Óda na počúvanie mesta

Dvierka balíkomatu na križovatke sa otvoria s útočným staccatom. Adresáta i okoloidúcich v rádiuse desať metrov mykne. Prechádzajúca električka hlasno zadrnčí. Rampa parkoviska neďalekého supermarketu sa dvíha: prejazd-je-
-voľný-vaša-poznávacia-značka-bola-zaevidovaná. Bezvýrazný robotický hlas robí presne to, na čo bol dizajnovaný, nič viac: odovzdáva informáciu, bez emočných a estetických nánosov. Sprava hučí motorka, zľava sanitka. Pravidelný tikot semafora na priechode, metronómu tohto mestského orchestra, meria čas, kým bude možné vykročiť.

Takúto alebo podobnú zvukovú krajinu dnes možno počuť v každom väčšom meste. Niekde dominujú autá, inde vlaky alebo lietadlá; v spodnom registri neutíchajúci dron diaľnice či továrne; na jar viac vtáctva ako po zvyšok roka. Pred pár rokmi som sa rozhodla prestať vnímať mestskú zvukovú skrumáž len ako „podmaz“, ktorý treba tolerovať alebo vytesniť, a dať svojmu uchu šancu ju spoznať. Preskúmať jej štruktúry, zoznámiť sa s obsadením, spoznať melódie, naratív… Po meste odvtedy chodím bez slúchadiel, snažím sa viac vnímať. Prečo to robím? Fascinuje ma sonický materiál, ktorý nachádzam – a rovnako aj informácia o svete, ktorú môj mozog začal dostávať cez ucho. 

Ticho neexistuje

Príbeh počúvania sveta, ako ho poznáme a vykonávame dnes, siaha približne k prvým prelomom v zaznamenávaní zvuku, k rozšíreniu dostupnej audiotechniky, a ďalej k Johnovi Cageovi a jeho tvrdeniu spred viac než polstoročia, že ticho neexistuje – existuje len rozhodnutie poslucháča vedome načúvať zvukom okolo seba, ktoré sú vždy – a všadeprítomné. Pokračuje kanadským skladateľom a zvukovým bádateľom R. Murrayom Schaferom, ktorý koncom 70. rokov vydal knihu Soundscape – The Tuning of the World a ovplyvnil ňou generácie. K zvukom každodennosti pristúpil skrz jednoduchý, ale zásadný princíp: ako krajina znie, tak sa krajina má. Položil tak základy akustickej ekológie, vznikajúceho umeleckého a vedeckého smeru na pomedzí umenia, prírodných vied, technických disciplín a antropológie. Jeho cieľ: skúmať, ako zvuk ovplyvňuje prostredie a ako prostredie ovplyvňuje zvuk.

Schafer zvukovú krajinu (soundscape) vnímal ako nepretržitú správu o stave sveta – meniacu sa v čase, plynúcu od prehistórie až po postindustriálnu súčasnosť a neznámu budúcnosť, ovplyvňovanú prírodnými aj civilizačnými zmenami. Pochopil pominuteľnosť zvuku nielen v mierke minút či hodín, ale na ploche rokov, desaťročí a storočí. Vyzval umelcov aj laikov na angažované zvukové bádanie, terénne nahrávanie (field recording) a zaznamenávanie zvukových svedectiev (earwitness accounts). Svet sa mení, s dobou pribúdajú nové zvuky, iné miznú. Tie, ktoré nezaznamenáme, neopíšeme – neochránime – môžeme stratiť navždy, a s nimi aj odkaz, ktorý krajina vysiela zvukom. 

Musica urbana

Prečo počúvať práve mesto? Sám Schafer považoval zvukovú krajinu poznačenú činnosťou človeka za „menej kvalitnú“. Nazval ju lo-fi, čím naznačil, že civilizácia až príliš zahusťuje priestor zvukmi svojich výdobytkov. Monotónna zvuková plocha dopravy a priemyslu prekrýva nuansy a vytláča iné zvuky. Naopak, „prirodzenú“, človekom nedotknutú krajinu považoval Schafer za hi-fi, teda takú, v ktorej zvuky existujú v rovnováhe – zreteľné, pestré, navzájom si nekonkurujúce.

