Rie Hotta hráčka na bicích nástrojoch v Slovenskej filharmónii

Narodila sa v japonskom meste Tottori. Pod vedením svojej mamy, učiteľky hudby, začala už v ranom veku navštevovať hodiny klavíra. Na bicích nástrojoch začala hrať v trinástich. Po absolvovaní Tokio College of Music študovala na Anton Bruckner Privatuniversität v Linzi, kde získala magisterský titul. Pokračovala na Hudobnej univerzite v Karlsruhe a získala najvyšší nemecký hudobný pedagogický titul Konzertexamen s vyznamenaním. Okrem komornej hry a pôsobenia v orchestroch sa venuje aj sólovej hre a pedagogickej činnosti. Získala mnohé ocenenia na medzinárodných súťažiach.

Ako si sa dostala k bicím nástrojom?

Keď som mala trinásť rokov, prihlásila som sa do školského dychového orchestra. Na úvodnej skúške, v rámci ktorej sa prideľovali hudobné nástroje, mi zrejme na základe dobrého zmyslu pre rytmus učiteľ vybral práve bicie nástroje.

Paleta bicích nástrojov a techník je dosť široká a rozmanitá. Máš nejakú špecializáciu alebo preferencie, na čom rada hráš?

Rada hrám na marimbe a iných ladených bicích nástrojoch, ale v orchestri preferujem hru na čineloch a tamburínach. Obľubujem aj ručné bubny, hoci v orchestri zvyčajne nie je mnoho príležitostí zahrať si na nich.

Máš obľúbený hudobný štýl, žáner alebo skladateľa? Akú hudbu rada počúvaš?

Okrem orchestra mám rada zvuk gitary. Doma niekedy na zrelaxovanie počúvam gitarovú hudbu. A ešte ideálnejšie je to s kávou a nejakými koláčikmi! Na druhej strane, keď som v pohybe, napríklad cestou do práce, vtedy počúvam povznášajúce latino piesne. Rytmus bicích nástrojov je tu veľmi živý a pri ich počúvaní sa cítim nabitá energiou.

Chodievaš vo voľnom čase na koncerty?

Áno, ale nie veľmi často. Väčšinou na orchestrálne koncerty alebo operu.

Aký bol tvoj prvý profesionálny angažmán?

V orchestri v Rakúsku. Odporučil ma profesor z Anton Bruckner Privatuniversität v Linzi. Zo začiatku som bola veľmi nervózna, ale členovia orchestra boli veľmi milí a nakoniec sa naša spolupráca niesla v príjemnej atmosfére. A ten pocit, keď som po koncerte zožala potlesk, bol jedinečný a nezabudnuteľný.

Ako si sa dozvedela o konkurze do Slovenskej filharmónie?

Informáciu o konkurze mi poskytla moja kamarátka, ktorá pracuje vo Filharmónii Brno.

Všetky pokyny k prihláške boli napísané v slovenčine, a preto som sa najprv pre istotu informovala, či je konkurz aj pre anglicky hovoriacich záujemcov, a následne som sa prihlásila. Do Bratislavy som prišla deň pred konkurzom. Cesta vlakom z nemeckého Karlsruhe mi trvala vyše jedenásť hodín. Na konkurz sa prihlásilo desať účastníkov a do druhého kola sme sa dostali traja. Aby som nebola nervózna, snažila som sa usmievať a užívať si to. Prekvapilo ma, že finálne výsledky neboli vyhlásené hneď na mieste konkurzu. Bola to pre mňa nová skúsenosť, domov som cestovala nervózna. Onedlho mi však prišiel e-mail, že som uspela. Stále si živo pamätám na to, ako sa mi triasli ruky a srdce mi tĺklo od radosti.

Pociťuješ výrazný rozdiel medzi hudobným životom na Slovensku a v Japonsku?

Áno. Myslím si, že nielen na Slovensku, ale celkovo v Európe je hudba bližšie k nášmu každodennému životu než v Japonsku. Vyrastala som v malom meste, kde v okolí nebolo veľa ľudí, ktorí by chceli byť hudobníkmi. Tiež som navštevovala obyčajnú strednú školu, nie hudobnú. Možno je to len moja skúsenosť, no mnohí v mojom okolí reagovali negatívne, keď som im povedala, že sa chcem venovať hudbe profesionálne. Myslím si, že asi nepoznali ľudí, ktorí by boli v tejto oblasti skutočne úspešní. Nehovoriac o tom, že aj školné v oblasti hudobného vzdelania je v Japonsku naozaj vysoké.

Táto situácia sa však úplne zmenila, akonáhle som prišla do Európy. Keď som ľuďom povedala, že študujem na hudobnej univerzite, ich reakcia bola: „Aké úžasné! My tiež milujeme hudbu.“ Dostalo sa mi veľa pozitívnej odozvy, takže mám dojem, že ľudia v Európe skutočne považujú hudbu za dôležitú a záleží im na nej.

Ako je to v Japonsku so ženami – hráčkami na bicích nástrojoch?

