Regerovské bakchanálie i pastorálna óda
Košice, Dom umenia
Štátna filharmónia Košice, John Fiore
Berlioz – Reger – Beethoven
Dramaturgia Štátnej filharmónie Košice sa rozhodla skoncovať so zastaralou ideou, že súčasťou každého abonentného koncertu musí byť inštrumentálny či vokálny sólista. Stredobodom ďalšieho koncertu A cyklu sa tak stal švajčiarsko-americký dirigent John Fiore.
Repertoár, s ktorým bol konfrontovaný, možno označiť za pomerne nekoherentný; ťažko nájsť menej príbuzné diela než Regerova masívna neskororomantická štvorica symfonických básní a Beethovenova idylická „Pastorálna“. A k tomu na začiatok trocha francúzskeho romantizmu: predohra k opere Béatrice et Bénédict H. 138 od Hectora Berlioza. Vzdušná impertinentná textúra, zdanlivo chaoticko preskakujúce motívy a iskrivá hudobná irónia (v kontraste s občasnými temnejšími či pokojnejšími farbami) ovládli na osem minút Dom umenia a Fiore hneď na začiatku presvedčil, že je naozajstným mágom svojho remesla. Postaral sa o súdržne a kompaktne znejúci orchester, sugestívne frázovanie a zvukovú mäkkosť, ale aj o ucelenú integritu diela, čo bolo v ten večer jeho najsilnejšou devízou.
Regerove Štyri symfonické básne podľa Arnolda Böcklina op. 128 nepatria na našich pódiách k frekventovaným kompozíciám. Ide o jediné programové dielo tohto svojrázne heroického neskorého romantika, ktorého inšpirácia siaha k štvorici malieb symbolistického maliara Arnolda Böcklina. Po niekoľkonásobnom preštudovaní ani nie polhodinového útvaru si dovolím tvrdiť, že je to jeden z najvýznamnejších hudobných počinov, ktoré sa opierajú o výtvarné umenie. Do tónov pretavené obrazy zachytávajú výjavy osamelého pustovníka, vzrušujúcich hier nýmf so satyrom vo vode, znepokujujúceho ostrova smrti (áno, to je ten obraz, ktorý „zhudobnil“ aj Rachmaninov) i nespútaných extatických bakchanálií. Regerovi nezáležalo na prvoplánovej zvukomaľbe, ale skôr na komplexnej psychologickej transformácii. Auditórium niekdajšej synagógy sa mohlo pokochať v asketických, temných, monumentálnych, ale aj roztopašných tanečných a divokých hudobných výjavoch. To všetko v Regerovej priam strašidelne dôsledne spracovanej postbachovskej polyfónii a chromatických orgiách bleskurýchlych akordických zmien.
Košickí filharmonici sa s touto mimoriadne náročnou partitúrou popasovali viac než statočne, v čom ich s motivujúcou intuíciou podporil dirigent, hrdina večera. Fioriho gesto nebolo zvlášť okázalé, zato bolo veľmi živé a presné. Sústredil sa na zobrazenie celostnosti výstavby a jednoty hudobnej expresie, na vydolovanie charakteristických nálad a latentnej atmosféry, skrytej v tónoch hudobného zápisu. Možno by som mal drobné výhrady k cizelácii detailov a drobnokresby (a to sa týka aj Beethovena), ako celok však v jeho podaní skladba upútala a presvedčila. Organizmus motívov a farieb dýchal a smeroval neustále dopredu, dirigent sa úspešne vyhýbal statickosti či nude. Záverečná bakchanália priam elektrizovala svojou frenetickou silou.
Po prestávke prišiel na rad absolútny kontrast, azda sladký dezert k predošlému korenistému chodu: Beethovenova Šiesta symfónia „Pastorálna“. Jediným spoločným prvkom s Regerom by mohla byť mimohudobná inšpirácia, avšak Beethoven ju ponímal veľmi zdržanlivo, snažil sa „viac o výraz citov než tónomaľbu” a v podmanivej genialite ponúkol päť nádherných čiastkových žánrových kompozícií spojených do nerozlučného celku, ktoré možno vnímať ako hymnické vyznanie lásky k prírode.
Pri hodnotení interpretácie musím opäť vyzdvihnúť Fioreho afinitu k veľkým líniám a plochám, ale aj zmysel pre skalopevné tempo a diferenciáciu výrazu. Azda len v tretej časti (Veselé zhromaždenie dedinčanov) som mal pocit nedostatku ostrosti a rudimentárnosti hudobného gesta, keďže folklórom presiaknutý hudobný obsah si to vyžadoval. Avšak búrka bola elementárne intenzívna a následné vyjasnenie (pastiersky spev a vďakyvzdanie) vo finále nadobudlo veľkolepé rozmery. „Preriedený“” košický orchester podal optimálny a suverénny výkon – za všetkých by som spomenul krásne hobojové sóla.
A tak sa ukázalo, že aj bez sólistu môže byť večer skutočným sviatkom hudby — stačí dirigent, ktorý dokáže z orchestra urobiť hlavného rozprávača príbehu.