Paul Wranitzky: Violin Concertos
L. T. Bonet, Wranitzky Kapelle, M. Štilec
ArcoDiva 2024
Nahrávka koncertov moravského rodáka Pavla Vranického (1756–1808) pre husle a orchester v interpretácii Liny Tur Bonetovej a Wranitzky Kapelle pod vedením Mareka Štilca vo mne otvorila obrovský svet nepoznaného. Žasol som, aká veľkolepá hudba bola predo mnou až do momentu prvého vypočutia nahrávky skrytá. Vranický uchvacuje schopnosťou vytvárať pútavú dramaturgiu skladieb plnú kontrastov a zaujímavých harmonických postupov, často na hranici možností dobovej tonálne funkčnej harmónie, a tak napriek dĺžke väčšiny častí som nemal pocit, že by ma hudba nudila. Rodák z mestečka Nová Říše efektne využíva celý rozsah a výrazové možnosti sólového nástroja, ktorý v jednom momente spieva dlhú kantilénu, v ďalšom tancuje barioláže, a to všetko v premyslenej komunikácii s typicky klasicistickým orchestrom.
Nielen tvorba, ale aj Vranického životopis dokazuje význam tejto osobnosti. Jeho dirigentské kvality si vážili už za jeho života, pôsobil na dvore grófa Johanna Baptista Esterházyho a neskôr bol dirigentom orchestra vo viedenskom divadle Burgtheater. Uznávali ho najväčšie osobnosti doby: na Haydnov popud uvádzal Vranický jeho oratórium Stvorenie (Hob. XXI:2) a Ludwig van Beethoven ho požiadal o dirigovanie svojej Symfónie č. 1 C dur op. 21.
Pýtam sa sám seba, prečo takáto vo svojej dobe významná osobnosť upadla do zabudnutia a prečo nasledujúce desaťročia po hudobníkovej smrti nezaradili Vranického po boku trojlístka viedenských klasikov do tej najvyššej ligy hudby klasicizmu. Nielen jeho koncerty, ale aj jeho symfónie sú totiž svojou kvalitou často neodlíšiteľné od hudby velikánov druhej polovice 18. storočia. Verím, že práca súboru Wranitzky Kapelle na znovuobjavení tohto autora bude čoskoro zbierať ovocie.
Na CD je počuť, že si produkcia dala záležať, aby Vranického tvorbu predstavila v čo najvyššej možnej kvalite. Svetoznáma husľová virtuózka Lina Tur Bonet prináša poslucháčom autorovu hudbu s charizmatickou sebaistotou. Úspešne sa jej darí využívať paletu kontrastných výrazov, typov artikulácie a rôznorodých techník hry. Náročné pasáže v jej podaní pôsobia veľmi prirodzene a pri legátovej hre prechádza sólistka z tónu do tónu, ako keby spievala. Každý tón má dynamicky a artikulačne premyslený, zároveň však zmysel pre detail nezatieňuje celok. Orchester je sólistke elegantným partnerom, i keď v niektorých rýchlych častiach pôsobí synchronizácia orchestra so sólistkou neisto. Akosi zvláštne to však pridáva na dramatickosti hudby, až prestáva byť jasné, či ide o nedostatok alebo zámer. V orchestri sa, okrem sláčikových a dychových nástrojov typických pre hudbu v období Vranického, nachádza i čembalo, ktorého prítomnosť už nie je takou samozrejmosťou ako v hudbe predošlých generácií. Kreatívne však i skrze občasné imitácie dotvára hru ostatných orchestrálnych nástrojov, no na nahrávke je jeho zvuk na môj vkus príliš ostrý, konkrétny a prierazný.
Okrem tohto detailu pôsobí nahrávka zvukovo príjemne a rozoznateľné sú aj mierne odtiene farby nástrojov, v prvom rade sólových huslí. Napriek relatívnej stručnosti anglicko-český booklet dostatočne oboznamuje poslucháča s autorom a projektom. Ide o veľmi kvalitnú prezentáciu diela v dnešnej dobe takmer zabudnutého skladateľa, ktorá môže podnietiť väčší záujem.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 11/2025.)