Je ich mnoho. Na vysokej škole, na ktorej som študovala v Tokiu, bolo v našej triede bicích nástrojov až 70 percent študentiek. V Japonsku je celkovo veľa hráčok na bicích nástrojoch. Pracujú v orchestroch, učia na univerzitách alebo sú na voľnej nohe.

Čo sa ti na Slovensku najviac páči?

Slovensko som prvýkrát navštívila v roku 2013. Už vtedy na mňa zapôsobila a stále ma fascinuje krása bratislavského Starého mesta.

Navštívila si aj iné slovenské mestá?

V roku 2019 som navštívila aj Vysoké Tatry, kde sa mi veľmi páčila príroda.

A čo hovoríš na ľudí na Slovensku?

Páči sa mi vaša prívetivosť. Keď som prvýkrát prišla na Slovensko, bola som prekvapená, ako milo sa ku mne všetci správali. Tiež ako vyjadrujete svoje emócie, najmä tie pozitívne. To Japonci nerobia, je to pre mňa niečo nové. Na druhej strane, bolo pre mňa ťažké vyrovnať sa s ľuďmi, ktorí otvorene prejavujú negatívne emócie, napríklad hnev. Takže, odkedy som prišla, učím sa komunikovať a prejavovať svoje emócie otvorenejšie.

Je niečo, čo ti na Slovensku chýba?

Moja rodina a japonská kuchyňa. Niektoré jedlá je v Európe ťažké nájsť.

Čo ťa najväčšmi napĺňa v hre na bicích nástrojoch v orchestri?

Zodpovednosť za interpretáciu, keď ako jediná v orchestri hrám na konkrétnom bicom nástroji, a to, ako jeden samostatný úder dokáže zmeniť celkovú atmosféru hudby...

Čo okrem samotného rytmu je potrebné na to, aby si bola dobrou hráčkou na bicích nástrojoch?

Flexibilita a hľadanie zvuku. Bubeníci hrajú na rôznych bicích nástrojoch a každý z nich si vyžaduje iný štýl hry. Prístup k rôznym materiálom (kov, drevo, blana atď.) sa líši a zvuk nástroja sa výrazne mení v závislosti od polohy, uhlu a sily úderu. Tiež je vždy potrebné zvážiť, aký druh paličiek je pre vybraný nástroj najlepší. Možností tvorby zvuku je veľa, preto je veľmi dôležité mať pripravenú veľkú zásobu nápadov a techník, aby sme mohli reagovať na akýkoľvek požadovaný zvuk.

Aký je tvoj doterajší kariérny vrchol?

Mám ich viac, no rada by som spomenula môj prvý sólový recitál. Vystúpila som na ňom v roku 2013 v rodnom meste Tottori, keď som získala cenu v súťaži v hre na dychových a bicích nástrojoch. Program pozostával z pôvodných skladieb pre marimbu (sedem sólových a koncert) a na podujatí sa zúčastnilo okolo päťsto ľudí. Predtým bolo treba pripraviť toľko vecí, že niekedy bolo ťažké skoncentrovať sa na cvičenie. Publikum však môj recitál prijalo veľmi pozitívne...

Aké by boli tvoje tri rady pre mladých hráčov na bicích nástrojoch, ktorí uvažujú o hudobnej kariére?

1. Premýšľajte o tom, aký zvuk by ste mali docieliť, a zamerajte sa na kvalitu zvuku.

2. Zachyťte ten správny groove pre danú hudbu. Správny rytmus nie je vždy len ten presný a „rovnomerný“.

3. Pri interpretácii a v kariére je tiež veľmi dôležitá otvorená komunikácia s ľuďmi. Otvorte svoju myseľ a sluch. Je tiež užitočné z času na čas cvičiť so svojimi kolegami či priateľmi.

Čo by si si dala do svojho zoznamu hudobných prianí? Ktoré skladby, v akých orchestroch a v ktorých sálach by si chcela hrať?

Predovšetkým by som chcela žiť plnohodnotný život, s ktorým by som bola spokojná bez ohľadu na to, kedy sa skončí.

Ak by som si mala vytvoriť spomínaný zoznam, bol by nasledovný:

1) Skladby: Stravinskij – Svätenie jari, Respighi – Rímske slávnosti, Rímske pínie, Orff – Carmina Burana, Berlioz – Fantastická symfónia. A mnohé ďalšie... Okrem toho by som si rada zahrala sólo s orchestrom vo veľkej koncertnej sále v Európe. Medzi moje obľúbené patrí dielo japonského skladateľa Akira Ifukubeho Lauda Concertata.

2) Ansámbel/orchester: Hľadám príležitosť vytvoriť vlastný ansámbel s ľuďmi, s ktorými by sme si hudobne aj osobne výborne rozumeli.

3) Sály: Je veľa sál, v ktorých by som si chcela zahrať. Minulé leto sa mi však splnil sen hrať v slávnej Suntory Hall v Japonsku v rámci turné so Slovenskou filharmóniou. Keď som vystúpila na pódium, bola som taká dojatá, že som si aj trochu poplakala. Som nesmierne vďačná za túto príležitosť. Ďalšími vysnívanými sálami by boli určite Berlínska filharmónia a Concertgebouw.