangäne to popri nej nemajú ľahké. Američan Clay Hilley patrí dnes k najvyhľadávanejším predstaviteľom titulnej postavy. Ide o part natoľko náročný, že prípadné režisérske ambície hľadať vizuálne vierohodného hrdinského tenora, musia ísť bokom. Hilley má pevne a kompaktne znejúci hlas, timbrom ani barytónovo ani „bielo“ kolorovaný. Vie si uvážene rozložiť sily tak, aby znel plnohodnotne a výrazovo intenzívne v každom výstupe a v záverečnom akte hlasovo kulminoval dlhými frázami.  

Ak som už spomenul, že k najsilnejším momentom večera patrila popri výstupoch titulných hrdinov scéna s Kurwenalom v úvode 3. dejstva, tak to bolo aj vďaka Tomaszovi Koniecznému. Poľský basbarytonista svojím objemným a obsažným hlasom vyjadril všetky city, ktoré je z pasáže nádejí v návrat Izoldy možné vložiť do hlasovo-výrazového prejavu.

Ekaterina Gubanova sa s Brangänou stretáva často a hoci jej vyšší mezzosoprán, najmä popri impozantnom zjave Davidsenovej, znel o niečo útlejšie a občas vo výške s istým vibratom, naplnila charakter postavy presvedčivo. Britský basista Brindley Sherratt (Marke) má zrelý, stále ešte bez známok opotrebovania  znejúci bas, ktorý kráľovskú postavu nevyzbrojil autoritatívnosťou, ale väčšmi ľudskou zraniteľnosťou. 

Katalánska režisérka a herečka Bárbara Lluch pravdepodobne mala v úmysle nerozptyľovať javiskové dianie kulisami (scénu vytvoril Urs Schönebaum, kostýmy Clara Peluffo) a v minimalistickom, priestorovo nekonkrétnom rukopise sa skoncentrovať na atmosféru jednotlivých scén. Nanajvýš dianie dokresliť svetelnou technikou. Nedržala sa teda pôvodných dejísk, vložila do svojej koncepcie impresionistické náznaky i prvky symboliky. Výsledok sa síce nezrážal s predlohou (asi zbytočné bolo v úvode pridať nemé postavy Izoldinej rodiny), no ani jej neposkytol pridanú hodnotu. 

Inscenovať toto prelomové a na akčnosť deja, vzhľadom na jeho časový rozmer, skôr naratívne Wagnerovo dielo nie je ľahké. No Lluchovej formovanie charakterov postáv takmer ostalo nebadateľné. Ak protagonistom divák uveril, tak to bolo zásluhou ich speváckych kreácií. Za najväčšiu blamáž režijno-výtvarnej podoby však považujem gýčovými hviezdičkami posiate pozadie, snažiace sa vzbudiť ilúziu noci. Dramatickosti nepridalo ani zmnoženie mŕtvych, keď v obrane Tristana symbolickým gestom padala hlava za hlavou. Veľmi zjednodušene: inscenácia je väčšmi koncertom v kostýmoch než javiskovo rozohranou filozofickou drámou. Ale aj to vie byť zavše lepšia cesta.

Navštívená predposledná repríza (siedme predstavenie v januárovom bloku) zaplnila takmer 2 300-miestne hľadisko barcelonskej opery do takmer posledného kresla. Dirigentku vítalo bravó pred každým dejstvom a oprávnené záverečné ovácie po piatich hodinách nemali konca. 

Richard Wagner 

Tristan a Izolda

Hudobné naštudovanie: Susanna Mälkki

Réžia: Bárbara Lluch

Scéna a svetelný dizajn: Urs Schönebaum

Kostýmy: Clara Peluffo

Tristan: Clay Hilley

Izolda: Lise Davidsen

Kráľ Marke: Brindley Sherratt

Brangäne: Ekaterina Gubanova

Kurwenal: Tomasz Konieczny

Melot: Roger Padullés

Orquesta Simfònica del Gran Teatre del Liceu

Cor del Gran Teatre del Liceu (zbormajster Pablo Assante)

Barcelona

Gran Teatre del Liceu

12. 1. 2026 (premiéra) 

27. 1. 2026 (recenzovaná repríza)

Inscenáciu bude možné zhliadnuť online v mediatéke divadla od 15. 2. 2026 (pozn. red.).