Oksana Lyniv v Košiciach

30. 4. 2026

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice, Oksana Lyniv, Valère Burnon

Silvestrov – Čajkovskij – Bartók

Po dlhšom čase mohli v pokladnici ŠFK hlásiť vypredané. Za to sa organizátori mohli zavďačiť zaiste nevädnúcemu šlágru klasiky, Čajkovského Klavírnemu koncertu č. 1 b mol. Rovnako po dlhšom čase sme mohli na dirigentskom pódiu v Košiciach privítať ženu, Ukrajinku Oksanu Lynivovú (o jej medzinárodnom renomé svedčí napr. fakt, že vystupovala na Bayreuthskom festivale v r. 2021). V sympatickej útlej postave dirigentky sa zjednocovali všetky latentné protiklady a trecie plochy koncertu: ukrajinská versus ruská kultúra, modlitba za mier versus veľkoromantický pátos, či všeľudská humanistická moderna 20. storočia.

Koncert sa začal známou Modlitbou za Ukrajinu, krátkym päťminútovým pôvodne zborovým dielkom snáď najväčšieho ukrajinského skladateľa 20. a 21. stor., Valentina Silvestrova. Ako sa Oksana Lyniv vyjadrila pre jedno lokálne médium, túto skladbu nechápala ako politické posolstvo, ale ako umelecký počin, a tak k nemu aj pristúpila. Modlitba za Ukrajinu vznikla v r. 2014, pod dojmom tzv. Euromajdanu, dramatických, a žiaľ aj násilných, udalostí v Kyjeve v súvislosti s bojom o európsku orientáciu krajiny. Je to hudba, ktorá neburcuje, nevolá po pomste, ale po dôstojnosti. Lynivovej sa podarilo dokonalo vystihnúť mimoriadne sústredený, tichý a kontemplatívny charakter tejto dojímavej skladby. V prednese prevládali zdržanlivosť a meditácia, ale aj presné, jasné gesto či zvuková homogénnosť.

V ideovo-výrazovom geste sme museli absolvovať krátku, rýchlu, ale dôslednú a obrovskú cestu, aby sme sa z brehov meditácie a asketickej jednoduchosti presunuli do končín  veľkoromantického pátosu. Ako som už spomínal, Čajkovského Klavírny koncert b mol kraľuje už desaťročia na popredných priečkach pomyselnej hitparády klasickej hudby nielen pre jedinečnú, dychvyrážajúcu introdukciu. Okrem iného v jeho inšpiračnom portfóliu nachádzame aj ukrajinské ľudové piesne (ktoré sa u Čajkovského objavujú so železnou pravidelnosťou). Najmä prvá časť ma fascinuje opakovane už od útleho veku pre svoju nevyčerpateľnú melodickú invenciu a konštrukčnú bravúru; pochopiteľne, moje nároky na interpretáciu sa preto stupňujú.

Vo svetle týchto, azda i prehnaných nárokov musím referovať o nepatrnom sklamaní, najmä čo sa týka určitej spontánnosti, oslobodenosti a zvukovej rozkoše hráčskeho prejavu orchestra. Frázy a melódie mohli byť plnšie, sýtejšie, žiarivejšie. V muzicírovaní košického orchestra tentokrát prevládal profesionálny akademizmus. Na druhej strane, sólista večera, pomerne mladý Belgičan Valère Burnon presvedčil ako vhodné médium na sprostredkovanie hudobnej výpovede koncertu. V jeho prejave dominovali sloboda, neortodoxný prístup k artikulácii a agogike, veľkorysé rubato (najmä v prvej časti), všadeprítomný moment prekvapenia, ale aj neúnavný temperament vo finále či sofistikovaná hravá elegancia v druhej časti. V jeho virtuozite a brilancii som nezaznamenal žiadne „biele miesta“, žiadne technické ani pamäťové problémy. Burnon hral s obdivuhodnou istotou a suverenitou, jeho zvuk bol mäkký a mnohofarebný, len zriedka sa dostal za hranicu skutočne dravého fortissima. Dirigentka vynikajúco kontrolovala spoluprácu a dialóg orchestra s klavírom, hoci aj z jej strany by sa mi žiadalo vložiť sa do pletiva skladby trochu vášnivejšie.

Žiaľ, nejeden návštevník koncertu prejavil nezáujem voči druhej, bartókovskej polovici. Veľká škoda pre nich. Ak som si pri reflexii interpretácie koncertu „bémol“ dovolil vysloviť pochybnosti, reflexia Bartókovho Koncertu pre orchester žiadnu podobnú kritiku nepripúšťa. Zdôrazňovať univerzálne humanistické posolstvo jedného z najväčších zjavov hudby 20. storočia by bolo nosením dreva do lesa. Koncert pre orchester reprezentuje komunikatívnejšiu, menej abstraktnú stránku Bartókovej poetiky. Od Hry párov v druhej časti cez drásavý žalospev Elégie a idylické „prerušované intermezzo“ až po neskrotný tanec finále, ponúka koncert množstvo dôvodov pre poslucháčsku katarziu.

Oksana Lyniv a košickí filharmonici tento raz prehovorili jednotným a absolútne presvedčivým výrazným jazykom. Silnou stránkou dirigentky je bravúrna práca s taktovkou, pevný a obrovský nadhľad nad celkovou štruktúrou kompozície, skalopevné tempá a prirodzená autorita, vzbudzujúca disciplinovaný prístup hudobníkov. Lyniv stvárnila každý z plastických hudobných obrazov s vášnivou vnútornou integritou, odvážne sa vložila do hlbín diela a zaslúžila sa o jeho presvedčivé, štýlovo a náladovo diferencované oživenie. Košickí filharmonici jej túto koncepciu oplatili sústredeným, strhujúco koncentrovaným výkonom, ktorý potvrdil ich technickú pohotovosť i výrazovú zrelosť. Večer pod taktovkou Oksany Lynivovej napokon ukázal, že aj z protikladov môže vzniknúť vzácne súdržný hudobný oblúk – od modlitby k zápasu, od pátosu k pravde.