Pendereckého akordy stromov
„Každý strom má v mojej záhrade svoje miesto, často určené vopred, čakajúc na svoj ‚akord‘ – konkrétny tvar a farbu. Stáva sa to aj v mojich partitúrach, kde nechávam prázdne miesta, kým neprídem na správny zvuk alebo akord, aj keď viac-menej viem, čo by tam malo byť. Je to ako komponovanie s jednou ‚neznámou‘...“1
Naše príbytky o nás čosi vypovedajú. Nehovoriac o umelcoch, pre ktorých bývajú zásadným priestorom pre tvorbu. Čo však, ak sú domy, záhrady samostatným monumentálnym opusom? Arborétum Krzysztofa Pendereckého v Lusławiciach je jednou z odpovedí.
„Krzysztof Penderecki túžil po sebe zanechať záhradu ako niečo hmotné, čo po ňom zostane, čo tak ľahko nemôže upadnúť do zabudnutia, vytratiť sa ako hudba... Svoje arborétum v Lusławiciach nakoniec považoval za svoju deviatu symfóniu,“ hovorí Adam Balas, riaditeľ miestneho Európskeho centra hudby Krzysztofa Pendereckého. Spolu s priateľmi som tu na dlhoočakávanej návšteve. Na poľskom vidieku, v Malopoľskom vojvodstve, v okrese Tarnów, pri meste Zakliczyn. Viem, slovenskému čitateľovi táto geografická špecifikácia veľa nepovie, poznáme trhy v Jablonke, tí fajnovejší Krakov... Lusławice sú 90 kilometrov od Krakova, ale mimo hlavných ťahov, akoby uprostred ničoho, „v poli“. Cesta ubiehala pomaly, navigácia vypadávala, no moje vzrušenie z toho, že o chvíľu uvidím na vlastné oči Pendereckého opus magnum, stúpalo a ignorovalo akékoľvek prekážky.
Kaštieľ ako začiatok všetkého
Po stretnutí so srdečným Adamom Balasom (predtým dlhoročným manažérom krakovského orchestra Sinfonietta Cracovia) v ultramodernom centre hudby uprostred kukuričného poľa nás golfové vozidlo odváža do malého kaštieľa z konca 18. storočia. Na začiatku pozemku otvára bránu diaľkový ovládač a pred nami sa rozprestiera typická dlhá príjazdová cesta lemovaná stromoradím s dobovým portálom v diaľke. Toľkokrát videná filmová scéna impozantného vstupu na romantické aristokratické panstvo je neodolateľná, cítime sa ako v koči. V mysli si prehrávam videné zábery z fascinujúcej záhrady s bludiskom. Z akého súdka bude tento zážitok na vlastné oči v dobe, ktorá vie odprezentovať celý svet v tých najružovejších farbách?
Vítajú nás v dome. Nie je rozľahlý, pripomína skôr noblesnú kúriu. Napadne mi, že pre Pendereckých, usadených v Krakove, to musela byť nóbl chalupa v zapadákove, kam zvážali zbierané starožitnosti. Komorné, útulné priestory s krásnym dobovým nábytkom, obrazy, predmety, vytvárajúce pocit domova, a teraz, už v muzeálnom štádiu objektu, vypovedajúce čosi o niekdajších domácich. Veranda, na ktorej skladateľ rád komponoval, r. 2002 tu vraj vznikol Benedictus, venovaný milovanej vnučke Marysii... Milé, ale neohurujúce. Túžim sa pohnúť ďalej, lebo večer máme stihnúť koncert v Centre a ja chcem čo najdlhšie spočinúť v Majstrovej záhrade.
Záhrada pána Stanisława
Predchádzajúce dni veľa pršalo, nohy sa nám zabárajú do mäkkého, vodou napitého podložia Pendereckého záhrady, parku i arboréta v jednom. Pomaly sa mi darí naladiť sa na genia loci. Talianska záhrada s tvarovanými kríkmi a menším bludiskom, vstup do lesoparku. Vysoké stromy rôzneho druhu, pastva i pre oči laika, každú sekundu míňame nejakú exotickú drevinu.
