Rešpekt k inému názoru?

Hlasná amplifikácia (pod)priemernosti navodzuje pocit, že okrem tisícov už existujúcich problémov sa potrebujeme popasovať s niečím novým: momentom, keď sa stiera rozdiel medzi dojmom a poznaním. Prežívame obdobie, keď v zaobchádzaní s informáciami panuje – eufemisticky povedané – svojvôľa. Samo osebe to nie je novinka, a preto sa nemusíme trápiť ťaživým pocitom, že na rozdiel od našich predkov nesieme neúmerné bremeno. Novinkou je snáď len to, že sa nám tento jav postupne prelial do všetkých úrovní spoločenského života.

S ťažkosťami a bez pocitu studu prijímame myšlienku, že niekto iný vie o niektorých veciach viac než my. Takúto ilúziu relevancie pomáha vytvárať prebytočná dostupnosť informácií. Sebavedomie je v podstate voľnou zámenou skúsenosti a sotva na tom čokoľvek zmení námietka voči zovšeobecňovaniu. Ak to, čo by mohlo a malo hovoriť samo za seba – teda najmä odbornosť a poznanie –, neprehovára a je aktívne potláčané náhodnými výkrikmi v skutočnosti zraneného a ustráchaného ega, potom máme kľúčový problém, ktorý dokáže obsiahnuť všetky ostatné, dielčie problémy našej spoločnosti. Správne nastavenie v tejto oblasti je totiž ako štartovacia čiara: keď ju nemáte, ťažko môžete začať preteky. Samozrejme, aj cieľ by sme mali mať vopred daný, ale vzhľadom na situáciu sa môžeme nateraz cynicky uspokojiť len s ambíciou vymedziť si štart.

Varovným signálom, že niečo naozaj nie je v poriadku, je aj pocit podráždenosti a únavy z toho, keď v debatách používame termíny a slovné spojenia ako kritické myslenie, názor či rešpekt k faktom. Tie sú takou intenzívnou súčasťou našich životov, až nás začali otravovať a ich váha poklesla. Sú sprofanované. Kto im vlastne so všetkou vážnosťou dnes venuje pozornosť bez toho, aby si v podstate len odškrtol v akomsi zozname, že tieto termíny a slová zazneli? A predsa: vyskytli sa aj v tomto texte. Naozaj platí, že nie všetky informácie, poznatky, názory a postoje majú rovnakú váhu. Je potrebné opakovane ich podrobovať reflexii.

Skúsenosti z hudobného prostredia tieto pozorovania a javy zväčša živo dokresľujú – našťastie najmä v pozitívnom zmysle slova. Hudobníci intuitívne chápu, že medzi prvým prečítaním partitúry a jej presvedčivou interpretáciou je siahodlhá cesta. Hudba totiž patrí medzi tie vzácne oblasti ľudskej činnosti, v ktorých sa skratky napokon prezradia samy. Ak sa proces porozumenia násilne urýchli, ak sa dôkladné štúdium zamení za sebavedomý dojem a odbornosť za jej imitáciu, výsledkom je hlúposť. Takej hudbe chýba vnútorná logika, smerovanie a presvedčivosť. Jednotlivosti síce držia pohromade, ale celok nedýcha a hudba akoby prestane prehovárať.

Hudobníci vedia, že názor na skladbu vzniká veľmi rýchlo, ale porozumenie jej podstate, materiálu, úmyslu autora a jej estetickej hodnote len veľmi pomaly. Skúsenosť nemožno urýchliť rovnakým spôsobom, ako je možné urýchliť prístup k informáciám. Strata úcty k procesu, ktorým sa tvorí a mení poznanie a porozumenie svetu navôkol vrátane umeleckých diel ako špecifickej formy výkladu reality, je výzva, ktorú potrebujeme riešiť.

Nepochybne sa už len opakujem a táto myšlienka s rôznymi úmyslami zaznieva od prvých pokusov o zavádzanie masového inštitucionálneho vzdelávania osvietenskými monarchiami v 18. storočí, ale domnievam sa, že takáto kultivácia k scitlivovaniu voči odbornosti a rešpektu voči poznaniu prostredníctvom umenia je skvelou cestou vpred. Teda okrem už toľkokrát zdôrazňovanej úlohy „tvrdej vedy“, od ktorej si mnohí sľubujeme takúto kultiváciu a vidíme v nej záruku úspešného boja proti spiatočníctvu v jeho najširšom zmysle slova, je to aj „mäkký“ svet umenia, filozofie a estetiky, ktorý pri konci odbornosti môže zohrať rozhodujúcu úlohu ako akési záchranné koleso.