Prešovská hudobná jar jubilejne...

4. 3. – 15. 4. 2026

Prešov, PKO Čierny orol

Prešovská hudobná jar mala v tomto roku jubilejné 65. výročie a v celom meste sa šírila jej vôňa. Reklamný dizajn s decentnou grafikou sa na nás obracal z každej strany a priniesol efekt. Sála PKO sa naplnila pri každom z piatich koncertov. Moje hodnotenie sa dotkne iba posledných dvoch, no nedá mi nespomenúť aj tie predchádzajúce.

Otvárací koncert patril zborovému spevu. Bol poctou zbormajsterke Eve Zacharovej pri príležitosti jej životného jubilea. Jej pedagogická a umelecká práca formovala celé generácie spevákov, pre ktorých sa zborový spev stal celoživotnou cestou. Účinkovali ženský spevácky zbor Vocals so zbormajsterkou Bronislavou Feckovou a miešaný spevácky zbor Nostro Canto so zbormajsterkou Tatianou Kanišákovou.

Na druhom koncerte sa predstavili Spectrum Quartett, Nogaband, Ulijanky a Simona Hulejová v projekte Obrázky zo Slovenska. Domáce jazzové zoskupenie AMC trio prinieslo prepojenie so svetovou gitarovou legendou Ulfom Wakeniom.

Jedna z najvýznamnejších súčasných slovenských skladateliek Ľubica Čekovská prišla do Prešova so Slovenským kvartetom (Lukáš Szentkereszty – 1. husle, Eduard Pingitzer – 2. husle, Martin Mierny – viola, Martin Ťažký – violončelo) prezentovať predovšetkým svoju filmovú hudbu, hrala na klavíri i spievala (8. 4.). Pred preplnenou sálou zvládla aj moderovanie. Jej vtipné, mierne edukatívne komentáre v publiku rezonovali.

Ako úvodné premostenie k tvorbe Čekovskej zahralo kvarteto Šostakovičov Valčík č. 2, ktorý, hoci nevznikol ako filmová hudba, získal svetovú slávu aj vďaka filmu Stanleyho Kubricka Eyes Wide Shut. V podaní klavírneho kvinteta s Čekovskou pri klavíri sme si vypočuli dve suity zo skladateľkiných hudieb k filmom Tri zlaté dukáty, Zakliata jaskyňa, Dubček, 38 – pocta hokejovej legende a Kruté radosti. V strede programu zaradila Čekovská svoju kompozíciu A Midsummer Quartet (2016) na shakespearovské motívy. Publiku ju predstavila ako niečo, čo nebude znieť až tak „pekne“, a treba to vydržať, lebo aj takáto hudba sa komponuje. Nič dôležitejšie sa o nej nedozvedeli ani čitatelia programového bulletinu. Pritom vynikajúco interpretovanú skladbu plnú hudobného pohybu predovšetkým v štruktúrovanom rytme a zvukovo farebnom spektre či prácu s príznačným motívom by si publikum určite viac vychutnalo, keby sa o nej čosi dozvedelo. Prešovské publikum je vnímavé a vzdelané a šance byť s ním v kontakte netreba zahadzovať...

Majstrovstvo kompozičného remesla Ľubice Čekovskej dokumentovali aj tri piesne na texty Milana Lasicu – Epitaf, Klaviristka a Šťastie – v úprave pre klavír a sláčikové kvarteto. Spievala a na klavíri hrala autorka. Piesne majú intímny charakter a ich hudobný obsah sa – aj vďaka interpretácii – intuitívne dotýkal každého vnímavého poslucháča. Súhra a vzájomné prepojenie medzi hudobníkmi fungovali veľmi dobre a priniesli ovocie v podobe jednotného, farebne vyrovnaného zvuku a technickej precíznosti. Záver koncertu bol ponechaný opäť kvartetu. Zaznela úprava Ravelovho Bolera. V tomto prípade som naozaj nepochopila dramaturgický zámer. Hrať opäť úpravu, keď na pódiu sedí renomované hudobné teleso? Interpretácii však nebolo čo vytknúť.

