Rozprávková Opera SND pre deti?

Rozprávková Opera SND? Nanajvýš počtom predstavení pre deti

Do hľadiska bol na oboch premiérach Perníkovej chalúpky od Engelberta Humperdincka ozaj radostný pohľad. Vidieť na opernom predstavení pospolu tri, možno až štyri generácie divákov by mohlo predznamenať, že v kultúrnosti nie sme bez zázemia. To je tá príjemná stránka poznania.

Nezabúdajme však na širší kontext. Opera Slovenského národného divadla nemá prívlastok detská, aj keď marcová programová ponuka o tom skôr svedčí. Reálnym stavom je jedenásť predstavení s rozprávkovou témou (vrátane v podobnom duchu poňatej Rusalky v réžii Martina Kákoša a na scéne Milana Ferenčíka) v pomere k trom „večerným“. V inom mesiaci zas divadlo ponúka Čerta a Káču či Hubičku. V rokoch, keď sa riaditelia súborov striedajú z večera do rána, nie je ľahké ukázať prstom nanzodpovedného. No ponechať sezónu na jednej premiére (pri nejasnom osude Príhod líšky Bystroušky, mimochodom, jedinej na export súcej inscenácie súčasného repertoáru, pripravenej Jurajom Valčuhom a Slávou Daubnerovou), prednostne venovanej deťom, ťažko vnímať inak, ako pokračujúci kolaps prvého operného domu.

Keď zlikvidovali tretí plánovaný titul (Verdiho Maškarný bál tiež nebol žiadne terno), bol čas ho prípadne „odkúpiť“ odinakiaľ či zameniť za iný, repertoárovo zaujímavejší. Nehovoriac, že finančne najúspornejšou cestou by bola koncertná verzia (nechápem alergiu SND na tento svetový trend) ktorejkoľvek dlho chýbajúcej opery. Sú ich desiatky. To je však iná téma.

Čo teda Perníková chalúpka priniesla? Hänsel und Gretel, najúspešnejšie javiskové dielo nemeckého skladateľa Engelberta Humperdincka, skomponované na námet rozprávky bratov Grimmovcov, je predovšetkým v nemecky hovoriacom priestore pevnou súčasťou repertoárov. Na Slovensku sa teší podstatne menšej popularite. V SND sa objavila naposledy v r. 1959 a udržala sa len štyri mesiace. Dnes libreto nanovo preložil do slovenčiny Ján Štrasser v snahe minimalizovať kolíziu s rytmom originálu.  V banskobystrickej Štátnej opere sa Perníková chalúpka objavila tiež (2012), no nespomínam si, že by mala dlhý život. Ťažko hľadať príčinu, zvlášť, keď sa nenatískajú argumenty v neprospech predlohy.

Navyše, najmä v kontexte slovenských operných opusov venovaných deťom (ale aj Portmanovej Šťastného princa, úspešného v Banskej Bystrici) prináša Humperdinck nekamuflovaný dôkaz o podstate operného druhu. Nevnucuje sa zjednodušenou inštrumentáciou, ale zrkadlí dobu vzniku, vrátane inšpirácie estetikou Richarda Wagnera. Zároveň však umne kombinuje plnohodnotné, pestré nástrojové obsadenie s melodikou fragmentov ľudových piesní. A v nárokoch na spev ani najmenej nešetrí najmä dve ústredné postavy. Niet v nej hovoreného slova, niet módnej filmovej hudby, niet dôvodu deformovať výsledok ozvučením javiska. 

Novú inscenáciu zverilo do rúk mimobratislavským debutantom ešte predchádzajúce vedenie súboru. Šanca je to oprávnená, operné divadlo sa nerodí len v metropole. Z Košíc prichádzajúcemu dirigentovi Marošovi Potokárovi, inak aj koncertnému majstrovi tamojšej filharmónie, talent určite nechýba. Na osobnostný rozvoj potrebuje to, čo sa u nás nedeje. Kontinuálne odovzdávanie skúseností pri výmenách generácií. Napriek tomu venoval pozornosť orchestru vo všetkých sekciách, snažil sa elegantným gestom inšpirovať hráčov k dolovaniu farieb, kontrastov v meniacich sa javiskových situáciách. Hoci predohra i medzihry boli inscenované, kto sa neoddal len vizuálnemu vnemu, registroval zmysluplnú a dejotvorne funkčnú hudbu. Pri hutnej inštrumentácii by dirigentovi prospelo mierne upraviť dynamiku v miestach, keď má na javisku menšie hlasy.

