Robert Kružík a Roman Patkoló v ŠFK
3. 4. 2025
Košice, Dom umenia
Štátna filharmónia Košice, Robert Kružík, Roman Patkoló
Nielsen – Rota – Respighi
Na prvom aprílovom koncerte A cyklu Štátnej filharmónie Košice sa do stredobodu pozornosti dostal sólový kontrabas, čo je relatívne vzácny úkaz; návštevníkov lákalo najmä meno Romana Patkolóa ako „kontrabasového mága“. Ešte pred jeho nástupom na dosky Domu umenia však sálu na päť minút ovládla poetika dánskeho skladateľa Carla Nielsena. Pri sledovaní jeho krátkej neoklasicistickej predohry k opere Maškaráda sa ma zmocnila nežiadúca predstava, že v tomto prípade išlo vskutku o „povinnú jazdu“ – len aby sme na úvod vyprodukovali niečo nezvyčajné. Filharmonici ešte nehrali úplne koncentrovane, táto introdukcia im vari poslúžila ako vďačný priestor na rozohratie sa, v čom ich podporil aj mladý český dirigent Robert Kružík. Zo stránky zvuku či frázovania nebolo ťažké na tento začiatok skoro zabudnúť.
Väčšina zďaleka nie vypredaného Domu umenia sa istotne tešila na defilé neobyčajného a málokedy sólovo exponovaného nástroja. Roman Patkoló, náš už v mladom veku preslávený virtuóz, si vybral Divertimento concertante talianskeho skladateľa 20. storočia Nina Rotu, ktorý je známy predovšetkým filmovou hudbou. Štyri časti pomerne eklektického, relatívne zábavného, no invenčne nie najgeniálnejšieho útvaru mu poskytli hojnosť možností na prezentáciu kontrabasovej bravúry, ale aj schopnosti hrať hlboko precítene, premyslene a s nadhľadom. Patkoló sa zaskvel všetkými devízami vyspelého sólového hráča, sympatickým temperamentom, neomylnou suverenitou a jedinečne vyspelou muzikalitou. Napriek tomu sa mi žiada dodať, že zvukovo-výrazové špecifiká hry na kontrabase nie sú vždy v stopercentnom súlade so zreteľnosťou rýchlych figurácií, čo sa prejavovalo najmä v poslednej časti. Rota zo stránky kompozičnej mi občas pripomenul niektorých ruských veľmajstrov storočia, predovšetkým Prokofieva a Šostakoviča. Diváci boli z výkonu Patkolóa nadšení a vypýtali si dva prídavky (bohužiaľ, zo strany sólistu neohlásených). V prvom predviedol priam strach budiacu technickú akrobaciu, v druhom zase ukázal, že dokáže vrúcne, spontánne a s nádherným tónom vytvarovať prostú, krásnu melancholickú melódiu.
Po prestávke prišlo na rad čosi, na čo som sa osobne najviac tešil a čo sme v Košiciach už dlhé roky nestretli: osobitý a podľa mňa málo oceňovaný impresionizmus talianskeho tvorcu Ottorina Respighiho. Z jeho slávneho rímskeho triptychu si dramaturgia vybrala Rímske fontány a Rímske pínie. (Škoda, že na Rímske slávnosti nedošlo, azda nabudúce...)
Impresionizmus prenikol najmä do Rímskych fontán, v ktorých Respighi zvečnil špecifickú náladu a abstraktný zvukový kolorit najznámejších vodotryskov večného mesta, a síce v dobe určitých periód dňa (za úsvitu, počas rána, poludnia a západu slnka).
Orchester pod pevným vedením Roberta Kružíka vynikajúco reflektoval sónické a muzikálne zvláštnosti a ostré kontrasty viacerých výrazových polôh, či už išlo o prchavé vízie rannej hmly, melanchóliu západu slnka alebo dravé fanfáry druhej časti. Treba pochváliť viacerých inštrumentalistov (klarinet, flauta, anglický roh, hoboj), ale aj lesné rohy sa mohli sólisticky blysnúť v geniálne zladenej zložitej partitúre.
Interpretačne ťažko niečo vytknúť aj Rímskym píniám. V tomto prípade pínie nie sú primárnou inšpiráciou, skôr krajina, tradícia a fenomény okolo nich. Sekcia bicích nástrojov sa zaskvela v plnom počte šiestich hráčov a veru sa príliš nenudila, nehovoriac o mimoriadne exponovanom klavíri. Samozrejme, najviac očaril záver koncertu – Pínie na Via Appia, ktoré predstavujú azda najmagickejšie crescendo na ploche asi piatich minút v dejinách hudby. Kružíkovi a hráčom ŠFK sa podarilo túto gradáciu sprítomniť s najväčšou efektnosťou a sugestivitou; v záverečnom ohlušujúcom fortissime išla sála priam vybuchnúť! O dobrú náladu na zvyšok večera bolo postarané.