Klimatická kríza a ekologické myslenie však v posledných rokoch narúšajú predstavu, že „my“ a „príroda“ sú oddelené koncepty. Romantický obraz prírodnej krajiny ako ideálu krásy a pokoja, ku ktorému ašpirujeme, ustupuje uvedomeniu, že v prepojenom planetárnom ekosystéme je prírodou vlastne všetko a na krehkých väzbách záleží. Každé inteligentné zviera si upravuje svet pre svoje potreby. Tak ako bobry budujú hrádze a mravce mraveniská, druh Homo sapiens sapiens stavia mestá, špedičné centrá, diaľnice a letiská – a zásadne tým pretvára svoje okolie. Dôležitým aspektom tejto premeny je jej zvuk, ktorý sa deje najviac v meste. 

Mesto a zvuk – alebo presnejšie hluk – sú pritom prakticky jedno. Francúzsky filozof Jacques Attali označil práve hluk za veličinou, ktorá určuje vzťahy, a teda vektor, ktorým sa uberáme. Ten, kto hluk vytvára, má moc; ten, kto ho musí znášať, je ovládaný. 

A pokiaľ ide o hluk, hrá človek mestský prím: je najviac počuteľným druhom na planéte. Hoci jedinci iných živočíšnych druhov, napríklad veľrýb či kreviet, dokážu produkovať zvuky mnohokrát hlasnejšie než človek, ďaleko za naším prahom bolesti. Žiadny druh nezahltil planétu svojimi zvukovými prejavmi tak dôkladne ako my. 

Je na mieste pýtať sa, či ignorovanie týchto zvukov, ktoré sami generujeme, je víťaznou stratégiou. Lekári varujú, že dlhodobá expozícia dopravnému hluku nad 53 dB – jav v mestách celkom bežný – zaťažuje zdravie a psychiku, zvyšuje stres a negatívne ovplyvňuje pamäť a koncentráciu. Podľa štatistík sa ľudské životy skrátia ročne o 1,6 milióna „zdravých rokov“ práve v dôsledku hluku z dopravy. Svojou hlučnosťou rušíme aj iné druhy a preprogramovávame tak celé ekosystémy. Niektoré zvieratá preto z miest miznú. Iné sa nám podarilo nechtiac „preladiť“. 

Ornitológovia napríklad zistili, že jedince sýkorky veľkej žijúce v mestách spievajú rýchlejšie, kratšie a vo vyšších frekvenciách než lesné populácie, aby sa navzájom počuli a dokázali prežiť v ruchu mesta. Možno by si teda každodenný hluk antroposféry zaslúžil viac pozornosti, než mu dnes prisudzujeme? Nemohla by byť musica urbana novou musicou mundanou dnešnej doby – kľúčom k pátraniu po súvislostiach dnešného sveta? 

Nová citlivosť

Našťastie, cesta k novej citlivosti na všetky zvuky nie je neprešliapaná. John Cage poňal ticho kompozične a spôsobil revolúciu v súčasnej hudbe. Schafer a jeho nasledovníci si zas zvolili cestu analytickej precíznosti. V druhej polovici 20. storočia ich síce fascinovali hlavne prírodné biotopy, ktoré považovali (právom) za ohrozené, no svojou praxou vedeckej analýzy zvukových prostredí položili základy princípov, ktoré umožňujú spoznávať svet sluchom za akýchkoľvek podmienok. 

