Paradox individuality

Paradox individuality

Hudobné prostredie nás vedie k hľadaniu a nachádzaniu vlastného umeleckého hlasu. Je to prirodzene znejúca a opodstatnená myšlienka, ktorá dáva, okrem iného, zmysel rokom tvrdej práce hudobníka. Cieľom je byť rozpoznateľný, presvedčivý a svoj. Tento koncept zároveň skrýva ambíciu robiť niečo jedinečné a byť jedinečným.

Môže však byť oslobodzujúce dôjsť k zisteniu, ktoré túto predstavu naruší. Obvykle to príde nepozorovane ako prekvapivý moment: v rozhovore, na skúške, v komentári pedagóga, pri sledovaní online lekcií svetovej profesionálnej špičky – ľudí, ktorí už majú niečo za sebou a inšpirujú nás. Ten moment a ono zistenie spočívajú v tom, že si náhle uvedomíme univerzálnosť nami práve prežívaného problému. To, že rovnaké situácie v ľahkých obmenách riešili a riešia tisíce iných hudobníkov, vrátane našich deklarovaných či tajných idolov.

Vidno tu aspoň tri kľúčové momenty: okrem oslobodzujúceho pocitu ešte aj motivačný stimul a v nejakej miere aj isté znepokojenie. Dlhodobo a pevne budovaný dôraz na jedinečnosť hudobníka v jeho prejave a rukopise vytvára aj istú klietku, z ktorej sa dá vyslobodiť zbavením sa pocitu zlyhania ako niečoho výnimočného a na seba samého viazaného stavu, práve cez túto zdieľanú a spoločne prežívanú skúsenosť. Ide skrátka o uvedomenie si, že to, čo prežívame my sami, prežívajú aj mnohí iní, a že hudba a jej remeselné zvládnutie kladú rovnaké nároky na každého.

Čo je na zistení, že všetci si prechádzame v zásade rovnakými ťažkosťami, motivujúce? Predstava, že ak sa pre nás inšpirujúca hudobná osobnosť dostala cez rovnaké ťažkosti, s akými sami zápasíme, na piedestál interpretačnej a tvorivej špičky, máme šancu byť tam raz aj my. Pochopiteľne nie s bezvýhradnou garanciou, pretože život prináša všemožné prekážky a táto cesta nie je jednoduchá úsečka medzi bodmi A a B. A taktiež nemusí hneď ísť o komerčný úspech spätý so slávou a bohatstvom – hovoríme len o remeselnej schopnosti. Motivačný impulz je tu však mimoriadne silný a autentický.

Znepokojenie sa dostavuje s narušením už toľko zdôrazňovanej ilúzie jedinečnosti. Tá sa od programového dôrazu na originálny umelecký prejav, prístup a rukopis postupom rokov zvykne preliať aj do predstavy, že to či ono sa deje zaručene len nám a všetci ostatní už dávno našli nejaký trik, vďaka ktorému sa akýmkoľvek ťažkostiam vyhli.

Tancujeme na špičke ihly a neuvedomujeme si, ako krehké predstavy o samých sebe vlastne živíme, ako veľmi veľa spoločného medzi sebou navzájom máme a akú silu má obyčajné zdieľanie svojej vlastnej cesty so zvyškom komunity, ktorým odkrývame to zvyčajne schované za pomyselným pozlátkom zištnej sebaprezentácie.

To, čo vidíme a počujeme ako jedinečný a osobný rukopis, je vlastne spôsob, akým sa konkrétny človek vyrovnáva s inak univerzálnymi podmienkami. Je to teda väčšmi odlišnosť riešenia, ktoré uplatnil, než odlišnosť samotného problému. Hudobná komunita je v tomto zmysle tiché spoločenstvo. Každý cvičí sám, každý rieši svoje detaily, často v presvedčení, že práve jeho situácia je jedinečná. A pritom sa na rôznych miestach, v rôznych jazykoch a v rôznych kultúrach odohráva ten istý zápas: o presnosť, o stabilitu, autentickosť a o zmysel.