Na záverečnom jubilejnom koncerte PHJ (15. 4.) sa predstavil Slovenský komorný orchester, ktorý tiež oslavuje 65. výročie. Od roku 2001 ho vedie Ewald Danel. Naposledy som SKO počula hrať v r. 2018 s Daliborom Karvayom. Bol to vtedy orchester hrajúci s entuziazmom a plný energie. O to viac bol pre mňa prekvapením zážitok z Prešova a aj moje hodnotenie bude asi prekvapivé. Nevidím však zmysel v chválospevoch na niečo, čo by malo byť samozrejmosťou. Od telesa, ktoré sa hlási k absolútnej špičke slovenského interpretačného umenia, sa automaticky očakáva vysoká interpretačná kvalita.

Na úvod koncertu pristúpil vedúci súboru k mikrofónu a opýtal sa publika, či je niekto alergický na Malú nočnú hudbu, potom priznal, že dobre vyzerá na plagátoch a napokon sľúbil, že zahrajú krátku verziu, ale nebude v nej chýbať ani nota... Pýtam sa, či je takéto moderovanie moderným trendom alebo edukačným prvkom. Čo vedúci sľúbil, napokon aj dodržal. Čo však Malej nočnej hudbe chýbalo, bol nakoniec pokoj a charakter serenády. Tempá boli rýchle až rušivé, a to hlavne v druhej a tretej časti. Môžeme diskutovať o štýlovosti interpretácie, či naopak o jej osobitosti, autonómii interpreta, ale v prípade známych skladieb má poslucháč jasnejšie očakávania a predstavy.

V tomto zmysle bola pre mňa sklamaním aj Suita domestica Jozefa Podprockého. Strnulosť jednotlivých hráčov i samotného vedúceho súboru sa prenášala do celkového prejavu orchestra, ktorý interpretoval tance. Energia, výraz a emócia sa strácali niekde nad pódiom. Okrem violončelistu Andreja Gála „netancoval“ nikto. Ostatní boli koncentrovaní pohľadmi do svojich partov – čo malo byť výsledkom? Sústredená hra z listu?

V Kupkovičovej skladbe Cantica slovaca z r. 2009 sa však ukázalo, že orchester dokáže vystihnúť charakter diela. Tu som dokonca našla aj niekdajšiu zvukovú farebnosť orchestra, naplno zaznela jedna z jeho najväčších predností, hra v absolútnom pianissime v jednotnom zvuku. Podobne dynamicky vydarená bola aj Brittenova Simple Symphony, ktorá zaznela na záver koncertu.

Musím spomenúť aj rozostavenie orchestra, ktoré malo veľký vplyv na zvukový dojem v sále PKO. Neporovnateľne lepší zvuk sa dosiahne, keď je orchester umiestnený pred pódiom. Problematická akustika pódia sa prejavila aj v dvoch skladbách pre sólové nástroje. Huslista Pavel Bogacz hral Čajkovského Meditáciu z cyklu Souvenir d’un lieu cher op. 42. Sólista sa postavil pred portál pódia, no orchester ostal zvukovo potlačený, umiestnený za portálom. Pravdepodobne z priestorových dôvodov vedúci súboru sedel na stoličke a dirigoval orchester bez možnosti vizuálne vnímať sólistu. Takéto rozostavenie bolo pre mňa novinkou.

Rovnako bol umiestnený aj druhý sólista, violončelista Andrej Gál, ktorý hral skladbu Kol nidrei op. 47 Maxa Brucha. Obaja interpreti vynikali schopnosťou frázovania s adekvátnym vibratom, podporujúcim výraz a dramatickosť. Farba huslistovho tónu bola melancholická a snivá. Violončelista doprial svojmu nástroju plné rozozvučanie. Tóny prenikali do hĺbky poslucháčovho tela, privádzajúc ho až k zimomriavkam. Napokon, Andrej Gál svojou výraznou hrou počas celého koncertu pôsobil ako jeho koncertný majster... Celkový dojem z koncertu ma priviedol k názoru, že oživenie orchestra by sa malo začať výmenou na poste jeho vedúceho.