Pavel Kohout a duchovná sila organovej hudby

24. 9. 2025

Košice, Kostol sv. Košických mučeníkov

Medzinárodný organový festival Ivana Sokola

Pavel Kohout

Bach – Pärt – Frescobaldi – Hugl – Seger

Druhý z plejády koncertov festivalu, ktorý som navštívil, sa konal v kostole na sídlisku Nad jazerom. Z dôvodu zdravotnej indispozície pôvodne ohláseného Simona Reicherta bola nevyhnutná čiastočná zmena programu; hlavným a  jediným aktérom večera sa stal medzinárodne uznávaný český organista Pavel Kohout, ktorý niektoré skladby údajne naštudoval za dva dni. Do pôvodnej dramaturgie však nezasiahol úplne zásadne.

Za najväčší repertoárový prínos koncertu môžem označiť tri diela od Arva Pärta, ktorý tento rok oslavuje úctyhodné životné jubileum 90 rokov. Počuť Pärtovo tintinnabuli na organe je zaiste vzácnosťou a Kohout sa postaral o bezchybnú kvalitu interpretácie. Najprv zaznela trojčasťová kompozícia Trivium, neskôr známe Spiegel im Spiegel a pred koncom Pari intervallo. Žiaľ, interiér kostola sa zaplnil len nepatrne. Avšak prítomní poslucháči mohli obdivovať hlboko duchovné, zdanlivo monotónne, no z celkového pohľadu predsa len odlišné výtvory veľkej osobnosti hudobnej postmoderny.

Ďalším ťažiskom dramaturgie boli dve kompozície Johanna Sebastiana Bacha, obe dobre známe nielen organovej komunite. Na úvod Koncert a mol podľa Vivaldiho, na záver Passacaglia c mol. Veľkou Kohoutovou devízou je skalopevne kontrolované tempo, prispievajúce k jasnosti a veľkoleposti mohutných barokových línií. Celkovo organista vynikal aj minucióznou artikuláciou, bohato odstupňovanou agogikou či zmyslom pre zvukovú vyváženosť a kontrasty. Jeho registrácia bola skôr striedma ako rozšafná, o príkladnej disciplinovanosti a precíznosti ani nehovoriac.

Ostatné predvedené skladby patrili do barokového slohu: či už raného (Frescobaldi), vrcholného (mne úplne neznámy Franz Anton Hugl) alebo neskorého (taktiež menej hrávaný Josef Ferdinand Norbert Seger). Na tomto mieste musím vytknúť organizátorom nedostatok inak vkusného bulletinu, v ktorom sa nachádzali informácie iba o vystupujúcich organistoch a vôbec nie o interpretovaných dielach a skladateľoch (odhliadnuc od samotných mien a titulov). Poslucháči boli tak odkázaní na „samoštúdium“...

Nezávisle od tejto výčitky bol 54. ročník MOF Ivana Sokola pripravený maximálne kreatívne a na vysokej úrovni interpretačnej i dramaturgickej. Osobne je mi ľúto, že som nemohol navštíviť väčšie množstvo koncertov (najviac ma mrzí vystúpenie Mareka Vrábla v Sabinove), možno by stálo za to pouvažovať nad zabezpečením špeciálnych autobusov do vzdialenejších lokalít, kde sa koncerty konali. Napokon, z minulosti poznáme i na toto precedens.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)