Režisérka a umelecká šéfka baletu banskobystrickej Štátnej opery Dana Dinková vystavala Perníkovú chalúpku s neprehliadnuteľným rešpektom k predlohe. Nielen verbálne, ale reálne sa chytala každého hudobného motívu, žiaden podstatný neprehliadla. A naopak, nezakladala si na prvoplánovom získavaní si návštevníka. Divadlo uvádza, že vítaní sú od piatich rokov (tento vek by som asi mierne posunul), takže musela komunikovať aj s tými, čo si titulky alebo dej museli nechať prerozprávať. Na zrozumiteľnosť spievaného slova sa spoliehať nedalo.

Dana Dinková, zároveň aj choreografka, so svojimi tímovými spoluhráčmi, scénografkou a kostymérkou Luciou Šedivou, ako aj svetelným dizajnérom Jánom Ptačinom, stavili na viacero istôt. Na dynamiku vizuálnych zmien, farebnosť a svetelnosť, projekcie, využitie priestoru uličky v auditóriu, na prácu s interpretmi. Pridali postavu Hríbika, baletnú Svetlušku, tanečných dvojníkov súrodencov. Škriatkov a baletných scén je nadostač. Režisérka neponechala nič na náhodu, priestor zužitkovala naplno. Možné sú aj modernizujúce výklady, dočítame sa o nich, to však nebol Dinkovej zámer. 

Režisérka kráčala priamočiaro. Nadrozmerné huby, videoefekty v tajomnom lese, tanečníci v rôznych kostýmoch, plynulé zmeny scén, ale aj na boku javiska cikajúci Janko, nedovolia deťom nudu. Rozohraný je aj sen zablúdených súrodencov v lese, no nechýbajú ani morbídnejšie výjavy strigy s kostrou a napokon z pece vytiahnutá zoškvarená ježibaba.

Príklad, ako sa dá skĺbiť vokálna línia s presnou artikuláciou v už operne raritnej slovečine, poskytla Katarína Hano Flórová ako temperamentom sršiaci a zvučným hlasom obdarený Janko. Menej bolo rozumieť Adriane Banásovej, herecky i tanečne vierohodnej Marienke. Alternujúcu dvojicu tvorí stále svižná, vokálne istá Terézia Kružliaková a v nižšej polohe trocha menej rezonančná a herecky úspornejšia Mariana Sajko.

Výstižnú hlasovú i hereckú charakteristiku uplatnil v tenorovej verzii postavy Strigy plastický Ondrej Šaling. Rodičovské páry podľa predstáv réžie, ale aj so slobodou individuálneho dotvorenia, obsadili Monika Fabianová a Pavol Remenár v alternácii s Denisou Hamarovou a kontaktnejším Filipom Tůmom. Bratislavský chlapčenský zbor svoj part zaspieval farebne a čisto.

Zazvonil zvonec a rozprávky je koniec. Príde realita omieľaných repríz. Ešteže ich nakrátko spestrí Suchoňov Svätopluk. Budúcnosť našej reprezentatívnej scény je vo hviezdach. O vízii sa mlčí, napokon, všetci zodpovední sú v čase písania recenzie dočasnými. Nuž, tešme sa, že aspoň deti dostali dar v podobe milej rozprávky.      

 Engelbert Humperdinck 

Perníková chalúpka

Hudobné naštudovanie: Maroš Potokár 

Réžia a choreografia: Dana Dinková

Scéna a kostýmy: Lucia Šedivá

Svetelný dizajn a videoart: Ján Ptačin

Dramaturgia: Jozef Červenka

Janko: Katarína Hano Flórová, Terézia Kružliaková

Marienka: Adriana Banásová, Mariana Sajko

Striga: Róbert Remeselník, Ondrej Šaling

Otec: Pavol Remenár, Filip Tůma

Mama: Monika Fabianová, Denisa Hamarová

Spánková víla: Veronika Bilová, Andrea Vizvári

Hríbik: Michal Noga

Svetluška: Alexandra Dundová, Zuzana Lisoňová

Spoluúčinkuje ženská časť Zboru Opery SND, Bratislavský chlapčenský zbor, tanečnice z baletného štúdia SIMART.

Bratislava 

Opera SND

1. a 2. 3. 2025 (premiéry)