Obohatiť sa skúšaním nových vecí
Skladateľa a dirigenta MATEJA SLOBODU poznám od našich štúdií na Vysokej
škole múzických umení v Bratislave. Už vtedy to bol veľmi sústredený, zanovitý a nekompromisný mladý umelec a vedel podnetne „vykoľajiť“ moje zmýšľanie o hudbe. Odvtedy s nadšením sledujem Slobodovu prácu, umeleckú cestu a najmä jeho kompozičnú tvorbu. Keď sa nedávno vrátil z niekoľkomesačného študijného pobytu na California Institute of the Arts, príležitosť si sama „vypýtala“ rozhovor...
Matej, obaja máme po tridsiatke, no ty – na rozdiel odo mňa pohybujúceho sa už výlučne v „pracovnom“ prostredí –, neustále, a to inštitucionálne, študuješ. Naposledy ťa čosi prilákalo až do Kalifornie...
Je to tak, ako vravíš. Po ukončení magisterského štúdia na VŠMU som začal „normálny“ život, zamestnal som sa a pár rokov som popri organizovaní komorného súboru EnsembleSpectrum a komponovaní žil bežný život pracujúceho človeka. Avšak približne pred šiestimi rokmi som začal byť so sebou umelecky nespokojný, prihlásil som sa na skladateľské kurzy v Trstěniciach, kde som spoznal môjho aktuálneho školiteľa doktorandskej práce na JAMU Iva Medka a mentora Ulricha Kriegera z CalArts.
S obomi som si od začiatku skvelo rozumel, a keďže má JAMU s CalArts dohodu o výmene študentov, podal som si prihlášku na doktorandské štúdium s vidinou stáže práve vo Valencii/Santa Clarite v Kalifornii.
Lákalo ťa akademické prostredie v USA všeobecne alebo si cielene mieril na California Institute of the Arts?
Mieril som cielene na CalArts. Je to absolútne unikátna, legendárna škola, ktorá nemá ani v Spojených štátoch obdobu. Okrem toho, prostredie južnej Kalifornie má dlhoročnú tradíciu v pestovaní hudby v rôznorodých ladeniach. Najmä tzv. rozšírené prirodzené ladenie, ktoré je čoraz obľúbenejšie, tu má dlhú históriu, zasiatu priekopníkmi Harrym Partchom, Ervom Wilsonom, neskôr Jamesom Tenneym. V súčasnosti tu v rôznych nedvanásťtónových ladeniach hrajú aj kapely rôznorodých žánrov, ako Horse Lords, Brendan Byrnes, od popu po metalcore. Zároveň v Los Angeles sídli PARTCH Ensemble pod vedením legendárneho gitaristu Johna Schneidera s krásnymi kópiami pôvodných nástrojov Harryho Partcha. Množstvom použiteľných kópií je toto teleso svetovým unikátom.
Skladatelia majú po celý život zapnuté radary snímajúce nové, pre ich tvorbu živé podnety. Pristupoval si však v tomto veku, po prejdení už určitej profesionálnej dráhy, k štúdiu inak?
Áno, aj keď má už skladateľ viacero skúseností s tvorbou a našiel takpovediac to „svoje“, neustále sa snaží na to, čo ho baví, pozrieť inak. Preto je štúdium alebo aktívny život v inom prostredí absolútnym blahom, lebo učiť sa je stále čo. Stačí mať len otvorenú myseľ a zaujímavých vecí na skúmanie je aj na desať životov. Môj prístup k štúdiu sa však nijak dramaticky nezmenil. Odkedy študujem hudbu, beriem to vždy veľmi vážne a snažím sa odnášať si zo všetkých prednášok čo najviac. Veď predsa študujem preto, aby som zveľadil seba a dospel k novým poznatkom, nie pre nejaký kredit alebo čiarku.
A podarilo sa ti v Kalifornii nájsť niečo úplne nové?
