Organový koncert s Jaroslavom Tůmom
2. 3. 2025
Bratislava, Reduta
Jaroslav Tůma, Slovenský komorný orchester, Ewald Danel
Eben – Novák – Janáček – Martinů – Kabeláč – Berger – Poulenc
V rámci cyklu organových koncertov Slovenskej filharmónie do Bratislavy zavítal profesor organovej hry a improvizácie na pražskej AMU Jaroslav Tůma. Koncert bol prestávkou rozdelený do dvoch samostatných dramaturgických celkov.
V prvej polovici zaznel reprezentatívny výber zo sólovej organovej hudby českých klasikov 20. storočia v umelecky vyzretom, hoci aj svojskom stvárnení. Rámcovali ho závažné diela Petra Ebena (Hommage à Dietrich Buxtehude) a Miloslava Kabeláča (Fantázia č. 1 d mol z op. 32). Pomedzi ne zazneli tri kratšie kompozície vo zvukovo účinnom striedaní nálad. Na rytmicky, sadzobne i dynamicky hutnú Ebenovu skladbu nadviazalo lyrické Prelúdium na moravskú svadobnú pieseň Vítězslava Nováka v jemnej registrácii, podporujúcej spevnú vláčnosť melodických línií.
Dôraz Jaroslava Tůmu na lyrickú spevnosť s nadštandardnou mierou agogiky však presakoval aj do ostatných skladieb programu vrátane známeho Postlúdia z Glagolskej omše Leoša Janáčka, ktorému chýbal ťah a rytmická pregnantnosť a vyznelo pomerne odlišne od vžitých interpretácií. Domnievam sa, že išlo o zámer, a to aj vzhľadom na to, ako rytmicky presne a artikulačne ostro hral Tůma svoju záverečnú improvizáciu. V dobách Leoša Janáčka však nebola takáto dnešná artikulačne pestrá a rytmicky výrazná hra štandardom. Ideálom bolo prísne legátové viazanie, prerušované len na koncoch melodických fráz. Týmto spôsobom sa hrala prakticky všetka organová hudba, čo spolu so zvukovými vlastnosťami dobových nástrojov (takmer výlučne s pneumatickou hracou traktúrou) nutne viedlo k vyzneniu, ktoré poslucháč vnímal ako rytmicky značne uvoľnené až rozmazané.
Od Bohuslava Martinů poznáme len jednu jedinú, aj to nedokončenú organovú skladbu Vigília, ktorú dokomponoval český organista Bedřich Janáček. Je preto potešiteľné, že Jaroslav Tůma sa rozhodol pre organ upraviť skladateľovu Sonátu pre čembalo H. 368. Trojčasťový celok netrvá ani 9 minút a odľahčená neoklasicistická faktúra s jasným a hravým výrazom bola ideálnym zvukovým kontrastom pred dramaticky temnou a texturálne sýtou Kabeláčovou Fantáziou, ktorá v závere vygradovala do veľmi silného zvuku organu. Čo sa týka registrácie skladieb, interpret volil zvukovo primerané farby, kontrolované vycibreným vkusom a vyhýbal sa extravagantným zvukovým kombináciám. Z hľadiska intenzity narábal so zvukom veľmi citlivo a výrazovo opodstatnene, pričom skutočne silný zvuk s agresívnymi jazykovými registrami si ponechával len pre najvýraznejšie dynamické vrcholy interpretovaných diel.
Zatiaľ čo prvú časť koncertu odohral Jaroslav Tůma na mechanickom hracom stole vstavanom do organovej skrine, v jeho druhej časti použil mobilný hrací stôl, ktorý ovláda prístup vzduchu k píšťalám sústavou elektrických káblov. Vďaka tomu mal priamy očný kontakt s ďalšími účinkujúcimi.
Jednu z posledných skladieb výraznej osobnosti slovenského hudobného umenia, Nostalgiu pre husle a organ Romana Bergera, predniesol Tůma s huslistom Ewaldom Danelom. Dvanásťminútová poetická hudba sa étericky vznášala v jemných farbách oboch nástrojov hrajúcich prevažne v piane a pianissime a v dokonalej súhre, dynamickej rovnováhe a vzájomnom porozumení oboch umelcov.
Očakávaným vrcholom organového popoludnia bolo uvedenie geniálneho Koncertu g mol pre organ, tympany a sláčikový orchester Francisa Poulenca, najpopulárnejšieho diela 20. storočia v danom žánri. Navzdory asimilácii rôznorodých štýlových podnetov sa skladateľovi podarilo vytvoriť dielo kompaktného výrazu, a to veľmi osobitého, dramatického a emocionálne silného. Predpísané registračné stvárnenie pochádza od prvého interpreta organového partu Mauricea Duruflého a vzhľadom na bohaté uplatnenie rôznorodých registračných zostáv i jazykových hlasov dielo vyznieva farebne veľmi bohato aj pri absencii dychových nástrojov v orchestri.
Dramatické, tragické, vzdorujúce i melancholicko-nostalgické či rezignujúce náladové odtiene skladby sa Tůmovi podarilo sprostredkovať v spolupráci so Slovenským komorným orchestrom, ktorý dirigoval Ewald Danel. Dôležitého partu tympanov sa ujal Kiril Stoyanov s výrazovo dokonalým načasovaním a dynamikou podčiarkujúcou skladateľom zamýšľaný efekt. V krátkom, no významnom sóle ma nadchol violista Peter Zwiebel. Prevažne vážna a potemnená atmosféra diela zvláštne zarezonovala v dobe, keď sa zásadným spôsobom mení svetová geopolitická situácia. Napokon, dielo autor dokončil v roku 1938, v predvečer 2. svetovej vojny...
Je obdivuhodné, že napriek pretrvávajúcim problémom s nevyspytateľnými vrtochmi nespoľahlivého setzerového pamäťového systému organu vo Veľkej sále SF, ktoré sa prejavili aj počas koncertu, si skúsený Jaroslav Tůma zachoval chladnú hlavu, nadhľad, schopnosť pohotovo zareagovať na neočakávanú situáciu a plnú koncentráciu na umelecký výkon.