Poppe, Štochl a Herman: súčasná hudba v Trenčíne

26. 10. 2025

Trenčín, Piaristické gymnázium Jozefa Braneckého

laug.sonoris, Patrik Kako

Herman – Štochl – Poppe

Mesto Trenčín donedávna nepatrilo medzi destinácie vyhľadávané milovníkmi súčasnej komponovanej hudby. To sa však postupne mení vďaka ansámblu laug.sonoris, ktorý prináša novinky zo sveta žijúcich skladateľov do priestorov tamojšieho Piaristického gymnázia. Ide o menší, no zanietený kolektív hudobníkov zo Slovenska a Česka, ktorých do Trenčína pozýva Patrik Kako, ich umelecký vedúci a dirigent. Zdá sa, že tam, kde absentuje zriaďovaná kultúra, opäť „sanuje“ nadšenie jednotlivcov. Súbor vznikol na konci minulého roka a odvtedy v Trenčíne uviedol už trojicu koncertov. Ten zatiaľ posledný priniesol svojráznu dramaturgiu diel slovenských, českých a nemeckých autorov, umožňujúc tak určitú bilanciu či porovnávanie.

Večer otvorilo sónicky hutné dielo Corrode (2025) Patrika Hermana, študenta kompozičnej triedy Michala Rataja na HAMU v Prahe. Zo skladby, napísanej priamo pre tento súbor, doslova sálalo sýte svetlo, akoby vtavené do zvuku nástrojov. Autor priznáva záujem o imerzné zvukové svety, spektralizmus a sónické textúry. Publikum tak bolo hneď od začiatku vystavené vyhranenej zvukovej estetike, ktorá nekalkuluje s percepčnými očakávaniami. Na študentský opus išlo o vydarenú skladbu a dobrý prísľub pre jeho ďalšiu tvorbu.

Koncert pokračoval zvukomalebným dielom Idée fixe (2009) Ondřeja Štochla, ktoré zaznelo v mierne upravenej verzii – čembalo nahradil klavír. Z dramaturgického pohľadu išlo o výborne načasovaný kontrast prinášajúcu istú „úľavu“ od žeravej energie prvej skladby. Štochl je už vypísaný autor a ako jeho najvýraznejšia prednosť sa ukazuje schopnosť vykresľovať zvukovo nezvyčajné a pútavé polia vznikajúce z detailne premyslených kombinácií nástrojov a motivických buniek. Zároveň sa mu darí balansovať na hrane akéhosi „atonálneho impresionizmu“, ktorý miestami zvádza až k romantickému načúvaniu.

Vrcholom koncertu bolo uvedenie vyše 40-minútového kolosu – septeta Laub (2022–2024) od Enna Poppeho. Jeho zaradenie do programu dokladá ambicióznosť umeleckého vedúceho, ale aj odvahu členov súboru riskovať. Ide o monumentálne, rytmicky pulzujúce a texturálne premenlivé dielo, v ktorom sa vrstvy zvuku rozrastajú ako organický porast, pohybujúc sa medzi prísnou štruktúrou a živelnou vitalitou. Spomínané riskovanie sa v tomto prípade rozhodne oplatilo – súbor hral s bytostným nasadením a zdalo sa, že siahal až na hranice svojich možností. Škoda len jedného väčšieho dirigentského zaváhania, ktoré, žiaľ, nastalo v kulminačnom bode skladby. Dá sa mu však s prižmúrenými očami odpustiť, najmä vzhľadom na reálne možnosti uvádzania takejto hudby v našich končinách.

Na záver si možno povzdychnúť nad tým, že uvádzanie podobnej hudby u nás stále stojí takmer výlučne na ochote nadšencov – tých, ktorí po nociach vypisujú granty a hľadajú spôsoby, ako jej zabezpečiť priestor zaznieť. Rozdiely sú pritom zjavné aj v zázemí, aké majú domáci a zahraniční skladatelia: kým za uvedenie Poppeho skladby musia naše ansámble zaplatiť výpožičné vo výške približne jedného mesačného platu učiteľa ZUŠ, diela slovenských a českých autorov často končia zviazané v hrebeňovej väzbe. A predsa – práve takéto súbory a ich umeleckí vedúci sú tými, ktorí vetrajú priestor súčasnou hudbou.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 11/2025.)