Okteto ako plnohodnotný koncept
14. 4. 2026
Košice, Dom umenia
Maroš Potokár, Máté Soós, Peter Zwiebel, Róbert Kováč, Bohdan Shust, Martin Mosorjak, Danylo Honcharov, Dávid László Bagoly
Schubert
Už štvrtýkrát v aktuálnej koncertnej sezóne sa vybraní hráči Štátnej filharmónie Košice postavili na pódium foyer svojej domovskej koncertnej sály, aby si zahrali a otestovali kondíciu ako komorní hráči. Tentokrát príležitosť dostali až ôsmi, od prvého huslistu a koncertného majstra Maroša Potokára až po hornistu Dávida Bagolya. Dramaturgia koncertu si vystačila s jedinou, zato výnimočnou a rozsiahlou skladbou, ktorá na našich pódiách zaznieva vzácne: s Oktetom F dur D 803 od Franza Schuberta.
Okteto pre päť sláčikových a tri dychové (klarinet, fagot, lesný roh) nástroje je ojedinelým počinom – priznám sa, inú skladbu v podobnom zložení z dostupnej hudobnej literatúry od veľkých majstrov ani nepoznám. Je samozrejmé, že komorné dialógy a súznenia sa tu striedali s masívnejším, takmer orchestrálnym zvukom. Najväčšia zodpovednosť spočívala na pleciach prvého huslistu a klarinetistu; niet divu, že koncentrovaný výkon Martina Mosorjaka a Maroša Potokára prioritne (a pozitívne) poznačil celkovú interpretačnú kvalitu. Okteto trvá viac než hodinu a pozostáva zo šiestich častí – napriek tomu Schubert vo svojej kompozičnej práci nekládol dôraz na príkre kontrasty, ale na vyváženú dialektiku jednoty v rozmanitosti. Molová pochmúrnosť sa objavila zriedka, aj to len v rozsahu jednej variácie štvrtej časti (a ako dramatický úvod k finále). Je to hudba veselá, takmer bezstarostná, niekedy sa blíži k meditatívnosti a intimite; pochopiteľne predstavuje veľkú výzvu z hľadiska technickej disponovanosti a súhry.
Osem hráčov ŠFK presvedčilo o svojej nezlomnej profesionalite, vrelej muzikalite a disciplíne, pokiaľ ide o vernosť hudobnému textu. Hudba plynula prirodzene, v dôstojných tempách, s dôsledne rešpektovanými dynamickými prechodmi a dôrazne cizelovanou mikroštruktúrou. Ak by som mal mať predsa len nejaké kritické poznámky, tak v prvej časti by som vytkol určitú uponáhľanosť až zbrklosť, azda v dôsledku určitej nervozity. Zato pomalá druhá časť upútala nebývalou jemnosťou a nehou a skvele predneseným pianom klarinetu (vo všeobecnosti treba pochváliť Mosorjakov kultivovaný a mäkký tón). Azda Scherzo by mohlo byť o čosi razantnejšie (ale nie agresívnejšie) a v prípade Menuetu by som privítal viac elegantného pôvabu. Sympatická žoviálnosť poslednej časti efektívne zakončila toto ojedinelé hudobné predstavenie.
Súhru muzikantov možno označiť za príkladnú, v intenciách jednotnej a vyváženej zvukovosti sa do popredia dostával raz jeden, raz druhý nástroj. Z pohľadu koncepčnosti interpretácie prevažovali integrita pohľadu a optimálne zosúladenie farieb a myšlienok, nehovoriac o spontánnosti a intonačnej bezproblémovosti aktérov (odhliadnuc od občasných kiksov lesného rohu). Kontrabas a violončelo bezchybne tvrdili muziku, spoločnému výkonu poskytli pevný rytmický základ. Schubertovo Okteto v podaní medzinárodnej zostavy filharmonického ansámblu zaznelo ako radostný, no sústredený rozhovor ôsmich hlasov, ktoré sa napriek drobným zaváhaniam spojili do presvedčivého a ľudsky hrejivého hudobného celku.