Revolúcia v králičej nore
Hoci systém západnej hudby posledných troch storočí, postavený na temperovanom ladení, ponúka bohatú paletu možností na kreatívne riešenie usporiadania hudobného materiálu, stále ide o relatívne uzatvorený systém. Táto konečnosť je súčasťou toho, čo dodáva západnej hudbe jej charakteristické vlastnosti. Zároveň však znamená, že svet možností, ktorý leží za jej hranicami, nám nie je na dosah. Podobne, ako nám nie je na dosah všetka pravda o svete a bytí.
Ale aký je vlastne ten svet ležiaci za týmito hranicami? Je to svet, ktorý môže človeku odhaliť niečo hodnotné, nevídané, nezažité? Je to svet, ktorý takpovediac stojí za to? Alebo je to, naopak, svet, v ktorom človek nájde iba nepochopenie, zmätok a viac otázok ako odpovedí? O prekročenie týchto hraníc sa systematicky pokúsil najskôr skladateľ a hudobný teoretik Joseph Matthias Hauer a nakrátko po ňom dnes výrazne známejší – a zároveň v tejto snahe omnoho úspešnejší –, skladateľ Arnold Schönberg.
Výsledok bol rozporuplný. Prinajmenšom z pohľadu poslucháčskeho došlo k roztriešteniu na dva základné tábory: zmätení a znechutení, ktorým hrdo kontrovali očarení a nadšení. Roger Scruton v knihe rozhovorov s Markom Dooleym povedal, že Schönbergova snaha vymaniť materiál zo zažitých stereotypov vytvorila problém, keď v takejto hudbe nikto nepočul ani len základný stavebný prvok, teda melódiu, hoci mnohí predstierali, že áno.
To vo mne už dávno vzbudilo otázku, či vlastne išlo o číru ideológiu, ktorej jediným účelom bola elitárska pretvárka, alebo o autentickú snahu spoznať ďalšiu časť pravdy. Významný teoretik a filozof, žiak Schönbergovho spolupútnika Albana Berga, Theodor Adorno, zasadil tieto avantgardné snahy do širšieho kontextu vývoja západnej hudby. Tvrdil, že tonalita sa vyčerpala, zovšednela a cez unavujúcu ťažobu nevyhnutne smerovala ku gýču. Ku gýču, ktorý nás odvádza od skutočných pocitov k sentimentálnej pretvárke a silene popudzuje k citovému prejavu, ktorý slúži len sám sebe. Okrem toho mala hudba „starého strihu“ dospieť do štádia, v ktorom ľuďom ponúkala impulzívnu zábavu a odvádzala ich pozornosť od spoločensko-kultúrnych výziev a problémov a oslabovala tak ich vôľu na zmenu.
Myšlienky Druhej viedenskej školy a kritickej teórie Frankfurtskej školy pritom delí len približne dvadsať rokov od prvého knižného vydania Der Wille zur Macht nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho, kde sa autor okrem iného preslávil myšlienkou, že umenie máme preto, aby sme nezomreli na pravdu. Na trpkú pravdu o tom, že sme sotva viac ako Darwinove živočíchy, veci s vitálnymi funkciami bez slobody, pre ktoré je konštruovanie alternatívneho sveta rozptýlenia prinášajúceho prísľub zmyslu existenčnou otázkou.
U Schönberga, a najmä Adorna, ležali odpovede na skutočné otázky vo vymaňovaní sa z klietky konvenčného systému krásy, kanonických právd a praxe; usilovali sa o búranie mýtických predstáv a oslobodenie z pút umenia. Nietzsche, naopak, nahliadol do králičej nory, v ktorej svojskými očami zbadal podstatu bytia, a veril, že bremeno, ktoré tam na človeka čaká, je možné niesť len vďaka umeniu. Teda niečomu, čo si možno vytvárame tak trochu aj preto, aby sme si klamali, no zároveň niečomu, čo z ľudí robí ľudí. Je fascinujúce, kde hľadáme pravdu. A ešte fascinujúcejšie je, ako ju každý z nás vidí niekde inde, presviedčajúc „súperov,“ aby sa pozreli naším smerom a poriadne otvorili oči. Máme spoločný údel, ale rôzne ambície a predstavy o živote. Nech je odpoveďou Adornova kritickosť voči „matrixu“, syntetizovaná nivelizujúcou Nietzscheho vôľou k imaginárnej kráse.