Ostravský hold baroku

Riaditeľ Národného divadla moravskosliezskeho, zároveň  popredný režisér Jiří Nekvasil, si splnil svoj sen. Dostal na javisko ostravského Divadla Antonína Dvořáka jednu z  pilierových barokových opier, Händlovho Júlia Cézara. V  tvare, ktorým splnil sen rovnako širokému okruhu divákov.

Inscenácia sa zrodila ako koprodukcia divadla s letným  Hudobným festivalom Znojmo a  so súborom Czech Ensemble Baroque. Július Cézar v  Egypte (Giulio Cesare in Egitto) pochádza z  r. 1724 a  ešte za života Georga Friedricha Händla prešiel autorizovanými úpravami, ďalej variovanými v  20.  storočí. V  Ostrave sa rozumne opreli o  verziu z  Versailles (s Ceciliou Bartoli a  Andreasom Schollom), obsahujúcu škrty v  únosnej miere. Napriek tomu štvorhodinová minutáž (vrátane dvoch prestávok) neukrajuje z  partitúry nič podstatné a  ladí s  dynamikou dnešnej doby. Libreto ako súčasť kvalitného bulletinu (zostavil ho dramaturg divadla Juraj Bajús) pritom poctivo, odlišnou tlačou, upozorňuje na všetky vynechané miesta.

Barokové opery, podľa vlastných zahraničných skúseností, sú kompatibilnejšie s  trendom aktualizácií než romantické. Napriek tomu režisér Jiří Nekvasil so scénografom Danielom Dvořákom a  kostýmovou výtvarníčkou Hanou Kelar Knotkovou nepodľahli pokušeniu prvoplánovo búrať tradíciu. Našli si citlivý a účinný balans medzi zachovaním barokovej ilúzie a zakomponovaním moderných prvkov. Či už v  profiloch postáv, v  efektnom využívaní javiska (maľované spúšťacie plátna po bokoch s  ilúziou prehĺbenia javiska, viacúčelovo zúročené zrkadlové plochy, schody po celej šírke) a  napokon v  kostýmoch, kombinujúcich štylizáciu doby s  materiálmi dneška. Vizuálne odlíšenie Rimanov od Egypťanov neprinieslo žiadne zbytočné hlavolamy. Navyše, na začiatku umiestnili interpretov na podstavce s  menami stvárňovaných úloh, hoci ich identifikácia by aj bez tejto pomôcky nebola ťažká. Ani opulentná farebnosť scény a  kostýmov neboli gýčové.

Nie som fanúšikom rozsvecovania hľadiska, no tento raz som ho nevnímal ako samoúčelný efekt. Skôr išlo o zámer spojiť oba priestory, oddelené nadvihnutou orchestrálnou jamou, do jedného celku. Tiež aj občasným umiestnením hudobníkov na javisko, do bočnej lóže (lesné rohy), či za posledný rad balkóna vo výstupe minizboru. Jiří Nekvasil v Júliovi Cézarovi dôsledne a zrozumiteľne formoval charaktery, ba až archetypy postáv, prieniky medzi nimi. Pikantnosťou jeho koncepcie je, že drámu, ktorá historicky nerekonštruuje dobu, prečítal serióznymi i  odľahčujúcimi očami. Najmä v závere, keď egyptský kráľ a  jeho radca, vyzlečení zo svojich kostýmov, objavujú v zrkadlách vlastné tváre.

Mať k dispozícii orchestrálne teleso hrajúce na dobových nástrojoch, resp. ich replikách, je automaticky polovičnou výhrou. Keď túto pozíciu zaujal (titul sa v  terajšej verzii v  Česku objavil po prvýkrát) súbor Czech Ensemble Baroque na čele s  Romanom Válkom, dalo sa hovoriť o  autentickom zážitku. Súhra nástrojov, farebnosť inštrumentácie a  dôsledné kontrasty v  dynamike a  agogike tvorili pevný hudobný základ. Roman Válek si dal záležať, aj vzhľadom na veľkú plochu recitatívov, na zložení continua. Dve čembalá, teorba, dobová harfa a  vlastne každá sekcia vložili do hry veľké nasadenie, či v  orchestri alebo priamo na pódiu, keď ich tam dirigent vyslal.  Radosť z  muzicírovania doslova vyžarovala.

Vo výbere sólistického obsadenia uprednostnili Ostravčania verziu čo najbližšiu dobovým zvykom. Kastrátov, pochopiteľne, niet, no pozvali si troch zahraničných kontratenoristov. Dá sa pochopiť, že propagácia inscenácie stála na mene svetoznámeho Andreasa Scholla. Dnes 57-ročný nemecký umelec stále dokazuje, že štýlovo a  technicky môže byť vzorom. Škoda však, že jeho hlasu v  strednej a  nižšej polohe už ubudlo dosť sily a  energie, čo trocha oslabilo expresívnosť poňatia titulnej roly.

Jeho rumunsko-nemecký kolega v  rovnakom odbore Valer Sabadus (Sesto) má tiež bohatý barokový životopis. Odhliadnuc od zopár dutejších tónov, znel jeho hlas pôsobivo, intonačne a  v  koloratúrach čisto. Jeho dueto s  Corneliou patrilo k  najsilnejším momentom večera. Napriek tomu prvenstvo medzi kontratenoristami patrí Chorvátovi Frankovi Klisovićovi (poznáme ho ako laureáta trnavskej „Schneidrovky“ a  zo žilinského festivalu Allegretto spred štyroch rokov), ktorý do postavy Tolomea vložil virtuóznosť ozdobnej techniky, veľký rozsah a  impulzívnu výrazovú charakteristiku, doplnenú dynamickým herectvom.

Cleopatrou bola mladá česká sopranistka Doubravka Novotná, hlas farebne sýty, okrúhly, so zdatnou koloratúrnou technikou. Jej výraz si nezakladal na akademickom baroku, bol plnokrvný v  dramatickejších pasážach a  emotívny v  lyrike. Monika Jägerová (Cornelia) je ideálne disponovaná na starú hudbu. Jej tmavý mezzosoprán ma ušľachtilý timbre, v  štýle je dokonalá a  vo výraze autentická. Veľkým objavom bol šťavnatý, zvučný, technicky brilantný a  navyše herecky maximálne tvárny Michal Marhold ako Achilla.

Čo si z  ostravského Júlia Cézara odnáša slovenský divák? Na jednej strane úprimnú radosť, že v Ostrave „dobrá věc se podařila“, na druhej smútok, že k  podobným činom nám chýba prinajmenšom odvaha. Od Vivaldiho koprodukčnej Arsildy v  SND (2017) sme o  autentický operný barok ochudobnení.

Georg Friedrich Händel

Giulio Cesare in Egitto

Hudobné naštudovanie a dirigent: Roman Válek

Réžia: Jiří Nekvasil

Scéna: Daniel Dvořák

Kostýmy: Hana Kelar Knotková

Pohybová spolupráca: Antonín Blahuta

Dramaturgia: Juraj Bajús

Giulio Cesare: Andreas Scholl

Cornelia: Monika Jägerová

Sesto: Valer Sabadus

Cleopatra: Doubravka Novotná

Tolomeo: Franko Klisović

Achilla: Michal Marhold

Czech Baroque Ensemble

Ostrava

Divadlo Antonína Dvořáka

Národní divadlo moravskoslezské

19. 6. 2025 (premiéra)

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)