Hudobný život

Piesne vody: Balgavá a Smetanová v klavírnom toku

Robert Kolář
Robert Kolář
1. august 2025
Hudobný život
K. Smetanová a H. Balgavá v Kostole klarisiek. Foto: Z. Hanout

26. 7. 2025

Bratislava, Koncertná sieň Klarisky

Viva Musica! Festival

Haimoni Balgavá, Kristína Smetanová

Balgavá – Honegger – Rheinberger – Debussy – Smetanová 

Dve klaviristky a skladateľky, pútavý program tematicky zameraný na prírodné fenomény, najmä na vodu. Asi takýto bol recept na úspech prvého z  vystúpení klavírneho dua Haimoni Balgavá – Kristína Smetanová na tohtoročnom festivale Viva Musica! A  treba povedať, že zafungoval absolútne spoľahlivo, bratislavský Kostol klarisiek, kam sa pre nepriazeň počasia (s  ohľadom na prítomnosť koncertného krídla na pódiu bolo lepšie ponechať vodný živel v čisto metaforickej rovine…) koncert presunul z plánovaného Sadu Janka Kráľa, bol viac ako úctyhodne zaplnený. A dôvodom rozhodne nemuselo byť, že išlo o jedno z podujatí, ktoré festival poskytol publiku bezplatne.


Večer sa začal v duchu prírodného rituálu; obe dámy, odeté v róbach sťaby vodné víly obradne prešli uličkou medzi sedadlami, sprevádzajúc sa hrou na kalimbe a hrkálke (rod shaker), kým sa usadili za koncertným nástrojom. Vizualita typická pre festival, ktorý dbá o  to, aby v  prezentácii jeho koncertov bola aj štipka onoho „glamour“, vizuálneho lesku. No nebolo by to nič platné, keby interpreti zľavili z kvalitatívnych nárokov. Po tejto stránke obe protagonistky nič neponechali na náhodu, vystúpeniu predchádzala dôkladná príprava, najmä preto, že obe išli s kožou na trh v interpretačnej aj autorskej role. Najprv Haimoni Balgavá, ktorá so svojou spoluhráčkou publiku predstavila svoj cyklus štvorručných miniatúr s názvom Plesá. Šesť skladbičiek, odkazujúcich na ľadovcové jazerá vo švajčiarskych, lichtenštajnských aj v  slovenských horách, príjemne osviežilo a potešilo farbistou a komunikatívnou hudobnou rečou, pianistickou efektnosťou, ktorá však nedusila spontánnosť proporčne ideálne nastolených a spracovaných myšlienok.


Letné pastorále mladého Arthura Honeggera (bez informácie o autorovi štvorručnej transkripcie) bolo šarmantným uvedením do francúzskej kompozičnej poetiky s neprepočuteľnými echami Debussyho a raného Stravinského. Interpretky dokázali verne reprodukovať dynamickú proporčnosť aj ducha francúzskej ľahkosti a bezstarostnosti, ktoré vanú z oveľa známejšej orchestrálnej verzie diela. Je možné, že dojmu do istej miery napomohla aj „vlhká“ akustika gotického chrámu, ktorá je, najmä pri hudbe pre klavír, dvojsečnou zbraňou.


Tarantella zo štvorručnej Sonáty op.  122 Josepha Rheinbergera bola efektným (a  v  dramaturgii večera jediným) vykročením smerom k štandardnému nemeckému repertoáru, zemitým kontrastom k francúzskej kvetnatosti a tekutosti prevládajúceho vodného živlu. Tu už bola akustika skôr nepriateľom, no možno nie až natoľko ako v nasledujúcom čísle programu. 


K výberu štvorručnej transkripcie Mora Clauda Debussyho (Jeho vlastnej? Z  bulletinu sme sa to opäť nedozvedeli…) možno podotknúť, že išlo o obdivuhodne odvážnu voľbu. Tri symfonické skice v  úprave pre štyri ruky sú interpretačne veľmi náročným sústom a aj pri akokoľvek disponovanej a pripravenej dvojici klaviristov budú vždy ťahať za kratší koniec v porovnaní s orchestrálnou verziou. Priznávam sa, že som sa trocha strácal vo forme a viacero situácií vo frázovaní či dynamickom dôraze akoby hudobníčky chceli postaviť vyslovene do protikladu k orchestrálnej podobe diela. Nie som si však istý, či to bola dobrá stratégia.


Rozhodne dobrou stratégiou bolo nenechať Debussyho na záver, ako bolo pôvodne plánované, ale skončiť ďalšou z  autorských skladieb: Nad 50 % v  71 % Kristíny Smetanovej bolo ďalšou poctou vode, čiastočne aj apelatívnou výzvou čeliť aktuálnym environmentálnym hrozbám. Vedel by som si skladbu predstaviť pokojne bez týchto asociácií, ako čistú, z  pohľadu hráčskej techniky aj performatívnych prvkov duchaplne skoncipovanú kompozíciu. Slovom, ako hudbu, ktorá sa dávno odrazila od brehov vekmi overenej klasiky a  ktorá akosi prirodzenejšie rezonovala s  vnútorným svetom oboch interpretiek. Obecenstvo túto spontánnosť a úprimnosť jednoznačne prijalo a ocenilo.


(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)