S Ladislavom Fančovičom o Bernsteinovi, Gershwinovi (a Chačaturjanovi)

Na otváracom koncerte tohtoročných Bratislavských hudobných slávností zaznela raritne uvádzaná Symfónia č. 2 „The Age of Anxiety“ Leonarda Bernsteina. Programovo ladené dielo by sa koncepčne dalo označiť za klavírny koncert, ktorý si vyžaduje nielen technicky vyspelého, ale aj štýlovo flexibilného sólistu, schopného pohotovo prekračovať žánrové hranice. Podobne ako Klavírny koncert F dur Georgea Gershwina. Aj s jeho uvádzaním má bohaté skúsenosti sólista pamätného večera v Redute Ladislav Fančovič.

Leonard Bernstein

Symphony No. 2 „The Age of Anxiety“

Berliner Philharmoniker, Krystian Zimerman, Simon Rattle

Deutsche Grammophon 2018

Predpokladám, že tvojmu naštudovaniu Bernsteinovej symfónie predchádzal rešerš dostupných nahrávok, a som si istý, že si narazil aj na záznamy s Krystianom Zimermanom v úlohe sólistu, či už s Bernsteinom samotným za dirigentským pultom alebo so Simonom Rattlom na neskoršej štúdiovej nahrávke. Výber sólistu je možno prekvapujúci – Zimermana majú mnohí zaradeného ako interpreta klavírnych diel Chopina a Debussyho. Ako podľa teba zastal túto úlohu? Snažil si sa pri príprave sólového partu voči jeho koncepcii nejako vymedziť?

Priznám sa, že keď niekedy na jar prišla ponuka zahrať na otváracom koncerte BHS toto dielo, vedel som, že existuje a že je to viac-menej klavírny koncert, nepoznal som ho však detailne. Skôr než som ponuku prijal, symfóniu som si vypočul, aby som sa s ňou bližšie zoznámil, hoci bez notového materiálu. Ako prvú mi internet „vypľul“ live nahrávku Krystiana Zimermana s Bernsteinom a Londýnskym symfonickým orchestrom z roku 1986 a vtedy som vôbec nehodnotil, či sa mi páči, ako ju Zimerman hrá. Keďže dirigoval autor, bral som to ako bernú mincu.

Podvedome som nahrávku pokladal za referenčnú, je tu veľmi veľký predpoklad, že Bernstein konzultoval svoje predstavy s klaviristom. O to viac, že záznam vznikol na počiatku Zimermanovej kariéry. Mrzí ma, že sa mi nepodarilo zistiť, či existuje nahrávka premiéry symfónie, kde bol sólistom samotný Bernstein a Boston Symphony Orchestra dirigoval Sergej Kusevickij. Bolo by naozaj zaujímavé počuť ju. V každom prípade, symfónia ma okamžite zaujala a po vypočutí prvej časti nebolo pochýb, že ju chcem hrať. Druhá časť je ešte strhujúcejšia a mne ešte bližšia práve svojím brilantným, doslova jazzom podkutým scherzom. Zimermanova nahrávka s Bernsteinom ma doslova chytila. Oveľa novšia pre Deutsche Grammophon využíva všetky výhody štúdiového záznamu, ktoré umožňujú výsledný obraz vyčistiť doslova do posledného zrnka prachu – čo je niekedy aj trochu škoda…

Scherzo tejto symfónie predstavuje akoby otvorené dvere do jazzového klubu v čase 2. svetovej vojny, pretože jej „dej“ sa odohráva v tomto období. Má takmer improvizačný charakter a nazdávam sa, že si vyžaduje istú skúsenosť klaviristu s jazzom danej epochy. Myslíš si, že ho autenticky dokáže vystihnúť aj vyslovene klasický interpret?

