Peter Konwitschny: Bojovník proti mŕtvej opere
Peter Konwitschny: Bojovník proti mŕtvej opere
Michaela Mojžišová
VEDA 2022
Michaela Mojžišová, muzikologička a vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy SAV, napísala knihu o jednom z najvýznamnejších operných režisérov súčasnosti Petrovi Konwitschnom, a to v dvoch jazykových verziách – v slovenskej a nemeckej. Dobrou správou je, že sa slovenská teoretička divadla nezaoberá iba slovenským divadlom. Hoci je pravda, že Konwitschny do kontextu slovenského hudobného divadla vstúpil a zanechal v ňom svoju stopu, keďže Slovenské národné divadlo v rokoch 2005–2017 uviedlo až päť jeho inscenácií.
O Konwitschnom už toho bolo napísaného pomerne dosť. Mojžišová sa tak mala možnosť oprieť o výber zo zahraničnej literatúry, početné recenzie, ale tiež o texty, ktoré sa vzťahujú k jednotlivým inscenáciám napísané samotným Konwitschným, respektíve jeho tvorivými spolupracovníkmi a spolupracovníčkami. Autorka vychádzala aj z vlastnej diváckej skúsenosti s režisérovými prácami, pričom väčšinu rozoberaných produkcií zhliadla naživo. Kniha je tak okrem iného i autentickým dokumentom jej osobného zoznamovania sa s Konwitschného tvorbou a v širšom zmysle so svetom moderného hudobného divadla.
Mojžišovej kniha pojednáva o jednotlivých inscenáciách, ale ešte viac o poetike a celkovom názore na umenie, ktorý režisér vyznáva a vždy znovu vyjadruje vo svojej divadelnej tvorbe. Deklarovanou ambíciou Mojžišovej práce je „pomenovať postupy a divadelno‑výrazové prostriedky“ charakteristické pre Konwitschného prácu. Snaha autorky smerovať k akejsi katalogizácii, „uprataniu“ základných poznávacích znakov režisérovej tvorby, dáva jej knihe popularizačný potenciál, lebo ponúka aj laickému záujemcovi o modernú opernú réžiu určitý úvod do problematiky s množstvom príkladov z konkrétnych inscenácií. Len škoda, že nie všetky sú voľne dostupné v podobe videozáznamov.
Slovné spojenie Bojovník proti mŕtvej opere je vhodnou súčasťou názvu knihy. Presné znenie tohto „titulu“, ktorý si Konwitschny položartom uvádza aj v automatickom podpise e‑mailových správ, je: „Antikrist priateľov mŕtvej opery“. Je v ňom zhrnutý dlhoročný vzťah medzi ním a milovníkmi opery inscenovanej pietne, s dodržaním pôvodných režijných poznámok, v dobových kostýmoch a v konvenčnom opernom hereckom stvárnení.
Tento druh inscenácií operu naozaj mnohokrát umŕtvuje tým, že príbeh a jeho zrozumiteľnosť dnešnému divákovi odsúva na vedľajšiu koľaj, a to, čo ostáva, sa blíži ku kostýmovanému koncertu. Tiež ma už nebaví vysvetľovať (a to sa tomu venujem oveľa kratšie než Konwitschny), že moderná operná réžia je normálny spôsob zaobchádzania s predlohami, a nie nejaké besnenie egocentrikov „nemilosrdne podriaďujúcich skladateľský zápis vlastnému vkusu“ (Pavel Unger).
Mojžišovej kniha je krokom správnym smerom. Konwitschny nepotrebuje obhajobu, historický význam jeho životného diela je nesporný. Je však legitímne a potrebné vždy znovu a rôznymi spôsobmi hovoriť a písať o tom, ako funguje súčasné umenie, vrátane opery. Len kiežby na Slovensku prejavovali záujem o špičkovú operno‑inscenačnú tvorbu okrem teoretikov a teoretičiek aj operné domy. V tejto sfére sa totiž povestné česko‑slovenské nožnice povážlivo roztvorili.