Posadnutý Hummelom…

MARK KROLL, americký muzikológ, interpret, pedagóg a autor monografie Johann Nepomuk Hummel – Život a svet hudobníka, zavítal pri príležitosti podujatia Sviatok hudby s Johannom Nepomukom Hummelom do Bratislavy. Bola to ideálna príležitosť pre krátky rozhovor.

Prečo ste sa rozhodli napísať monografiu o Johannovi Nepomukovi Hummelovi? Kedy a ako ste sa o ňom prvýkrát dopočuli?

Som čembalista, ale hrám aj na fortepiane a začiatkom 90. rokov som sa s manželkou, ktorá je huslistkou, dostal k hraniu Mozartových skladieb pre husle, flautu, violončelo a klavír, ktoré upravil Hummel. Začal som hrať tieto skladby a hovoril som si: „Kto je tento človek?“ Jedinou všeobecne známou Hummelovou skladbou bol v tom čase Koncert pre trúbku a orchester Es dur. Postupne som zisťoval, kto to vlastne bol. Čím viac informácií som sa dozvedal, tým viac som prichádzal na to, aký bol dôležitý, či už ako dirigent, klavirista, skladateľ, obchodník, manžel alebo otec.

Potom som začal počúvať jeho hudbu. Najprv to bola, samozrejme, klavírna hudba, ktorá je interpretačne nesmierne ťažká. Veľmi málo známa je aj Hummelova zborová hudba, napríklad omše, pričom ide o prvotriedne zborové kompozície. V jednej kapitole svojej knihy hovorím o tom, že Hummel je vlastne spojovníkom medzi prvou viedenskou školou, ktorú tvoria Mozart, Haydn a Beethoven, a romantickým umením. Vo viacerých recenziách sa spomína, že Hummelova hra na klavíri bola perlivá, zatiaľ čo Beethovenova bola skôr búrlivá.

Keď píšete biografiu, musíte navštíviť všetky miesta, ktoré sa s daným človekom spájajú. Hummel počas svojho života navštívil veľmi veľa miest. Kvôli bádaniu som samozrejme prišiel aj do Bratislavy, kde sa Hummel narodil. V rámci výskumu som musel ísť po stopách Hummelových potomkov. Vycestoval som do Florencie, kde pôsobil jeden z jeho synov, ďalej do Düsseldorfu a predovšetkým do Weimaru, kde Hummel prežil veľkú časť života a nachádza sa tam aj jeho archív. Ďalšia veľká zbierka jeho diel je v Národnej knižnici v Paríži a ešte viac je toho v Britskej knižnici v Londýne.

Ako dlho trval proces vzniku vašej knihy od zbierania všetkých materiálov až po jej vydanie?

V roku 1994 som začal zbierať potrebné materiály a kniha vyšla v roku 2008, takže štrnásť rokov, čo je celkom normálne. V období písania knihy som veľa koncertoval aj učil, takže som nemal toľko času naplno sa jej venovať. Celý proces som si avšak nesmierne užíval. Spočiatku som knihu písal výhradne ručne. Stále to tak sčasti robím, keďže všetky svoje prvotné náčrty a myšlienky píšem rukou na papier a až neskôr si všetko prepisujem do počítača. Trvá to dlhšie, ale je to spôsob, akým rozmýšľam a uvažujem.

Stretli ste sa počas života s nejakým mýtom o Hummelovi, ktorý sa vám neskôr podarilo vyvrátiť?

Ťažko hovoriť o nejakom mýte, keďže po roku 1900 sa na Hummela takmer úplne zabudlo. V Nemecku mám blízkeho priateľa, ktorý je synom evanjelického kňaza. Keď vyšla moja kniha, povedal mi, že teraz som vlastne Hummelovým vyslancom na zemi. Keď píšete knihu, stanete sa v dobrom slova zmysle svojím objektom úplne posadnutý.

Hummel bol ešte ako malý chlapec žiakom Mozarta, u ktorého dokonca dva roky býval. Vedeli by ste nám priblížiť, ako toto štúdium vyzeralo?

Nebolo to celkom normálne štúdium. Hummelov otec Johannes hovoril, že Mozart a jeho manželka Constanze sa o Hummela starali veľmi dobre, ako otec a matka. Jeho štúdium u Mozarta väčšinou prebiehalo tak, že počas hodín spolu hrali biliard. Existuje príhoda, podľa ktorej jedného dňa, keď mal Hummel osem alebo deväť rokov, prišiel Mozart so svojou manželkou domov veľmi neskoro v noci. Poveril Constanze, aby Hummela zobudila a dala mu trochu vína, aby si spolu mohli zahrať duetá. Hummel teda jednak u Mozarta študoval kompozíciu, ale zároveň mu napríklad orezával perá a pomáhal pri práci.

