Ondrej Malachovský Tribute
7. 9. 2024
Bratislava, Opera SND
Jozef Benci, Franz Hawlata, Željko Lučić, Peter Mikuláš, Pavol Mucha, Michal Onufer, Peter Račko, orchester Opery SND, Marco Guidarini
Otvárací galakoncert 105. sezóny Opery SND
Namiesto programu Kontinuity, v ktorom sa striedalo slovo s hudobnými ukážkami, približuje v posledných rokoch Opera SND svojim divákom veľké domáce spevácke osobnosti prostredníctvom rýdzo koncertných večerov. Po Lucii Poppovej, Edite Gruberovej, Petrovi Dvorskom a Petrovi Mikulášovi prišiel rad na basistu Ondreja Malachovského (1929-2011). Takmer štyri desiatky rokov bol ozdobou basového odboru SND, takže jemu venovaný koncert zákonite vyplnili árie a hudobné ukážky z opier, v ktorých dosiahol najvýraznejšie úspechy. Pravda, výber hudobných čísel nebol ľahký (dramaturg Jozef Červenka), lebo súpis spevákových úloh je nesmierne bohatý, takže do programu sa nedostala napríklad pre Malachovského „povestná“ Rossiniho ária dona Basilia, Borodinov Končak, kým Mozartov Sarastro zaznel aspoň vo zvukovej nahrávke niekdajšej opory súboru. Program vyplnili ukážky zo slovenskej, českej, ruskej, francúzskej a talianskej tvorby.
Koncert dirigoval taliansky dirigent Marco Guidarini, v posledných rokoch činný najmä v Ľubľane a Poznani, ktorého prizvanie považujem v danej situácii za zbytočný luxus. Orchester Opery SND zahral aj tri orchestrálne opusy volené dosť netradične (Polovecké tance, Polonéza z Rusalky a introdukcia k Faustovi), ktoré „nadväzovali“ na spievané ukážky. Efektné číslo z Borodinovej opery neochudobnila neúčasť tanečníkov, skôr vo zvuku chýbajúci zborový part a scénický výjav z Verdiho Falstaffa nebol príliš vhodný ako záverečné koncertné číslo.
Za Malachovského nepísaného nasledovníka sa považuje Peter Mikuláš, ktorý nastúpil do SND takmer o 20 rokov neskôr. Oboch spájala záľuba v dôraze na výrazovú stránku spevu, hoci inak boli značne rozdielni. Platí to aj o ich kreáciách Suchoňovho Svätopluka, ktorého Malachovský stvárňoval ako muža „s tvrdou päsťou“ (na recenzovanom koncerte v obrazovom zázname), kým Mikuláš viac ako otca sklamaného z nesvornosti svojich synov. Aj v prípade Verdiho Filipa II. bol prvý z nich viac pánom polovice sveta, kým druhý viac rozčarovaným manželom. Áriu vladára Mikuláš skvele vygradoval a naplnil obrovským citom. Následne, v mimoriadne pôsobivom duete s predstaviteľom Veľkého inkvizítora Jozefom Bencim sa jeho hlas pohyboval v širokom rozpätí od pobúrenia k pokore. Len akademický kritik by možno postrehol u prvého menšiu nosnosť hlbokej polohy a u druhého príliš forsírované najvyššie tóny. Benci už predtým v árii Gremina ukázal, že mu sedí aj pokojnejšia hudobná línia. Basovou nádejou je Michal Onufer, ktorý v Ronde o zlatom teľati z Fausta uplatnil sviežosť svojho pekne sfarbeného hlasu, no s mankom v málo „diabolskom“ výraze. Samostatnou kapitolou boli hosťujúci speváci, ktorí – ako je to na Slovensku zvykom –, okrem koncertov agentúry Kapos, prichádzajú pred koncom svojej speváckej kariéry. Na nemecký repertoár orientovaný Franz Hawlata síce v minulosti spieval v MET i vo Viedni, no jeho Vodník z Rusalky preukázal len interpretačnú rutinu, kým niekedy vo zvukovom dojme zabiehal takmer k buffóznym polohám. Barytonista Željko Lučić bol vždy spevákom „vyššieho rangu“, hoci svoje kvality verdiovského interpreta mohol teraz ukázať v netypickom verdiovskom parte – vo Falstaffovi, ktorého monológ o cti je rýdzo konverzačného charakteru, takže poodhaľuje len charakterizačné schopnosti, a nie aj umenie krásneho spevu.
Koncert nezastihol náš reprezentatívny súbor v šťastnej konštelácii. Je na zodpovedných, aby rozlíšili pseudoproblémy od tých ozajstných úskalí, s ktorými v posledných rokoch divadlo zápasí.