Pri symbolickom mauzóleu Fausta Sozziniho míňame amerických turistov, či vlastne pútnikov. Taliansky renesančný teológ, celý život sa odkláňajúci od hlavného prúdu katolíckej vierouky, našiel v Lusławiciach svoj posledný azyl a pridal sa k Poľským bratom. Tí však museli neskôr z náboženských dôvodov migrovať na západ a postupne sa cez Britské ostrovy dostali až do Severnej Ameriky, odkiaľ si teraz znovu budujú väzby s poľskými sozziniovskými lokalitami. Dozvedáme sa, že Pendereckých pri výbere vidieckeho sídla neovplyvnilo len samotné miesto, ale aj jeho história – popri aure Sozziniho pôsobenia a hnutia Poľských bratov to boli napríklad aj pobyty významného poľského maliara Jacka Malczewského. Lusławice majú svoju významnú históriu a ambiciózny Krzysztof Penderecki dobre tušil, že im vytvorí novú budúcnosť.
Penderecki – architekt hudby i záhrad
Roku 1975 kúpili Pendereckí kaštieľ s trojhektárovým parkom, no dnes má celý pozemok rozlohu okolo 15 hektárov. Vyrástli tu tisícky stromov a kríkov, exotické druhy z Ázie či Severnej Ameriky. Botanická hodnota sa prelína s architektonickou krásou. V dokumentárnom filme Anny Schmidtovej z r. 20132 Penderecki spomína s úsmevom, že prvé rastliny a menšie stromy si v 70. rokoch nosil zo Západu potajme, len v kufri, pretože v tom čase bol problém s takmer všetkým, čo sa prevážalo do komunistického Poľska: „Som si vedomý toho, že moja záhrada vznikala v začiatkoch vlastne ilegálne“. A dodáva: „Vždy som chcel priestor na sadenie stromov... Stromy potrebujem pre svoj život. Cítim k nim čosi podobné ako k malým deťom.“
Najväčšiu časť arboréta tvorí úchvatný nový park, ktorý sa smerom od kaštieľa zvažuje dolu terénom, kde sa vyníma jedno z najväčších záhradných bludísk v Európe, odtlačok labyrintu, ktorý Pendereckého očaril na dlažbe stredovekého kostola vo Francúzsku. Snažím sa hľadať súvislosť medzi záľubou v úhľadných symetrických bludiskách a tvorbou autora avantgardnej Trenódie zo 60. rokov či neskorších monumentálnych polyštýlových skladieb, napríklad Poľského rekviem. Vraciam sa neskôr k filmu, v ktorom zaznie: „Labyrint je ako skladateľská práca, ktorá je tiež náročným hľadaním cesty“. Penderecki pokračuje: ak pri komponovaní treba vedieť, kam smerujeme, v prípade záhrady je to ešte potrebnejšie, lebo pri jej zakladaní treba myslieť na to, ako bude vyzerať o päťdesiat rokov. Vo filme vidíme, ako si skladateľ robí náčrty stavby, dramaturgie hudobného diela: čiary, vlnovky, hranaté tvary. Vzniká akýsi lineárny diagram. Spätne si potom vybavujem koridory Pendereckého záhrad a parkov, architektúru miesta s výhľadmi, zákutiami, priezormi. Priestor, v ktorom sa dá putovať, ale aj zastaviť sa, zrýchliť i spomaliť.
Centrum ako zavŕšenie
Pred večerným koncertom v Centre absolvujeme prehliadku malého kultúrneho zázraku na poľskom vidieku. Rozľahlá minimalistická architektúra v škandinávskom štýle, neokázalo, no jednoznačne sa vynímajúca v rovinatom rurálnom teréne v bezprostrednom susedstve s Pendereckého „panstvom“, skrýva 650-miestnu koncertnú sálu, obloženú drevom, s jednou z najoceňovanejších akustík v Európe, komornú sálu pre 150 ľudí, nahrávacie štúdio, interaktívnu expozíciu o histórii poľskej hudby s technologicky sofistikovaným vybavením umožňujúcim počúvanie hudobných a video ukážok, expozíciu o Pendereckom, výstavné priestory i knižnicu. Zásadnou pridanou hodnotou miesta je však luxus zázemia pre účinkujúcich a účastníkov vzdelávacích aktivít. Zvukovo odizolované šatne sa príležitostne menia na cvičné miestnosti mladých kurzistov, v zadnom trakte budovy sú rozľahlé ubytovacie kapacity pre sto ľudí, kantína, relaxačné priestory... Nečudujem sa, že Penderecki v rozhovore pre výročný bulletin Centra povedal, že sa mu nielen splnil sen, ale skutočnosť predbehla jeho očakávania.
Veľká koncertná sála je samostatnou kapitolou. Jednoduchá estetika celku, pôsobivé detaily, skvostná špičková akustika, na ktorú dohliadal nemecký špecialista Karlheinz Müller. Sála má síce klasický tvar „krabice“, no napriek tomu nemá takmer ani jeden presný pravý uhol, čo z nej robí akusticky sofistikovaný objekt.