Už ako dieťa absolvoval Hummel svoje prvé koncertné turné. Ako vyzeralo a kde všade koncertoval?

Išlo o päťročné turné, ktoré Hummel absolvoval len so svojím otcom, veľmi dobrým človekom. Počas tohto obdobia sa svojmu synovi venoval celé dni a noci. Hummel vlastne vynašiel koncertné turné v modernom zmysle. Koncertovať začal v zime vo Viedni, odkiaľ spolu s otcom pokračoval do Brna a Prahy.

Navštívili veľa miest, v Nemecku napríklad Göttingen či Hannover, potom Kodaň, odkiaľ sa loďou preplavili do škótskeho Edinburghu. Počas tejto cesty sa v Severnom mori strhla veľká búrka, pri ktorej takmer zahynuli. Popri anglickom pobreží sa postupne dostali až do Londýna, kde sa Hummel prvýkrát stretol s Haydnom. Keď sa ako pätnásťročný vrátil z koncertného turné, potreboval zamestnanie. Obrátil sa na Haydna, ktorý ho odporučil na svoje miesto kapelníka u Esterházyovcov.

Dá sa povedať, že toto turné Hummela preslávilo. Všade sa o ňom písalo ako o výbornom klaviristovi. Hummelov otec si písal cestovný denník, kde sa nachádzajú rôzne spomienky na toto obdobie. Zaznamenával si, kde presne hrali, akú odozvu mali koncerty u publika, čo si myslel o miestnych ľuďoch a aké mali počas turné výdavky.

Keďže ste nielen muzikológ, ale aj interpret, bol váš pohľad na výskum z tohto hľadiska v niečom odlišný?

Vďaka výskumu nemám toľko času na cvičenie. Ale nie, teraz vážne. Musíte robiť svoju bádateľskú prácu rád. Hrať na hudobnom nástroji je oveľa väčšia zábava, ako sa hrabať v archívoch, ale ja si to naozaj užívam. Ku koncu práce som písal okolo pätnásť hodín denne. Kontroloval som poznámky pod čiarou a skúmal jednotlivé pramene. Ak chcete, aby bola vaša práca na úrovni, musíte si svoje zdroje poriadne overiť a uviesť ich čo najpresnejšie. Ak čítate knihu, v ktorej je príliš veľa chýb, prestanete autorovi veriť. Ďalšou podstatnou vecou je, aby ďalší bádatelia mohli na vás nadviazať a pokračovať tam, kde ste skončili. Ako príklad môžem spomenúť, že nevieme veľa o Hummelovom pobyte v Senci a práve na tejto prednáške som sa dozvedel, že už o tom existujú nejaké články. Dúfam teda, že ďalšia hummelovská biografia bude obsahovať aj tieto nové informácie.

V čom bol podľa vás Hummel výnimočný?

Bol skvelým pedagógom hry na klavíri, aj keď bol asi najdrahší v Európe. Taktiež bol pravdepodobne jedným z najlepších improvizátorov. Na svojom turné ukončoval každý jeden koncert voľnou improvizáciou, s čím sa spája aj jedna príhoda. Počas jedného z jeho koncertov zrazu začali pri záverečnej improvizačnej časti zvoniť neďaleko v kostole zvony v B dur. Hummel zmoduloval do tejto tóniny a zvony zakomponoval do svojej improvizácie.

Pracoval aj ako operný dirigent a napísal rozsiahlu klavírnu školu, ktorá bola v tom čase veľmi dôležitá. Prvé vydanie obsahuje poslednú kapitolu, venovanú improvizácii, ktorá má však len jednu stranu. Po jej vydaní sa ľudia začali sťažovať a chceli, aby bola posledná kapitola rozšírená. Prianie sa im splnilo, v druhom vydaní bolo už improvizácii venovaných šestnásť strán.

Hummel toho robil v živote nesmierne veľa a na najvyššej úrovni. Jeho výnimočnosť však spočíva v tom, že bol napriek všetkým svojim kvalitám a úspechom úplne normálny. Bol dobrý otec, manžel a spoľahlivý zamestnanec. Beethoven ani Mozart nemohli pre nikoho pracovať, Hummel áno. Jeho hudba je krásna a veľmi emotívna. V každom ohľade bol obdivuhodným človekom.