Radovan Tariška - One for Monk
Altsaxofonista Radovan Tariška je jednou z najvýraznejších osobností súčasnej slovenskej jazzovej scény. Patrí medzi rešpektovaných hráčov nielen doma, ale aj v zahraničí, pričom na svojom konte má desiatky albumov, či už ako líder alebo hosťujúci sólista. Jeho charakteristický štýl hry, ovplyvnený expresívnym prístupom Kennyho Garretta a zakorenený v tradícii Charlieho Parkera, vyniká strhujúcim rytmickým cítením a silným emocionálnym nábojom.
V analýze sa zameriame na Tariškovu interpretáciu skladby One for Monk, ktorú predviedol 22. októbra 2004 na Bratislavských jazzových dňoch s kvartetom bubeníka Jozefa Dömeho. Spoluhráčmi mu na tejto nahrávke boli Ľuboš Šrámek – klavír a Tomáš Baroš – kontrabas. Tariškovo sólo v skladbe One for Monk, venovanej legendárnemu klaviristovi Theloniousovi Monkovi, je ukážkou jeho výrazovej sily, práce s rytmom a dôkladnej znalosti jazzovej tradície. V nasledujúcich riadkoch sa bližšie pozrieme na transkripciu a analýzu prvých dvoch chórusov tohto sóla. Tariška tu využíva viacero charakteristických improvizačných prvkov Theloniousa Monka – použitie celotónovej stupnice, preferenciu veľkej tercie a malej septimy v linkách vychádzajúcich z akordov a použitie repetitívnych rytmických modelov.
Harmonický pôdorys skladby je postavený na 32-taktovej forme kompozície Georgea Gershwina I Got Rhythm, ktorú jazzoví hudobníci familiárne nazývajú „rhythm changes“. Tento harmonický rámec je pre jazzových hudobníkov štandardnou platformou na improvizáciu a komponovanie nových melódií. Typická forma „rhythm changes“ má 32 taktov a využíva piesňovú štruktúru AABA, čo znamená, že skladba je rozdelená do štyroch dielov, pričom každý diel má 8 taktov. Diely sú v podstate harmonicky identické a pozostávajú z tonickej a dominantnej harmónie, často obsahujú postupy ako I–VI7–II–V7 (v B dur napríklad Bbmaj7–G7–Cmi7–F7). B diel, známy tiež ako „bridge“, je postavený na harmonickom slede dvojtaktí dominantných septakordov, ktoré sa vyvíjajú cez kvartový cyklus (v B diele v B dur sú to akordy D7–G7–C7–F7).
Z „rhythm changes“ vychádzajú stovky jazzových skladieb, pričom množstvo z nich sa od pôvodnej harmónie mierne líši. To sa deje aj v prípade tejto skladby, konkrétne v A dieloch. Je nutné spomenúť, že jazzoví hudobníci majú v improvizácii možnosť nahradiť známe harmonické funkcie svojimi vlastnými reharmonizáciami. Je evidentné, že zatiaľ čo Baroš so Šrámekom zachovávajú klasickú harmóniu pôvodného „rhythm changes“, Tariška tu väčšinu času naznačuje plochu jedného akordu Bb7, kde pracuje s B celotónovou stupnicou.
Je to stupnica, ktorá obsahuje tóny 1-2-3-#4-#5-b7, teda b-c-de-fis-as a ktorú je možné harmonicky sprevádzať dominantným septakordom Bb7, keďže obsahuje jeho primu, terciu a septimu (b-d-as). Práve tieto tóny Tariška v A dieloch zdôrazňuje. V prvých 12 taktoch rytmicky pracuje výlučne s motívmi zloženými z týchto tónov – motív 1 predstavuje sekvenciu malej septimy, veľkej tercie a návratu na malú septimu, motív 2 zas sekvenciu malej septimy a dvoch veľkých tercií, prípadne jej obrat, teda veľkú terciu a dve malé septimy. Až v 13. takte prichádza s B durovou bluesovou stupnicou, ktorú opakovane používa v A dieloch. V 14. takte zaznieva chromatický jazzový obal smerujúci do tónu g, ktorý je prvým výrazným odkazom na bopový jazyk. Hneď za ním nasleduje typický bebopový nátril g-b-g, po ktorom sa Tariška vráti k B durovej bluesovej stupnici.
B diel v 17. takte prináša rytmické variácie s veľkými terciami a malými septimam Prvá zložitejšia pasáž sa vyskytuje v taktoch 22 – 24, pričom jej triolový rytmus a zároveň frázovanie v skupinkách štyroch nôt pôsobí veľmi moderne. Tu Tariška najprv využíva C zmenšenú stupnicu začínajúcu poltónom, ktorá sa obvykle používa na akord C7, avšak tu ju hrá počas akordu F7, kde na prvý pohľad harmonicky nesedí – obsahuje napríklad tón e, čo je veľká septima, a vôbec neobsahuje tón f. Napriek tomu je možné ju vnímať ako harmonické oneskorenie C7, alebo si počas akordu F7 môžeme predstaviť k nemu zodpovedajúci II. stupeň Cmi7, na ktorý by sa táto stupnica hodila o čosi viac. Tariška následne využíva chromatickú stupnicu, ktorá v 25. takte prechádza do B dominantnej bebopovej stupnice, pochádzajúcej z mixolýdického módu, pridaním veľkej septimy a v jazze sa štandardne využíva na septakord Bb7. Posledný A diel opäť používa B celotónovú stupnicu a v nej sa nachádzajúce dva zväčšené kvintakordy B a As a chórus uzatvára bluesovou stupnicou.
Druhý chórus obsahuje na začiatku podobné prvky ako predošlý – B durovú bluesovú stupnicu a chromatický obal smerujúci do tónu d, teda tercie nadstaveného akordu B7. Tariška na pomerne dlhej ploche ostáva verný charakteristickému bluesovému zvuku s miernymi obohateniami, čím jeho sólo nadobúda celistvosť. Charakteristickým motívom je motív 3 v kombinácii s jeho obratom a následným bluesovým lickom, ktorý sa už predtým objavil aj v takte 15. Takty 45 – 48 znovu využívajú celotónovú stupnicu, s výnimkou tónu dis, ktorý je v danom koncepte vnímaný ako „out“.
Kvintolové rytmické zadelenie je príkladom Tariškovho moderného polyrytmického cítenia. Bridge druhého chórusu začína v takte 49 a najbližších 5 taktov opäť pracuje so septimami a terciami, čím pripomína motív 1 zo začiatku sóla. Typickým moderným prvkom, ktorý sa začal objavovať v období bebopu, je tzv. tritónová substitúcia, kde je dominantný septakord (tu F7) nahradený septakordom vzdialeným o zväčšenú kvartu, teda tritonus (tu B7). Tú Tariška zahrá v takte 56, kde v šestnástinových hodnotách využíva obraty kvintakordu H dur. Posledný A diel druhého chórusu je charakterizovaný trojtónovými prieťahmi k akordickým tónom B dur, ktoré preslávil už Charlie Parker. V poslednom štvortaktí 61 – 64 Tariška opäť využíva chromatický jazzový obal smerujúci do tónu f, B durovú bluesovú stupnicu a pripravuje nástup ďalšieho chórusu rytmickým opakovaním základného tónu b.
Minimalistická kombinácia základných intervalov tercie a septimy, celotónová a bluesová stupnica v spojení s expresiou, pútavým frázovaním a rytmickou invenciou – to je niečo, čo bolo charakteristické pre improvizačný štýl Theloniousa Monka a v tomto sóle aj pre hru Radovana Tarišku. Výsledok stojí za to!