O modernom hudobnom centre začali Pendereckí premýšľať už koncom 80. rokov, potom, čo niekoľko rokov usporadúvali úspešné komorné koncerty vo svojom malom kaštieli. Logicky sa prepracovali k myšlienke uvádzať väčšie i symfonické programy. Krzysztof Penderecki však videl budúcnosť centra na vidieku aj vo vzdelávaní mladých hudobníkov z celého sveta. Dnes sa v Európskom centre hudby Krzysztofa Pendereckého okrem koncertov konajú celý rok interpretačné kurzy, vznikajú tu mládežnícke orchestre.
Od r. 2001, keď novozaložené združenie pod vedením skladateľa zakúpilo pozemok, však prešlo desať rokov lobovania vo verejnom i súkromnom sektore, kým riaditeľ Adam Balas mohol podpísať zmluvy vedúce konečne k stavbe Centra. Celý proces – od architektonického návrhu krakovského štúdia DDJM až po realizáciu stavby – sprevádzala myšlienka rozumnej rovnováhy medzi nákladmi a kvalitou realizácie. Podarilo sa to aj vďaka rekordne krátkej dobe dokončenia, len 16 mesiacov. V máji 2013 inaugurovala Centrum skladateľova dvorná interpretka a priateľka Anne-Sophie Mutter.
Krzysztof Penderecki sa proste veľkých projektov nebál. Ani v hudbe, ani v navrhovaní parkov, ani v plánoch na hudobné centrum. Arborétum s tisíckami rastlín budoval 40 rokov – tých 40 rokov, počas ktorých mal množstvo skladateľskej i dirigentskej práce, a preto si vraj napokon svoju záhradu až tak neužil. Viac než miestom oddychu sa stala jeho ďalším dielom. Ale to je už asi údel mimoriadne ambicióznych a činorodých mužov. Vo filme z r. 2013 ako 80-ročný povedal: „Človek musí byť na seba prísny, vedieť, čo bude robiť nasledujúci deň... Mám teraz objednávok na 50 rokov dopredu...“
Debatu s Adamom Balasom sa snažím využiť aj na bližšie spoznanie skladateľa, s ktorým bol dlhé roky v blízkom kontakte. Bola za medzinárodným úspechom Pendereckého podpora poľských inštitúcií? „Nemyslím si to,“ prekvapuje odpoveď. „Posledné desaťročia, keď už bol Penderecki veľmi slávny, po šesťdesiatke, sa mu doma dostalo veľkého uznania a podpory. Ale v začiatkoch vôbec nie. Bol zvláštnou postavou, akoby mimo systému, komunistický režim si s ním nevedel dať rady. Sám sa presadil na Západe, vytvoril si kontakty. Aj vďaka výbornej nemčine, ktorú ovládal slovom i písmom. A vďaka svojej bystrosti.“
Napokon, príznačný bol už začiatok Pendereckého kariéry doma v Poľsku koncom 50. rokov, keď sa mu podaril husársky kúsok. Stal sa trojnásobným víťazom skladateľskej súťaže, do ktorej sa mohla poslať len jedna skladba v rukopise. Penderecki napriek tomu do súťaže poslal až tri skladby a zvýšil svoje šance na výhru. Keďže bol „obojruký“, jednu napísal ľavou rukou, druhú pravou a tretiu mu prepísal kamarát. Súťaž bola anonymná a nikto nezistil, že išlo o jedného autora. Jeho tri skladby nakoniec obsadili všetky tri prvé miesta. V 60. rokoch už prednášal na Folkwang Universität der Künste v Essene, v 70. rokoch na Yale University...
Druhý deň v Lusławiciach dostávam darček – Adam Balas nám dovoľuje navštíviť záhradu znovu. Dostaneme kľúče a môžeme v nej byť „koľko chceme“. Vchádzam opätovne do priestoru, ktorý môže verejnosť navštíviť len so sprievodcom a v limitovanom čase, ako do svätyne. Prejdem tie isté miesta ako včera, ale aj nové. Najviac sa kochám v novej záhrade výhľadom do diaľky. Oddychujem v altánku, ktorý poznám z niektorých skladateľových fotografií. Je príjemne teplo, kvety sú rozkvitnuté, vtáci spievajú a vietor tiež... Pätnásť hektárov prekrásneho priestoru na oddych a prácu, to skutočne nemá hocikto. Ale akosi sa nedá tú krásu závidieť. Len za ňu ďakovať.
1 Konverzácie v Luslawiciach, s. 93, zdroj: pendereckisgarden.pl
2 dostupné na medici.tv