Quasars Ensemble: hudba ako priestor slobody

29. 9. 2025

Bratislava, Reduta
BHS

Quasars Ensemble, Josefine Göhmann, Ivan Buffa

Lutosławski – Berio – Burlas – Boulez – Martinů

Žalostný stav slovenskej kultúry v poslednej dobe umocnil systematický rozklad podporných štruktúr zabezpečujúcich existenciu profesionálnych hudobných súborov. To vytvára obraz krajiny, ktorá akoby sa zmierila s  úpadkom vlastnej kultúrnej identity. Napriek tomu je potešiteľné, že BHS dokážu reflektovať domácu profesionálnu scénu a  prinášať na pódium slovenské ansámble s  kvalitou presahujúcou hranice krajiny. Quasars Ensemble bezpochyby patrí medzi takéto telesá a  jeho koncert v  Stĺpovej sieni Slovenskej filharmónie bol toho jasným dôkazom.

Dramaturgia koncertu odštartovala symbolicky –  prepojením tradície a  moderny v cykle Tanečných prelúdií Witolda Lutosławského. Pod vedením Ivana Buffu vytvoril súbor v  piatich častiach pestrý interpretačný oblúk medzi tanečnou hravosťou a  lyrickými zamysleniami. Úvodné klarinetové motívy sa postarali o  prudko rytmizované otvorenie komorného minicyklu, v  ktorom sa folklórne podnety premieňali do prepracovaných hudobných celkov. Noneto využilo potenciál rýchlych častí na vytvorenie miestami až grotesknej rytmiky, zatiaľ čo v  tých pomalších prinieslo prekvapujúcu farebnú hĺbku ansámblového zvuku. Hráči pregnantne vymodelovali kontrasty medzi pohybom a  pokojom. Výsledná interpretácia tak pôsobila hravo i  sústredene – presne v  duchu Lutosławského spojenia racionálnej formy a  emocionálneho hudobného výrazu.

Na poetiku transformácie folklórnych impulzov nadviazal cyklus Folk Songs Luciana Beria, jedného z  najinovatívnejších hudobníkov talianskej povojnovej avantgardy. Skladateľ k  dielu poznamenal: „Piesňam som dal novú rytmickú i harmonickú podobu: v určitom zmysle som ich znovu skomponoval. Ich inštrumentálna časť má dôležitú funkciu: má zdôrazniť a komentovať expresívne a kultúrne korene každej piesne.“ Práve tento princíp premeny pôvodnej piesne na rozhovor medzi hlasom a  nástrojovým obsadením sa stal východiskom interpretácie Quasars Ensemble. Josefine Göhmann (soprán) dokázala vystihnúť charakterové odlišnosti jednotlivých piesní – od meditatívnej jemnosti v  piesni Black is the Colour a  I  Wonder As I  Wander, až po drsnú expresivitu a dramatizujúci interpretačný prejav v A  la femminisca. Súbor vytváral detailne vyvážený sprievod, v  ktorom vynikla precíznosť drobných rytmických figúr i  farebná variabilita nástrojových kombinácií. Výsledná interpretácia zrkadlila mimoriadnu vyváženosť medzi precízne tvarovanou vokálnou a  inštrumentálnou zložkou. 

V  druhej polovici večera vystriedalo expresívnu poetiku prudké zhutnenie hudobného výrazu v  Strachu Martina Burlasa. Teleso pristúpilo k  skladbe s  obdivuhodnou zdržanlivosťou a  s  maximálnym dôrazom na kreovanie vnútorného napätia. Na ploche zdanlivo jednoduchého hudobného materiálu vznikal mnohovrstevný vnútorný pohyb ozvláštnený len drobnými dynamickými zmenami. Interpretácia tak vo výsledku nepôsobila len ako deskriptívne zobrazovanie úzkosti, ale ako jej priame surové prežitie v  podobe intenzívneho vnútorného monológu.

Po Strachu predstavovala skladba Dérive 1 Pierra Bouleza presný opak – meditatívnu racionalitu a  štrukturálnu presnosť. V  krátkom zvukovom experimente skladateľ rozvíjal princíp neustálej premeny – derivácie, v  ktorej sa pôvodný hudobný materiál neustále rozpadával a  znovu formoval. Pred ansámblom tak stála neľahká výzva udržať absolútnu kontrolu nad detailnou rytmickou textúrou skladby a  prchavosťou gest klavíra či dychových nástrojov. Predvedenie skutočne pôsobilo ako ukážka kolektívneho sústredenia – každý nástroj mal v mikroskopickom priestore skladby svoj presne určený význam, no ani na okamih neprekročil hranicu kolektívneho zvukového obrazu.

Po sérii intelektuálne vyhranených diel priniesli záverečné Rondá H. 200 Bohuslava Martinů potrebný osviežujúci návrat k  spontánnej hudobnej radosti. V  šiestich častiach plných hravosti a  melodickej priamočiarosti sa zrkadlila uvoľnenosť neoklasicistickej estetiky, ktorú ansámbel vystihol s  prirodzenou eleganciou, tempovou pružnosťou a technicky vyrovnane bez stôp povrchnej efektnosti.

Výkon Quasars Ensemble bol jasným pripomenutím toho, že vnútorná disciplína a  úcta k  umeniu dokážu prežiť aj napriek ľahostajnosti moci a  rozkladu hodnôt, na ktorých kultúra stojí. Súbor pripomenul, že aj v  dnešnej neľahkej situácii má umenie stále moc prehovárať k  ľuďom.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)