Od Requiem k Zimmermannovi

Od Requiem
k Zimmermannovi

Umeleckú príslušnosť viac než dekádu jestvujúceho BRATISLAVA MOZART FESTIVAL k skladateľskému velikánovi prezrádza už samotný názov, no v dramaturgii sa pravidelne vyskytujú aj diela súdobých „prešporských“ autorov A. Zimmermanna, J. Družeckého či J. M. Spergera. K prednostiam festivalu patrí koncentrácia renomovaných domácich i zahraničných interpretov a elitných koncertných telies. Program 11. ročníka festivalu pozýval na cyklus štyroch koncertov a viacero sprievodných podujatí.

Requiem

Už tradične veľký záujem verejnosti vzbudilo uvedenie Mozartovho Requiem (25. 10.). Toto ikonické chrámové dielo zaznelo v kontexte blížiacich sa kresťanských sviatkov v Katedrále svätého Martina za účasti zboru Cantus XVII, sólistov Salzburskej koncertnej spoločnosti a Bratislava Mozart Orchestra pod taktovkou Mariána Lejavu. Súčinnosť hudobných zložiek zaručovala autentický zvukový výraz prameniaci z ich špecializácie na klasicistický hudobný repertoár s použitím dobových hudobných nástrojov.

V úvode koncertu sa slova ujal umelecký riaditeľfestivalu Róbert Šebesta. Koncert dedikoval pamiatke významného slovenského muzikológa Ladislava Kačica, ktorý nás opustil koncom tohto leta. Delikátnym gestom dirigenta sa začal úvodný hudobný dialóg dychovej a sláčikovej sekcie, navodzujúci pochmúrne temnú atmosféru striedanú mohutnou expresivitou disonancií.

Svojráznym interpretačným prejavom zbor spolu so sólistami vybudoval dych berúci výraz, ktorý definoval aj ich ostatné hudobné vstupy. V imitačnom zhudobnení Kyrie interpreti predstavili svoje technické dispozície vrcholiace v nástojčivom gradačnom závere. Pripravili tak priestor pre nástup strhujúceho Dies Irae, v ktorom celé zoskupenie po prvýkrát ukázalo svoj plný zvukový potenciál.

Akustika chrámového priestoru, rozloženie hudobníkov pod presbytériom v tesnej blízkosti publika i vzrušujúci ťah sláčikov vtiahli poslucháčov do drámy posledného súdu. Slávnostná deklamačná ária Tuba Mirum s kvartetom sólistov v zložení Marelizi Gerber (soprán), Elsa Giannoulidou (alt), Matúš Šimko (tenor) a Nicolas Legoux (bas), sprevádzaná lyrickými tónmi obligátneho trombónu vyústila do intímnej hudobnej výpovede. Nádej na spasenie v kontraste s dramatickými časťami plnými afektu strachu, prerývali ostatný priebeh hudobného diela. Tieto kontrasty príznačne ilustrovali energické a široké gestá dirigenta, ktoré interpreti nasledovali s náležitou presnosťou.

Notturni & Terzetti

Ako jedno zo sprievodných podujatí festivalu sa v priestoroch koncertnej siene Dvorana Vysokej školy múzických umení uskutočnil projekt Clarinettorium, prednáškovo-koncertný exkurz o klarinetových nástrojoch 18. storočia v podaní Lotz Tria v zložení Róbert Šebesta, Ronald Šebesta a Igor Františák. Okrem predstavenia bohatého inštrumentára zahŕňajúceho viaceré verzie chalumeaux, basetových rohov či mozartovských klarinetov interpretovali niekoľko ukážok z pôvodného repertoára. Ten zaznel aj na koncerte k dvadsiatemu výročiu telesa s titulom Mozart: Notturni & Terzetti (30. 10.).

Komorná atmosféra goticko-renesančnej koncertnej siene Klarisky spoluvytvárala intímny charakter podujatia. V intenciách dobovej praxe postavená dramaturgia zahŕňala okrem operných aranžmánov pôvodné Mozartove terzettá a nokturná. K nim si Lotz Trio prizvalo vokalistov Andreu Vizvári (soprán), Teréziu Kružliakovú (mezzosoprán) a Gustáva Beláčka (bas). Spolu s nimi na úvod koncertu uviedli tri ľúbostné miniatúry z Mozartových Šiestich noktúrn. Ich textové predlohy, ako aj zvuková kompaktnosť vokálnych hlasov s basetovými rohmi definovali poetiku koncertu v štýle Nachtmusique.