Zaujímavý je napr. pokus amerického zvukového umelca Bernieho Krauseho, ktorý koncom 80. rokov dva roky po sebe nahrával zvuky lesnej lúky v pohorí Sierra Nevada. Prvý rok zachytil bohatú a vrstvenú zvukovú krajinu zdravého biotopu. O rok neskôr, v rovnaký deň a rovnakých podmienkach, sa vrátil – s jediným rozdielom: medzičasom prebehol selektívny výrub neďalekého lesa. Na pohľad krajina vyzerala nedotknutá. No akonáhle začal nahrávať, bolo jasné, že kedysi zvučná lúka je preč. Pestrosť zvukov sa neobnovila ani po dvoch desaťročiach, počas ktorých sa na miesto pravidelne vracal a načúval mu.

Ďalší prelom priniesla americká skladateľka Pauline Oliveros, ktorá skúmala environmenty bližšie ľuďom: industriálne zariadenia a ruiny, ale aj zvukové performatívne momenty, ktoré sama tvorila. Oliveros pomenovala túto prax deep listening – sústredené, hlboké načúvanie ako metóda skúmania akusticky významných situácií. 

Filozofka a umelkyňa Salomé Voegelin spolu s ďalšími zasa nabáda k oslobodeniu sluchu od nadvlády zraku – okularocentrizmu, ktorý v západnej kultúre dominuje. Zvuk vnímame často len ako doplnok vizuálneho vnemu, ktorý považujeme za objektívny. Počúvanie je však mäkšie, plné pochybností, neisté, ale aj pohlcujúce a prežívané naplno. Odohráva sa v prítomnom okamihu a ponúka nový spôsob chápania súvislostí.

Generácie umelcov, bádateľov aj nadšencov podnietených experimentmi v akustickej ekológii začali počúvať svet, nahrávať ho, pracovať s terénnymi nahrávkami vo svojich dielach a ukladať ich do verejných zvukových archívov. Pomohli tak zásadnému myšlienkovému posunu: počúvanie sa dnes ustanovilo ako autonómny akt vnímania, metóda poznávania sveta – bádanie uchom, ktoré nestojí v podriadenosti oku, ale funguje nezávisle od neho. Ak ho ako také akceptujeme, môže priniesť informácie a súvislosti, ktoré iným zmyslom unikajú. 

Zvuk premeny hlavného mesta

Keď maliar, skladateľ a vynálezca experimentálnych hudobných nástrojov Luigi Russolo začiatkom 20. storočia v liste svojmu priateľovi Francescovi Balillovi Pratellovi oslavoval zvuky modernosti, vyznával sa – v duchu futurizmu – z lásky k rachotu mesta a priemyslu. Ticho je prežitok, tvrdil, len hluk ako prejav vynaliezavosti ľudského ducha triumfuje a suverénne vládne nad zmyslami človeka! 

Na opačnom konci spektra stál v približne rovnakom období nemecký filozof Theodor Lessing. Na rozdiel od Russola v zvukoch mesta videl rozklad, s ktorým sa moderný človek nevyrovnal dodnes: „Ak je veľkosť hluku, s ktorou sa ľudia pohybujú po svete, mierou ich duševného vzdelania,“ písal v r. 1908 o zvukoch prvých automobilov v Berlíne, „potom sme sa ocitli v najhlbšom úpadku kultúry.“ Dodal, že keď svätá Terézia písala o pekle ako o „mieste, kde niet lásky“, pravdepodobne mala na mysli berlínsku Friedrichstraße. Tak ako je mesto stretom kultúr, bolo a je aj miestom stretu názorov na jeho používanie – a tým pádom aj na jeho zvuk.

Bratislava sto rokov po Lessingovi neznie oveľa lepšie. Hlavné mesto je poznačené dlhodobou neochotou hľadať dohodu na obmedzení tranzitnej dopravy cez vnútromestské štvrte. Celé štvrte žijú uvrhnuté do stavu chronického hluku. Bratislava nie je z tohto pohľadu výnimkou, najhlučnejšie svetové veľkomestá trpia hlukom rovnako a viac, no už dnes je zjavné, že v otázke predchádzania zvukovému smogu zaostávame. Vyspelé európske metropoly – Berlín, Amsterdam, Štokholm či Viedeň, sa nachádzajú v spodných častiach rebríčkov globálnej hlukovej záťaže. Bratislava pred niekoľkými rokmi, naopak, podľa štúdie Európskej agentúry pre životné prostredie z r. 2009–2011 získala titul „najhlučnejšieho nočného mesta v Európe“.