Toto je veľmi tenký ľad pre každého klasického klaviristu. Vždy, keď sa nejaký skladateľ dotkne jazzového sveta, hrozí, že narazí na interpretov bez hlbšej skúsenosti s frázovaním tohto typu, ktoré je naozaj odlišné. Scherzo plynie v neuveriteľne rýchlom tempe a ak človek nemá doslova zautomatizovaný swingový rytmus a nemusí hľadať, kde je onen kompromis medzi triolou a šestnástinou, je to preňho veľmi ťažké. Aj u Krystiana Zimermana, ktorý hrá zvyšok symfónie fantasticky, v týchto okamihoch počuť, že rytmické hodnoty nie sú vsadené tam, kde by mali byť.

George Gershwin

Concerto in F…

Aalborg Sinfonieorchester, Wayne Marshall

Warner Classics 2011

Dirigentom otváracieho koncertu bol Wayne Marshall, sám vynikajúci hráč na klávesových nástrojoch. Okrem iného nahral aj Gershwinov Klavírny koncert, ktorého nahrávok dnes existuje už nepreberné množstvo, pričom sólisti nie vždy pôsobia autenticky. Z moderných štúdiových záznamov ide podľa mňa o jednu zo svetlých výnimiek. Ako prebiehala vaša spolupráca, aké cítenie tohto štýlu si uňho vedel odčítať?

Stretli sme sa večer pred prvou spoločnou skúškou s orchestrom a bolo zjavné, že medzi nami preskočila veľká muzikantská iskra. Pre mňa to bolo prvé uvedenie Bernsteinovej symfónie, kým Wayne Marshall ju po svete hral veľakrát, no v Bratislave ju po prvý raz dirigoval. Pre nás oboch to teda bolo niečo nové. Prešli sme si interpretačnú koncepciu symfónie a akoby zázrakom tu nebolo jediné miesto, pri ktorom by vznikla nejaká polemika. Všetko plynulo až podozrivo prirodzene a v podobnom duchu sa niesli aj všetky skúšky. Je vzácne, keď sa interpret môže počas skúšok uvoľniť a pracovať s dirigentom v absolútnom súznení. Určite zavážilo, že detailne poznal každú notu v klavírnom parte, vedel, čo sa ako hrá, a bol úplne empatický.

George Gershwin

Concerto in F…

Paul Whiteman Orchestra, Roy Bargy

Columbia 1928

Pri výbere preferovaných nahrávok Gershwinovho koncertu si zvolil dve historické. Prvá z nich vybočuje z bežného rámca tým, že ide o úpravu pre menší ansámbel, ktorým je Orchester Paula Whitemana. Čím ťa oslovila táto interpretácia? Podľa mňa ide v porovnaní s plnou orchestrálnou verziou o isté ochudobnenie…

Prirodzene, je výsledkom veľkých kompromisov. Inštrumentácia tohto koncertu je veľmi pestrá a Paul Whiteman nevládol až takým obsadením a ani majstrovstvo Ferda Grofého nedokázalo v rámci daných možností privodiť zázrak. Na mnohých miestach cítiť najmä deficit sláčikových nástrojov.

Je to zaujímavá verzia z hľadiska tónotvorby a artikulácie dychových nástrojov, ktoré často suplujú sláčikové party. Zmeny sa týkajú najmä strednej časti, ktorá oproti štandardu trvá približne o päť minút menej…

Ťažko povedať, či išlo o hudobný zámer alebo len dôsledok limitov vtedajšej nahrávacej techniky. Zaujímavé je, že plynie v relatívne rýchlom tempe, ako pomalší foxtrot, s minimom spomalení a zastavení, bez prílišného zamýšľania sa nad zakončením fráz, čo je moment, ktorý sa mi veľmi páči. Táto hudba pôvodne mala takýto charakter, bol to interpretačný prístup danej doby. Gershwinov koncert je jazzovou hudbou, z tohto hľadiska to absolútne dáva zmysel. Vo svojej koncepcii by som sa až tak striktne neuberal týmto smerom, snažím sa skôr o balans medzi starojazzovým feelingom, ktorý plynie aj z tejto historickej nahrávky, a kontúrami pohľadu klasického klaviristu, pretože je to zároveň symfonická hudba. Snažím sa skĺbiť dva svety tak, aby ani jeden neprekážal tomu druhému.

