Quasars Ensemble v Slovenskom rozhlase
2. 4. 2025
Bratislava, Slovenský rozhlas
Quasars Ensemble, Audrey G. Perreault, Ivan Buffa
Schermann – Buffa – Purgina – Berio
Čo môže byť pre hudobníka krajším zážitkom než narodeninová oslava v podobe vydareného koncertu? Dokonale to vyšlo umeleckému vedúcemu a dirigentovi Quasars Ensemble Ivanovi Buffovi; aprílový koncert súboru pripadol presne na jeho 46. narodeniny a bola to oslava, ktorú sa oplatilo nepremeškať. Zvuková hostina mala konzistentnú, no zároveň dostatočne pestrú dramaturgiu, ozdobili ju tradične veľmi kvalitné interpretačné výkony a ako obyčajne nechýbali zaujímaví hostia.
Jedným z nich bol rakúsky skladateľ, profesor na viedenskej Musikuniversität Dietmar Schermann. Dve z jeho diel, Antares a Sirius, obe pre zostavu siedmich hráčov („pierrotovské“ kvinteto plus lesný roh a viola), rámcovali program, pričom tematicky voľne ladili aj s názvom samotného telesa. Odhliadnuc od skladateľových inšpirácií astronómiou som ich vnímal najmä ako dôkladne prepracované kompozície, odrážajúce v tom najlepšom zmysle ducha viedenských avantgárd, nadväzujúc na veľkú tradíciu komornej hudby rakúsko-nemeckého okruhu. Vytvorené s jasnou víziou formy a nie bez invencie, zmyslu pre drámu či humor, so širokým spektrom expresivity, čitateľnej aj pre milovníka klasiky.
Prirodzene, nemohla chýbať hudba z pera oslávenca. Áriu pre basovú flautu Ivana Buffu si akiste mnohí pamätajú ešte v interpretácii Andrey Mosorjakovej, resp. v naštudovaní amerického flautistu Erica Lamba. Vo Viedni pôsobiaca kanadská flautistka Audrey Perreault v Bratislave predstavila raritný nástroj – kontrabasovú flautu. Aria teda zaznela v transpozícii o oktávu nižšie, čo potlačilo niektoré jej črty (prefuky, multifoniky...), no iné zasa zvýraznilo, najmä pokiaľ ide o tóny v najhlbšej polohe. To v spojení s tlmeným tmavomodrým osvetlením Malého koncertného štúdia, interpretačným ponorom umelkyne, ale aj jej osobnostným vyžarovaním, zapôsobilo takmer mysticky: kozmická fujara uprostred Delfskej veštiarne bola jedným z pamätných elementov večera…
Trocha odlišnú tvár Buffovho kompozičného naturelu mohli poslucháči spoznať v skladbe Fresco pre obsadenie „pierrotovského“ kvinteta z nedávnych pandemických rokov. Napriek autorskému komentáru, sústredenému na technikálie práce so všeintervalovými radmi, hudba oslovila bezprostredne svojím rytmickým pohybom, ale aj živo a komunikatívne poňatou sonoristikou. Ľutovať bolo možné iba to, že sa skončila práve vo chvíľach, keď sa v nej rozbehol veľmi zaujímavý vnútorný diskurz. Akoby chcela ešte pokračovať v príbehu, prekvapiť, rozvinúť už vypovedané – a možno zámerne prestala v okamihu, keď boli očakávania v najvyššom bode…
Ešte predtým však dostali priestor dve obzvlášť dobre zvolené diela. Un coup des libellules (Roj vážok) Julie Purginy, rakúskej skladateľky a violistky so slovanskými koreňmi, nielen prekvapil mimoriadne duchaplným prepojením väčšiny už spomenutých nástrojov s harfou a bicími nástrojmi, ale tiež sympaticky osviežil atmosféru oslavy typickou poetikou autorky, v ktorej sa snúbi takmer surrealistická zvuková obrazotvornosť s remeselnou virtuozitou. Nešlo len o ilustratívne zobrazenie pohybu hmyzích krídel, ale najmä o sofistikovanú (a zároveň veľmi muzikálnu) aplikáciu prístupu využívajúceho registrálne a timbrálne príbuznosti v rámci daného nástrojového aparátu, ako ju kedysi predostreli prelomové diela klasikov povojnovej avantgardy, napríklad Stockhausenove Gruppen či Boulezovo Kladivo bez pána.
K duchu tejto estetiky sa koncert na chvíľu vrátil aj v ďalšom sóle pre Audrey Perreaultovú. Nebolo ním nič iné ako Sequenza I Luciana Beria. Napriek vročeniu 1958 táto hudba v podaní sólistky znela, akoby vznikla iba včera – a zároveň zosobňovala tie najlepšie tradície klasiky. Flautistka sa zaskvela doslova labužnícky dokonalým frázovaním, francúzsky dýchajúcou noblesou a eleganciou, nehovoriac o absolútne bezchybnom zvládnutí technicky tých najnáročnejších úsekov. Slovom, bola to čerešnička na narodeninovej torte, vzácny luxus prudko kontrastujúci s nemým „krikom“ moľami a červami rozožratých operadiel v prvom rade auditória, akoby symbolicky odrážajúcim aktuálny stav, v ktorom sa nachádza naša kultúra…