Skúmať zvukové krajiny práve tohto mesta je občas vyčerpávajúce. Ak raz človek otvorí uši hluku, ťažko sa pred ním skryje. V ostatných rokoch som síce prestala chodiť po ulici so slúchadlami, no musela som si kúpiť štuple do uší na spanie. 

Zvuk Bratislavy nie je len zvukom akusticky zamorených ulíc, ktorými sú Šancová, Panónska, Einsteinova či Trnavské mýto. Sú to aj kolónie vtákov a iných zvierat, ktoré si prisvojujú opustené priemyselné areály a prieluky. Tých je aj napriek stavebnému ruchu ostatných rokov v Bratislave stále dosť. Výskumy ukazujú, že práve na týchto miestach vzniká nová druhová – a zvuková – pestrosť, vnútromestská divočina. Úkryt tu nachádzajú populácie, ktoré vytláčame odinakiaľ.

Sú to aj zvuky Dunaja: šumenie rieky, najlepšie počuteľné pod mostami alebo s hlavou tesne pri hladine. V skutočnosti je to klepot štrku na dne koryta valiaceho sa prúdom, ktorý sa nad vodou javí ako jemné syčanie. Spomaľuje v sedimentoch pred Gabčíkovom a cestou do Maďarska sa mení na piesok – na inú pesničku. Sú to dunajské brehy, na ktorých tok rieky a hlasy vtáctva, zbytky života pôvodnej riečnej delty, bojujú o zvukové niky s hukotom diaľničných mostov. 

Je to rachot starého železa prekladaného v prístave, nesúci sa za tichých nocí až do stredu Petržalky. Je to pulzujúci hluk Slovnaftu, na ktorý sa obyvatelia Podunajských Biskupíc a Vrakune roky márne sťažujú, kým obyvateľstvo vzdialenejších štvrtí dystopicky fascinuje. Stal sa zvukovou kulisou letných nocí ožiarených plameňom poľných horákov – a dostalo sa mu, pochopiteľne, už aj pozornosti od miestneho zvukového umelectva.

Je to kolísavý plač sirén pretínajúci nočné ticho v okrajových častiach Petržalky vždy, keď v rakúskych dedinách za hranicou horí či hrozí iné nebezpečenstvo. Prenikavý zvuk, ktorý si človek z bývalého východného bloku spája s blížiacim sa koncom sveta, slúži na dolnorakúskom vidieku dodnes ako ohlasovač prírodných katastrof a požiarov. 

Sú to zvuky strojov, ktorými premieňame mesto, a s ním aj jeho akustickú stopu. Bagre, žeriavy, miešačky – v takej koncentrácii, v akej ich počujeme dnes, tu nezneli od veľkej výstavby v 70. a 80. rokoch; ak vôbec niekedy. Je to pán, ktorý v centre roky predáva noviny. Kedysi charakteristickým nosovým hlasom volal „Večerník!“, dnes je to „Nota Bene!“. Vydavateľ sa zmenil, hlas zostal. Keď raz stíchne, bude to stále tá istá Bratislava?

A sú to aj nové zvuky, ktoré zdanlivo patria do iných miest, nie do tohto – no akosi už predsa len patria aj sem. Rytmický rachot, neutíchajúce škŕŕŕ–škŕŕŕ–škŕŕŕ–škŕŕŕ, ktoré sa začalo prednedávnom počas horúcich letných dní ozývať v jednej z nových štvrtí neďaleko centra mesta. Marakas na maximálnej hlasitosti: Cicada orni – u nás známa ako cikáda jaseňová. Druh pôvodom z Chorvátska zimuje v Bratislave posledné dva roky. Zmenila zvuk jednej štvrte na príjemný pocit nepretržitej dovolenky, no zároveň je poslom desivej správy o klimatickej kríze. Človek nepotrebuje nadľudský sluch, aby počul, ako Bratislava kričí, že jej je teplo. Stačí zájsť na ulicu Mlynské nivy v júli.

