Perfekcionizmus The Cleveland Orchestra

10. 10. 2026

Bratislava, Reduta

BHS

The Cleveland Orchestra, Franz Welser-Möst

Liszt – Martinů – Brahms

Jeden z najslávnejších orchestrov severoamerického kontinentu, The Cleveland Orchestra so svojím dlhoročným šéfdirigentom hosťoval na BHS už po druhýkrát v krátkom čase (prvýkrát pred dvomi rokmi). V r. 2024 som na ich vystúpení nebol, ale tentokrát som svoje pracovné a osobné záležitosti usporiadal tak, aby som pricestoval do Bratislavy práve na ich koncert. A neoľutoval som. Vystúpenie bez sólistu: všetko bolo podriadené demonštrácii osobitého, nezameniteľného, fascinujúceho zvuku clevelandských symfonikov. Treba si uvedomiť, že špičkový dirigent Franz Welser-Möst stojí na čele telesa už 25 rokov; za ten čas si orchester a jeho šéfdirigent mohli vybudovať absolútne dôverný vzťah, takmer prirásť k sebe. A to všetko bolo na bratislavskom koncerte počuť.

Americký orchester do svojho programu zaradil dve romantické a jednu neoklasicistickú skladbu. Najprv zaznela pomerne krátka symfonická báseň od Liszta Orfeus – skôr kontemplatívne, jemne expresívne dielo, bez dramatických konfliktov a trhlín. Už počas neho sme mohli obdivovať žiarivo mäkký zvuk sláčikov a dokonalú spoluprácu všetkých nástrojových sekcií pod vplyvom autoritatívne sebaistého rukopisu dirigenta.

Symfónia č. 2 od Bohuslava Martinů vznikla v r. 1942 a bola venovaná československým krajanom v Clevelande: predchodcovia dnešných hudobníkov ju aj premiérovali. Aj keď väčšina symfónií tohto neoklasicistického autora vznikla počas druhej svetovej vojny, v prípade Druhej nejde o žiadnu reflexiu vojnových hrôz alebo výkričník. Je to skôr elegantne cizelovaná, rafinovane „oddychová“ hudba s množstvom nadväzujúcich uhladených motívov, ktorá sa jednoducho príjemne počúva. Clevelandský orchester ukázal, že má pre tento štýl hudby hlboké porozumenie. V interpretácii prevládala transparentnosť, jasnosť a pozitívna energia – ako napokon počas celého koncertu. Pre teleso nepredstavovali problém ani rôzne rytmické komplikácie či tradične delené sláčiky. O ohurujúcej čistote intonácie sa ani nemusíme zmieňovať.

Po prestávke sme si mohli vypočuť azda najčastejšie uvádzanú symfóniu od Johannesa Brahmsa s poradovým číslom dva. Veľmi som sa tešil na dielo, ktoré mohlo odhaliť celý muzikálny potenciál orchestra a šéfdirigenta, v porovnaní s nespočetným množstvom nahrávok tejto skladby. Opäť musím zdôrazniť: prevládali teplo, vrúcnosť zvuku, nežnosť, iskrivosť, hravosť a všetky možné výrazové odtiene, no predovšetkým perfekcionizmus s veľkým P. Neuveriteľná jednota a homogenita nástrojových skupín, dokonalosť pri vypracovaní fráz, ušľachtilosť tónu sólových vstupov driev, rezkosť plechov...

Písať o mimoriadnom nadhľade a koncepčnej suverenite dirigenta, o nádherných gradáciách by bolo nosením dreva do lesa. A predsa: bol by som sám voči sebe neúprimný, keby som nespomenul, že mi čosi aj chýbalo. Možno to bol onen ľudský rozmer, obyčajná zraniteľnosť, prirodzene spontánna emocionálnosť... Skrátka, k husej koži čosi tento večer chýbalo. Aj napriek tomu to bol jedinečný zážitok a som rád, že som mohol byť pri tom. Dlho trvajúce ovácie obecenstva to len potvrdili.