Ruský koncert v ŠFK

12. 3. 2006

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice, Aleksandar Marković, Alexander Melnikov

Prokofiev – Skriabin

Prvý marcový koncert A cyklu Štátnej filharmónie Košice priniesol diela dvoch ruských velikánov, ktoré mali tunajšie publikum ohúriť. Tomu zodpovedal aj reklamný názov koncertu, ktorý predpovedal „explóziu zvuku“. Nebolo to však úplne jednoduché, najmä v prípade Sergeja Prokofieva, ktorého výsostne moderne pôsobiaci Klavírny koncert č. 2 g mol op. 16 z r. 1913 obsahuje veľké množstvo disonantných harmónií. Napriek tomu ide o skladbu majstrovskú, sviežu a dynamickú. Jeho tlmočníkom sa stal klavirista pochádzajúci z Ruska, Alexander Meľnikov, ktorého kariérny životopis obsahuje okrem iných pozoruhodných faktov napr. osobnú známosť so Sviatoslavom Richterom. Dirigoval Srb Aleksandar Marković, ktorého sme v tejto sezóne v Košiciach privítali už niekoľkokrát (je azda ašpirantom na miesto šéfdirigenta?). Umelecký dialóg týchto dvoch vyhranených a charizmatických osobností bol zárukou najvyššej interpretačnej kvality.

Meľnikovov prístup bol v znamení hlbokej intelektuálnej reflexie a akejsi klasickej objektivizujúcej vyváženosti, ktorý sa vyhýbal všetkému zovňajškovému, ale aj hysterickému či sentimentálnemu (takéto nebezpečenstvá číhali najmä v lyrizujúcej prvej časti). Hoci ide o štvorčasťovú kompozíciu, ktorá neobsahuje vyslovene pomalú časť, lyrickejších či pomalších úsekov v nej nájdeme aj tak dostatočné množstvo.

Virtuozita klaviristu je samozrejmá a obdivuhodná, ale taktiež pod intelektuálnou kontrolou a disciplínou. V rýchlych úsekoch sa naplno prejavila aj Meľnikovova eruptívna energia a temperament, ktoré dali Prokofievovej hudbe strhujúci ťah a pulzujúci rytmický švih. Technicky extrémne náročné pasáže zvládal s ohromujúcou istotou, pričom klavírna faktúra znela plasticky a ostro. Najmä vo finálnej časti vyvolával jeho výkon dojem nezadržateľného hudobného prúdu, ktorý strhával poslucháča svojou dynamikou a dramatickým napätím.

Orchester pod vedením Aleksandra Markovića bol spoľahlivým partnerom, citlivo reagujúcim na sólistove impulzy a poskytol mu pevný, farebne bohatý rámec – hoci ťažisko interpretačného zážitku spočívalo predovšetkým v Meľnikovovej fascinujúcej klavírnej kreácii. Tá poskytla krátke pokračovanie v podobe očarujúceho prídavku zo Skriabinovej tvorby, ktorý anticipoval dianie v druhej polovici.

Možno efektnejšie explózie zvuku sa mali udiať po prestávke, keď na rad prišla Druhá symfónia c mol op. 29 Alexandra Skriabina z r. 1901 (každá časť päťčasťovej kompozície v inej tónine). Je to výtvor v znamení neskororomantickej harmónie a zvukovosti, pomerne rozsiahly (do 50 minút), miestami pripomínajúci Wagnerovu tristanovskú chromatiku. V interpretácii asketicky sa prejavujúceho Markovića sa symfónia rozvíjala s prevažujúcim pocitom pokoja a rozvahy, ktoré však nezmenšovali vnútorné napätie a dôstojnosť veľkého symfonického oblúka. Dirigent preukázal zmysel pre široké línie i detail, čo sa prejavilo v precíznom frázovaní orchestra a citlivej diferenciácii výrazového sveta jednotlivých častí.

Úvodná časť vyznela ako smútočná panychída, temne kontemplatívna a sústredená, zatiaľ čo druhá priniesla eruptívnu, miestami až búrlivú a konfliktnú energiu. V tretej časti sa hudba otvorila do lyricko-pastorálneho vyžarovania, ktoré kontrastovalo s tvrdošijnou, rytmicky ostro vykreslenou scherzovou epizódou v štvrtej časti.

Skutočná katarzia však prišla až v triumfálnom, extaticky burácajúcom finále. Osobitnú pochvalu si zaslúžia plechové dychové nástroje, ktoré fanfárovú hlavnú tému predniesli bezchybne, s majestátnou silou a pôsobivou istotou. Naplnila sa predpoveď explózie zvuku a obecenstvo opúšťalo Dom umenia s pocitom spokojnosti až nadšenia. Celý večer tak napokon potvrdil, že konfrontácia dvoch vrcholných diel ruskej hudby 20. storočia pripravila poslucháčsky mimoriadne príťažlivú kombináciu, v ktorej sa stretli intelektuálna hĺbka s bezprostrednou, takmer fyzicky pociťovanou esenciou hudby.