Načúvajme mestu!

Zvuky mesta sa tak opäť stávajú zdrojom fascinácie. Vzhľadom na situáciu, v ktorej sa nachádzame – a aj na bohatosť, ktorú mestská sonosféra ponúka –, je to dobrá správa. Generácie hudobníkov experimentujú so situovaním svojich diel do mestského priestoru a kladú tak otázku, kam a ako ďalej. Od kompozícií a inštalácií, do ktorých zvuky mesta prirodzene intervenujú a stávajú sa ich súčasťou (za všetky napríklad legendárne Times Square Maxa Neuhausa alebo v stredoeurópskom kontexte ojedinelá kompozícia Klanginvasion auf Bonn Ladislava Kupkoviča), cez listeningwalky a soundwalky, pri ktorých účastníctvo načúva voľne alebo sa necháva viesť dramaturgiou autora, až k manipulovaným intervenciám, ako sú Electric Walks nemeckej umelkyne Christiny Kubischovej, ktorá zostrojila slúchadlá umožňujúce uchu počuť bežne nepočuteľné frekvencie.

Už koncom 90. rokov začali vznikať aj projekty ako Favourite Sounds of… (London, Prague atď.), ktoré inicioval britský umelec Peter Cusack a iní. Z kurátorovaných zvukových kompilácií sa pretransformovali na online zvukové archívy miest s príspevkami od umelcov aj nadšencov, umožňujúce „nazrieť uchom“ do zvukových krajín formujúcich odlišné kultúry. Mimochodom, pražskú verziu vytvoril pred vyše 15 rokmi Cusack v spolupráci s Milošom Vojtěchovským, ktorý sa dodnes pohybuje po meste s rekordérom vo vrecku a aktualizuje ju. Za pozornosť stojí aj medzinárodný projekt Locus Sonus, ktorý umožňuje streamovanie zvuku z akéhokoľvek miesta na svete v reálnom čase cez lacné, odolné, podomácky vyrobené tzv. „open mikes“. (Na podujatí JAMA – 78. ročník Milana Adamčiaka v októbri 2024 sme takto napríklad prenášali zvuk z Banskej Belej, jedného z dejísk akcie.) 

Zdá sa, že súčasné zvukové umenie konečne objavuje plný potenciál sluchu. V čase urgentnej klimatickej krízy obrátilo pozornosť od zvukov čisto estetickej funkcie smerom von, mimo nás samých  – k okoliu, k vzťahu medzi ľuďmi a svetom, k starostlivosti o planétu. 

Nezabúdajme ani na to, že sluch je náš prvý zmysel – u ľudského plodu sa vyvíja približne v 16. týždni tehotenstva –, a zároveň jedným z posledných, ktorý strácame. Prehistoricky bolo práve ucho kľúčom k prežitiu lovcov a zberačov. Ak spoľahlivo fungovalo v pravekej džungli, prečo sa naň nespoľahnúť aj v tej mestskej? Zvukové prostredie je to jediné, ktoré – pokiaľ sme zdraví – nedokážeme vypnúť. Pre väčšinu z nás je to práve prostredie mesta, kde žijeme svoje životy zabalení do čoraz menej priepustnej bubliny civilizácie. Ucho je v tomto prostredí kompas, varovný systém, ktorý reaguje na informácie skôr, než ich mozog dokáže racionálne spracovať. Je aj sondou, ktorá dokáže zachytiť to, pred čím sa snažíme skryť. Je to spravodajský kanál prirastený k hlave, Spotify zadarmo a lístok do najzaujímavejšej opery, na akú kedy pôjdete.

Počúvajme ho... 

Text je súčasťou autorkinho výskumu Antropofónia Bratislavy: Mapovanie sonických identít hlavného mesta. Vznik diela podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.