Päť autorských svetov v sláčikovom kvartete

10. 11. 2025

Bratislava, Reduta

Nová slovenská hudba

Moyzesova sieň

Muchovo kvarteto

Jaro – Mišíková – Paľa – Szeghy – Iršai

Druhý festivalový koncert sa presunul do Moyzesovej sály a predstavil päť pohľadov na sláčikové kvarteto. Trojgeneračná zostava autorov, ktorí boli všetci na koncerte osobne prítomní, ukázala, aké rôzne podoby môže toto zoskupenie nadobudnúť. Prepájal ich fakt, že každý autor vychádzal vo svojej skladbe z konkrétneho inšpiračného zdroja: z divadelnej hry, vizuálneho motívu či knihy. Miera, s akou ich tieto impulzy formovali, sa však menila od skladby k skladbe, čo koncertu zabezpečilo dramaturgickú pestrosť. Je nevyhnutné vyzdvihnúť aj interpretačný prístup Muchovho kvarteta, ktorého zodpovedné naštudovanie a citlivé uchopenie každej skladby umožnilo, aby naplno vynikla osobitá estetika každého skladateľa.

Koncert otvoril cyklus šiestich krátkych častí Antona Jara s názvom Kraslica. Hudba pôvodne vznikla pre divadelnú hru a jednotlivé časti niesli prvky javiskovej atmosféry. V podobe kvarteta pôsobili ako krátke zvukové obrazy s jednotnou estetikou, a hoci bolo cítiť ich divadelný pôvod, v koncertnom kontexte fungovali samostatne. Zároveň podnecovali poslucháča k zvedavosti – čo sa v pôvodnej inscenácii odohráva a aký príbeh tieto fragmenty sprevádzajú.

Nasledujúca skladba Tkanivá predstavila celkom inú estetiku: Barbora Mišíková sa inšpirovala vizuálnou podobou preparátov svalových a nervových tkanív. Napriek technickému názvu bola hudba prehľadná a porozumiteľná – každá zo štyroch častí, „vzoriek“ vychádzala z jednoduchého motívu, z ktorého sa rozvinula statická zvuková plocha. Jednotlivé vzorky boli síce odlišné a osobité, no prepájal ich rovnaký spôsob práce s materiálom.

Bolo zrejmé, že Milan Paľa dokáže pretaviť svoje rozsiahle interpretačné skúsenosti zo sveta súčasnej hudby aj do kompozičnej podoby. V jednočasťovej skladbe Unruheveľmi expresívne zhmotnil štúdiu vnútorného nepokoja. Hudba bola zvukovo aj interpretačne nesmierne bohatá a nápaditá – nepokoj plasticky tvaroval do rôznych podôb, od skľučujúceho napätia až po takmer groteskné momenty. Pre Muchovo kvarteto to nepochybne bola výzva, no presne vystihli jej vnútorný pohyb, gradácie aj upokojenia.

V treťom sláčikovom kvartete Hommage à Mednyánszky vychádzala Iris Szeghy zo šiestich maliarskych diel Ladislava Mednyánszkeho, ktoré si zvolila podľa motívov najčastejšie prítomných v jeho tvorbe. Skladateľka pracovala s farebnosťou sláčikov, jemnými zmenami textúry a vrstvením dynamiky tak, že bolo možné „počuť“ tmavé odtiene, zahmlené krajiny či záblesky svetla, ktoré sa v Mednyánszkeho tvorbe často objavujú. Po koncerte som si obrazy vyhľadala a prekvapilo ma, ako presne korešpondovali s predstavou, ktorú vo mne vytvorila samotná hudba.

Koncert uzavrelo Sláčikové kvarteto č. 8 „Appointment in Samara“ Jevgenija Iršaia, inšpirované starovekým podobenstvom v adaptácii Somerseta Maughama. Hudba bola charakterovo premenlivá, s častým striedaním rolí medzi jednotlivými nástrojmi, zvukovo zdržanlivá, a ponárala sa skôr do hĺbky než do kontrastov. V kontexte večera pôsobila veľmi introspektívne a možno by jej svedčalo iné dramaturgické umiestnenie než na samotný záver koncertu.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)