Pamiatke môjho otca
Konštatovanie, že košický skladateľ (a hudobník) Juraj Vajó je veľmi zaujímavým skladateľom, vyznieva hrôzostrašne triviálne. A pritom len sťažka nachádzam priliehavejšie a pre mňa pravdivejšie zhodnotenie jeho albumu s titulom Pamiatke môjho otca. Ostávam udivený nad tým, ako veľmi v hudbe atrofoval prívlastok zaujímavý. Verím, že neprávom.
Vajóov profilový album prináša prierez jeho kompozičnej tvorby – od sólovej, cez komornú až po zborovú a orchestrálnu hudbu. Čím si teda jeho hudba zaslúži pozorné a zvedavé uši? Tým, že prekvapuje šírkou inšpiračných zdrojov a nevyhľadáva „vychodené“ a zaručené chodníčky. Vajóov tvorivý záujem dokáže nasýtiť aramejský jazyk (Tuvejhún), gréckokatolícka liturgia (Pochoron), ale i tradičná doména komornej (Kvarteto pre flautu, violu, violončelo a čiastočne preparovaný klavír) a orchestrálnej hudby (Midrash).
Vo výsledku ponúka album bohatý a nadmieru variabilný poslucháčsky zážitok, voľne „labzujúc“ pomedzi všakovaké hudobné poetiky a rôzne kompozičné techniky. Jednoducho a výstižne – album pripomína viacchodové menu s dobre premysleným a vyváženým výberom, v ktorom každý chod prekvapí.
Tí, ktorí poznajú tvorbu tohto (dovolím si napísať) renesančného človeka, vedia, že rád skúma a posúva ontológiu hudobného diela. V jeho partitúrach sa stretávame aj s tradičným notovým zápisom, ale zároveň aj s rozmanitými skicami, farbami, grafickými pokynmi a obdobne voľnými, na hudobnosti interpretov závislými „návesťami“. Uvažujem, že ak má ešte slovné spojenie „experimentálny skladateľ“ u nás funkčný a nie výhradne prázdne nabubrelý význam, tak ho napĺňa práve Juraj Vajó.
CD prináša vyše 50 minút hudby, pričom zhruba polovica je venovaná inštrumentálnym a druhá vokálnym kompozíciám (alebo sólovým dielam s požiadavkou spevu). A práve lipnutie na melodickosti (lineárnosti) je azda jediným usúvzťažňujúcim prvkom albumu. Tak ako naznačuje jeho titul, selekcia kompozícií odkazuje na pamiatku skladateľovho otca. Nejde však o zabehaný hommage, ale o osobný a v hudbe (na rôznych úrovniach) sprítomnený vzťah syna s otcom, ktorý ho sprevádzal a pozoroval pri tvorbe. Je to teda zvnútornený odkaz, osobné gesto, ktoré síce nie je priamo počuteľné z CD, ale je prítomné ako živé spojivo jednotlivých skladieb – prežitý a nevykalkulovaný príbeh.
Poslucháči sa môžu vlastne v doslovnom zmysle tešiť na ALBUM. Namiesto fotoalbumu si vypočujú rozličné záznamy vývoja skladateľovho hudobného vyjadrovania v rôznych interpretáciách slovenských hudobníkov (dokopy 16 interpretov a hudobných telies). Album teda neprináša výsledok vopred naplánovanej dramaturgie, lež starostlivo vybranú históriu Vajóovej hudby.
Za zvukovo a interpretačne najvydarenejšie považujem Tuvejhún v podaní Michala Paľka (cimbal, spev a hovorené slovo) a Kvarteto (Monika Duarte Štreitová – flauta, Peter Zwiebel – viola, Andrej Gál – violončelo a Ivan Buffa – čiastočne preparovaný klavír). Za menej vydarenú vnímam interpretáciu skladby Midrash Slovenskou filharmóniou, za ktorú síce Vajó získal cenu Jána Levoslava Bellu, ale v interpretácii tohto telesa vyznieva (na škodu) len ako povinná jazda.