Koncert bol tiež jedinečnou príležitosťou vypočuť si základný repertoár tria basetových rohov. Po úvodných fanfárach v Mozartovom Terzette KV 439b zazneli podmanivo hravé línie, ktoré podporila unikátna zvukovosť historických nástrojov. Ucelenosť hudobnej výpovede interpretov svedčila o ich vysokej technickej zdatnosti vychádzajúcej z dlhoročnej praxe.

Podobne ako prvú, aj druhú časť koncertu otvorili Mozartove nokturná. V atmosfére komorného muzicírovania sólisti naplnili priestor kantilénami sledujúc gestá Róberta Šebestu, ktorý popri interpretácii usmerňoval hudobný priebeh.

Zaradenie siedmich aranžmánov z Mozartovho singspielu Čarovná flauta malo jednak vplyv na gradačný priebeh v rámci programu a zároveň poslucháčom umožnilo vypočuť si známe melódie v netradičnej inštrumentácii.

Nevyspytateľnosť dobových nástrojov citlivých na vonkajšie vplyvy sa podpísala na drobnom intonačnom vybočení v poslednom čísle. Na záver programu sa k Lotz Triu opäť pripojili speváci, aby spolu predniesli podmanivo žalostnú áriu Soave sia il vento z Mozartovej buffy Così fan tutte.

Kvartetá

V Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca sa na koncerte 10. 11. predstavila britská formácia London Haydn Quartet s vynikajúcim americkým klarinetistom Ericom Hoeprichom. Jedinečná možnosť vypočuť si mozartovsko-haydnovských špecialistov sa odzrkadlila aj v enormnom záujme verejnosti.

Hudobný večer otvorilo sláčikové kvarteto Mozartovým aranžmánom Bachovho Prelúdia a fúgy č. 1 c mol BWV 871, čím sa pôvodne klávesová kontrapunktická skladba predstavila v novom zvukovom výraze. Využitie črevových strún sa zaslúžilo o delikátne piano úvodných tónov violončela v Prelúdiu, ku ktorému sa sukcesívne, s náležitou jemnosťou, pridávali ostatné nástroje. Typickú zložitosť fúgového kontrapunktu hráči vkusne ozvláštnili zreteľnou interpretáciou imitujúcich hlasov, čím si hneď v úvode získali sympatie publika.

Program pokračoval prvým z tzv. Viedenských kvartet č. 8 F dur KV 168, ktoré svojím imitačným charakterom umne nadviazalo na Bachovu fúgu. Príznačnou črtou tohto opusu i celého koncertu bola podmanivá zvuková jemnosť, ktorou sa formácia zásadne odlišovala od zvukového prejavu, na aký sme zvyknutí pri domácich sláčikových kvartetách. Mimoriadne presvedčivo sa interpreti prejavili aj v žalostnom charaktere pomalej témy druhej časti, zatiaľ čo k expresívnejšiemu prejavu ich vyzval záverečný Menuet s Triom.

Intímnu atmosféru prebiehajúceho koncertu v správnom momente oživil aranžmán Mozartovej Husľovej sonáty B dur KV 378 pre klarinet a sláčikové trio. V majstrovsky zvládnutej úprave Johanna Andrého prevzal hlavnú rolu klarinet v podaní Erica Hoepricha. Jeho umelecké kvality sa spojili s precíznou husľovou hrou Catherine Mansonovej a veľmi sofistikovane spolu zdieľali tematický materiál v priebehu hudobného diela plného hravých pasáží i ľúbostných kantilén.

Záverečné Kvarteto č. 17 B dur KV 458 síce v úvode prinieslo spontánnejší lovecký motív, ale ako celok nadviazalo na intelektuálnu líniu predošlých diel. Hráči svojou interpretáciou publiku pretlmočili pitoresknú povahu úvodného Allegra vivace assai, typického vzletnými synkopickými rytmami. O to závažnejšie pôsobil Menuet s Triom i oduševnené záverečné Adagio. Na nadšený potlesk zareagovalo London Haydn Quartet prídavkom zo Sláčikového kvarteta KV 171. Výsledný výborný dojem z koncertu neoslabili ani opakované rušivé prejavy – azda by sa ešte publiku dala odpustiť slabá informovanosť o tom, že sa tlieska až na záver hudobného diela. Viacnásobné mobilné vyzváňania a nevkusné otváranie občerstvenia v priebehu umeleckého výkonu však môžu v očiach zahraničného interpreta poukazovať na ľahostajnosť poslucháčov klasickej hudby voči koncertnej etikete, či celkový úpadok koncertnej kultúry na Slovensku...