George Gershwin

Concerto in F…

Philharmonia Orchestra, Oscar Levant, Andre Kostelanetz

Columbia 1949

Myslím si, že podobnou cestou išiel aj Oscar Levant, Gershwinov osobný priateľ. Zakladateľom interpretačnej tradície Koncertu F dur bol skladateľ sám, zomrel však veľmi mladý, a preto možno Levantovu komerčnú nahrávku pre spoločnosť Columbia pokladať za referenčnú. Dalo by sa povedať, že ide o interpretačný prístup, ktorý sa snažil dielo povýšiť na plnohodnotný koncertantný opus?

Presne tak; jeho vkusné spájanie jazzového elementu s klasickým mi mimoriadne imponuje. U Levanta je cítiť, že absolútne rozumel, ako sa hudba tohto typu v čase svojho vzniku hrala, no tým, že bol klaviristom, ktorý hral veľmi náročný repertoár, okrem iného aj Chačaturjanov Klavírny koncert, vedel ju uchopiť aj z klasického uhla pohľadu. Tiež ide o historickú nahrávku, ktorá v tomto zmysle predstavuje ideálny kompromis.

V čom zlyhávajú koncertní klaviristi, ktorí sú vynikajúci v Beethovenovi alebo Chopinovi a potom sa v istom okamihu rozhodnú obrátiť ku Gershwinovi?

Je to niečo podobné, ako keď sa Benny Goodman pokúsil v 50. rokoch minulého storočia nahrať Mozartov Klarinetový koncert – len takpovediac z opačnej strany. Nedostatky vyskočia okamžite pri prvom počutí a je možno lepšie nerobiť to. Interpret, ktorý vyniká v istých kontextoch, sa tým dokáže úplne znemožniť. Bol som očitým svedkom podobnej situácie, keď som ako saxofonista v orchestri pri Gershwinovej Rhapsody in Blue sprevádzal klaviristu, ktorý absolútne nerozumel tomu, čo hral. Romantické cítenie, chýbajúca rytmická pulzácia a samotný dotyk rúk na klaviatúre či pedalizácia, ktorá predstavuje ďalší veľký kameň úrazu, pôsobili až zábavným dojmom… Je to ťažké, pretože edukácia klaviristov na hudobných akadémiách je striktne zameraná na klasickú hudbu. Pritom jazzom ovplyvnených koncertantných diel pre klavír je pomerne veľa, možno by stálo zato prejsť aspoň rýchlokurzom základov jazzovej interpretácie.

Khachaturian:

Concerto for Piano and Orchestra

New York Philharmonic Orchestra, Oscar Levant, Dmitri Mitropoulos

Columbia 1950/2018

Oscar Levant v americkej premiére uviedol aj už spomenutý Klavírny koncert Des dur Arama Chačaturjana. Toto dielo takisto pripravuje interpretovi určité úskalia. Je etnicky podfarbené, zároveň však nesie pečať 30. rokov minulého storočia s jeho hustou, modernistickou harmóniou. Aj tento koncert si na našich pódiách opakovane uviedol. Dotkol si sa pri naštudovaní Levantovej nahrávky?

Aj tu som si pred uvedením spravil rešerš interpretačnej histórie a medzi prvými mi „vyskočil“ práve Levant. Zašiel som dokonca tak ďaleko, že som si z Ameriky objednal pôvodný vinyl s touto nahrávkou. Má úžasnú atmosféru, v podstate ide o live záznam. Pri vtedajšej nahrávacej technike je v nej minimum strihov, čo na výslednom účinku silno cítiť. Je to naozaj skvelá interpretácia, oproti zemitejším nahrávkam z ruskej školy dýcha Levant obdivuhodnou ľahkosťou, a to aj pri technicky exponovaných miestach. Jeho nadhľad ma doslova fascinoval. 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)