Richard Wagner: Predohra k opere Rienzi

Už o niekoľko dní sa začnú Bayreuthské slávnosti, ktoré si tento rok pripomínajú 150 rokov svojej existencie. Jednou z ich najočakávanejších udalostí bude premiéra Wagnerovho Rienziho 26. júla – vôbec prvé uvedenie tejto opery na Zelenom pahorku.

Je to pritom práve Rienzi, ktorý priniesol tridsaťročnému Wagnerovi po drážďanskej premiére v roku 1842 vytúžený úspech a otvoril mu cestu medzi najvýznamnejších operných skladateľov svojej doby. Paradoxne sa však od tohto diela neskôr dištancoval. Za skutočný začiatok svojej umeleckej cesty považoval až Blúdiaceho Holanďana a svoje tri rané opery – Víly, Zákaz lásky a Rienzi – už nepokladal za súčasť diela, ktoré malo reprezentovať jeho umelecký odkaz.

Práve z tohto Wagnerovho rozhodnutia sa postupne sformoval takzvaný bayreuthský kánon – desať opier od Blúdiaceho Holanďana po Parsifala. Po skladateľovej smrti tento princíp dôsledne zachovávala Cosima Wagner a festival sa ním riadil viac než celé storočie. Tohtoročné uvedenie Rienziho preto nie je len ďalšou premiérou, ale symbolickým rozšírením repertoáru, ktorý bol po generácie považovaný za nemenný.

Ak si z opery vypočuť jedinú časť, nech je to predohra. Nie je len efektným koncertným číslom. Wagner do nej vložil niekoľko základných hudobných myšlienok celej opery. Už úvodná fanfára, ktorá sa v priebehu diela opakovane vracia ako charakteristický motív tribúna Rienziho a jeho politického poslania, dodáva predohre slávnostný aj osudový rozmer. Z fanfárových výziev, širokých kantilén a dramatických kontrastov vzniká hudba, v ktorej ešte cítiť Meyerbeera a Spontiniho, no zároveň už možno rozpoznať skladateľa, ktorý o niekoľko rokov neskôr zmení dejiny opery.

Za pozornosť stojí koncertná nahrávka Giuseppeho Sinopoliho so Staatskapelle Dresden z roku 1998. Sotva existuje orchester, ktorý by bol s Rienzim spätý prirodzenejšie – práve v Drážďanoch mala opera premiéru a Wagner sa krátko nato stal kráľovským saským dvorným kapelníkom. Sinopoli navyše nepodlieha pokušeniu urobiť z predohry iba efektnú koncertnú ouvertúru. V jeho interpretácii sa pred poslucháčom postupne odkrýva dramatický oblúk diela a zároveň mladý Wagner, ktorý síce ešte vyrastá z tradície francúzskej grand opéry, no už smeruje k vlastnému hudobnému svetu.

Možno práve preto je prvé uvedenie Rienziho v Bayreuthe jednou z najpozoruhodnejších udalostí tohtoročného operného leta. Festival sa po stopäťdesiatich rokoch stretáva s operou, bez ktorej by možno nikdy nevznikol – a s dielom, ktoré si po prvý raz nachádza miesto aj za hranicami Wagnerom vytýčeného bayreuthského kánonu.