Bohaté pedagogické skúsenosti Erica Hoepricha sa zrkadlili v jeho pútavom vedení interpretov počas majstrovskej triedy (11. 11.), ktorú festival ponúkol v rámci sprievodných podujatí. Okrem technických pripomienok akcentoval lektor hlavne dôležitosť emocionálnej roviny každej skladby. Dôvtipne pritom prirovnal hranie Mozarta k „storytellingu“, prostredníctvom ktorého mal interpret svoje vnímanie skladby preniesť na poslucháča.

La Lamentatione

Rozprávaním príbehov sa vyznačovala aj hudobná vychádzka Hudobné stopy Bratislavy (16. 11.) vedená charizmatickou odborníčkou na hudobné dejiny Bratislavy, Zuzanou Godárovou. Na primaciálnom námestí sa zišli desiatky účastníkov, ktorí sa počas komentovanej prechádzky mestom dozvedeli zaujímavé historické fakty v kontexte aktuálneho ročníka festivalu.

Veľkolepým finále tohtoročnej festivalovej edície bol záverečný koncert Zimmermann & Mozart: La Lamentatione (24. 11.). V priestoroch Moyzesovej siene sa popri uvedení Mozartovho dychového okteta dostali do popredia dve strhujúce symfónie Antona Zimmermanna. O realizáciu tejto neobyčajnej dramaturgie sa zaslúžil Bratislava Mozart Orchestra pod vedením gréckeho huslistu Dimitrisa Karakantasa.

Pevný ťah sláčikov v úvode Zimmermannovej Symfónie e mol AZ/1: e sa postaral o impozantné otvorenie hudobného večera. Pulzujúce tremolo i figuratívne akordické rozklady podporené výraznou hudobnou gestikou koncertného majstra určili dramatický náboj celej úvodnej časti.

S búrlivým Sturm und Drang štýlom kontrastovalo pôvabne nežné Andantino con espressione nasledované razantným Menuetom s Triom, v ktorom hráči dychových sekcií prezentovali podmanivý hudobný dialóg. Naliehavé klesajúce figúry v záverečnom Finale jasne ohlásili návrat drámy z úvodu. Teleso v ňom pútavo pracovalo s dynamikou od strhujúceho fortissima až k absolútnemu pianissimu, v ktorom symfónia netradične skončila.

Zvukovo regresívny záver však poslucháčov vhodne pripravil na Mozartovu Serenádu č. 12 c mol KV 388/384a v podaní párov hobojov, klarinetov, lesných rohov a fagotov. Už úvodné ascendentné gesto hlavnej témy naznačilo hudobnú závažnosť diela, plného dramatických, sentimentálnych aj canzonettových pasáží presahujúcich rámec umeleckých intencií serenádovej hudby. Dychové okteto striedalo akčné polohy s lyrickými momentmi hobojov a klarinetov. Netradičnosť Menuetu s Triom spočívala v jeho imitačnej koncepcii. Kontrapunktický menuet vystriedali záverečné variácie, v ktorých sa vyznamenali nielen interpreti brilantnou realizáciou bohatých figúr, ale podčiarklo sa nimi aj Mozartovo kompozičné majstrovstvo.

Ponuré violončelové sólo nasledované elegickými vstupmi sláčikov a dychov otvorilo Zimmermanovu Symfóniu c mol AZ I/1: c8. Bolestiplný chorál prerývali výbušné dramatické úseky. Na ne nadviazalo i dravé Alegrissimo zjemňované elegantnými melódiami huslí a vstupmi sekcie plechových nástrojov. V gradačných úsekoch odľahčeného Finale orchester poslednýkrát zvukovo naplnil koncertný priestor, avšak symfónia opäť prekvapujúco skončila subtílnym pianissimom.

Tohtoročný Bratislava Mozart Festival dokázal niekoľkými koncertmi demonštrovať majstrovstvo a nadčasovosť Mozartovho diela, a popri tom do dramaturgie zaradiť aj sporadicky uvádzané symfónie Antona Zimmermanna. Potešujúcou bola i naplnenosť koncertov, ktorá potvrdila jeho atraktivitu medzi ostatnými projektami uvádzajúcimi diela klasickej hudby. Zároveň však bola dôkazom, že aj v súčasnosti je na Slovensku o kvalitnú kultúru záujem.