Quasars Ensemble "po slovensky" doma aj v Japonsku
23. 2. 2026
Bratislava, Slovenský rozhlas
Quasars Ensemble
Zeljenka – Godár – Čamák – Bokes – Buffa
Musica slovaca Ilju Zeljenku celkom iste nepatrí k ťažiskovým dielam Quasars Ensemble, jej zaradenie na úvod februárového koncertu však malo hneď dvojaké opodstatnenie. Tým prvým bol fakt, že dotvárala kontext k ďalším dvom dielam, napísaným v jej časovej blízkosti (vždy s chronologickým odstupom dvoch rokov), druhým, že Quasars s rovnakým programom odohrá koncert v Tokiu so zámerom predstaviť novšiu slovenskú hudbu v čo najširšom spektre skladateľských poetík.
Zaznela teda verzia populárnej skladby pre sláčikové kvarteto, husľové sóla s nemalou chuťou stvárnila sympatická ukrajinská huslistka Vira Zhuk. Vzhľadom na naše zvyklosti to bola interpretácia s nebývalou mierou staccata a výrazných páuz, podčiarknutých vyslovene suchou akustikou Štúdia 5 Slovenského rozhlasu, no prečo neprijať aj takúto podobu…
Vzápätí si súbor pripomenul sedemdesiatiny Vladimíra Godára naštudovaním jeho mladíckeho Ricercaru (1977) pre klavírne kvarteto. Silný dojem som zaznamenal ešte pred zaznením prvého tónu, keď som si uvedomil, že vedľa seba sedia Vira Zhuk a violista Alexander Znamenskiy. Ukrajinka a Rus, bok po boku v predvečer smutného výročia, ťahajúc za jeden povraz – krásna symbolika, žiaľ, dnes možná asi iba na koncertnom pódiu… Naliehavé malé a veľké tercie, prekrývajúce sa v troch sláčikových nástrojoch, potom vpády opakujúcich sa drsných klastrov „vytlčeného“ koncertného krídla (Diana Buffa) ako ostré bodnutia. Nedokázal som túto hudbu vnímať inak ako v kontexte aktuálnych vojnových a politických udalostí – o to silnejším zážitkom však pre mňa bola. Začul som stopy vplyvu Witolda Lutosławského, no ak si predstavím, že pôvodnú verziu Ricercaru vytvoril iba 21-ročný skladateľ, môžem len v tichosti vyjadriť svoj obdiv.
Z najmladšej skladateľskej generácie dostal priestor po predchádzajúcom koncerte súboru opäť Samuel Čamák s horúcou novinkou s názvom Tremors pre klavírne trio. Názov je kryptogramom, odkazujúcim k tomu, že skladba je „morzeovkou pre troch“; v rytmickom kóde opakovaných tónov je zašifrovaný názov súboru, no v prvom rade ono chvenie, ku ktorému názov taktiež odkazuje. Po odznení tria vo mne ostal podobný pocit ako po decembrovom koncerte súboru, kde zaznela Čamákova skladba Wilkie: totiž že sľubne rozbehnutý dramatický diskurz, zvukovo ozvláštnený použitím rozšírených techník hry, akoby bol trocha predčasne uťatý, že predostretý materiál by pokojne „zniesol“ ďalšie rozvinutie a dopovedanie. Na druhej strane, netreba sa brániť ani estetike fragmentu…
Posledné dve diela znamenali cestu k pólu čistej abstrakcie – najprv v podobe skladby Coll’Age op. 28 Vladimíra Bokesa (1979) pre klavírne kvinteto. Napriek názvu a vročeniu zďaleka nešlo o postmodernistickú typickú koláž, napríklad schnittkeovského razenia, ale viac o bokesovský punktualizmus. Áno, boli tu vsadené lineárne či akordické prvky prevzaté od iných skladateľov (Schönberg, Klusák), nebola to však koláž v zmysle polyštýlovosti. Dialogická komorná hudba naznačovala viac autorovu vernosť estetickým ideálom viedenskej aj povojnovej seriálnej avantgardy.
O veľký krok ďalej, smerom k zvukovosti informovanej (nielen) Lachenmannom či Sciarrinom, sa vo svojom Sláčikovom kvartete posunul Bokesov žiak a umelecký vedúci súboru Ivan Buffa. Poslucháč, s ktorým mohli bez ťažkostí rezonovať Zeljenka aj Godár, sa tu veľmi pravdepodobne pohyboval na naozaj neprebádanom teritóriu, kde mu sprvu mohli chýbať rozoznateľné orientačné body. Ak však načúval pozornejšie (miera pozornosti ešte nemusela výrazne poklesnúť, koncert trval hodinu čistého času), určite spozoroval logiku dramatických vĺn gradácií a uvoľnení a, pri všetkej abstraktnosti zvukového profilu hudby, aj zaujímavú členitosť formy.
Napriek interpretačnej angažovanosti v každom z ponúknutých diel sa zrejme našlo len málo prítomných, ktorí by v rovnakej miere ocenili každú položku v dramaturgii. No práve to bola pointa, ako som naznačil v úvode. Predostrieť nášmu, ale neskôr najmä japonskému publiku slovenskú tvorbu posledného polstoročia v generačných aj estetických konfrontáciách.
Okrem Quasars Ensemble sa v podobnom čase chystajú na zahraničný zájazd (do Španielska) aj naši filharmonici. Čím tam budú zastupovať našu hudobnú kultúru? Dvořákom a ruskými klasikmi (ak si už teda pripomíname výročie spustenia špeciálnej vojenskej operácie). Domáca tvorba? Nič! Vyjadrené percentuálne: sto verzus nula. Priepastnejší ten rozdiel už ani byť nemôže…