CalArts, ako som už spomínal, je unikátna škola. Ak chcete študovať akékoľvek umenie, máte možnosť. Zároveň vám sama škola ponúka všetko kombinovať a skúšať. Chceš študovať experimentálny pop a zároveň maľbu, pokojne. Chceš vyvíjať hudobné softvéry a písať scenáre, ale nevieš ako na to? Žiaden problém, choď za týmto špičkovým človekom... A oni skutočne pomôžu! Niežeby v Európe neexistoval otvorený štýl kurikulárneho nastavenia študijných predmetov, no tu v tom majú študenti, okrem zopár povinných predmetov vo svojom hlavnom odbore, prakticky úplne voľnú ruku. Zažil som tam množstvo podujatí, ktoré asi ani nie je možné dať do nejakej škatuľky. Nových vecí bolo toľko, že po čase ich už ani nevnímate ako nové, a len to beriete tak, že je to v tomto prostredí bežné.
Predsa len, šokovalo ťa niečo pozitívne alebo negatívne?
Azda najväčším potešením bolo vidieť, ako sú pedagógovia aktívne zapojení do aktivít študentov, koľko komornej hudby sa na škole hrá a aké množstvo mimoeurópskych hudobných tradícií môže človek študovať. Pedagógovia, ale aj celé prostredie nabáda skúšať nové veci, vrátane tých, v ktorých ste úplní začiatočníci. Napríklad študent má koncert zo svojich skladieb, ktoré mu hrajú spolužiaci, a zrazu musí dirigovať. Tak diriguje. Hoci nie je dirigent. No a čo? Nech si to skúsi so svojimi priateľmi, ktorí mu mnohé odpustia, a aspoň má novú skúsenosť, s ktorou môže neskôr pracovať. V Európe, pokiaľ niečo nemáte vyštudované a k tomu nejaký ten „štempel“, tak to v zásade nemáte robiť. V USA to nikoho nezaujíma – buď to urobíš ty, alebo niekto iný. Buduje sa tým aj nejaká viera vo svoje vlastné schopnosti, nezľaknete sa a idete do toho, aj keď to nie je úplne dokonalé. U nás sa akceptuje len dokonalosť a ten, kto sa opováži urobiť niečo možno nižšej kvality, čo nebodaj neštudoval, tak je „nehodný“. Lenže práve skúšaním iných vecí sa môže umelec obohatiť najviac a stať sa plnohodnotnejším človekom.
Pozitívnym zážitkom bola aj možnosť študovať hudbu mimoeurópskeho pôvodu a hrať v súboroch so špičkovými učiteľmi pochádzajúcimi priamo z daného regiónu. Študent (nielen z hudobnej školy) mohol navštevovať súbor perzskej klasickej hudby, prípadne jeho variant v podobe fúzie perzskej hudby s elektronikou, alebo subsaharskú teóriu, etnomuzikológiu a hudbu západnej Afriky, balkánsko-ukrajinský zbor, japonský súbor, hudbu a teóriu severnej Indie s legendárnym Ashishom Khanom, dlhoročným profesorom na CalArts, alebo hudbu a tanec z indonézskych ostrovov Bali a Jáva pod vedením manželského páru I Nyomana a Nanik Wentenovcov, ktorí patria medzi zakladateľov tradície gamelanu v Spojených štátoch. Žiaľ, mnohé z nich sa prekrývali, takže som mohol navštevovať len hodiny gamelanu. Avšak aj za to som nesmierne rád.
Byť aktívnou súčasťou veľkého balijského súboru s tancom bol jeden z najintenzívnejších zážitkov môjho života. Neviem ani opísať emócie, keď som po prvýkrát počul celý gamelan gong kebyar (balijský hudobný štýl) tryskať farbami svojich jemne rozladených tónov, dunieť hlavný gong a zároveň sa snažiť hrať vlastný part. Ten sa, samozrejme, hrá spamäti a učí sa „robením“. Študenti-začiatočníci ako ja hrali party prevažne na ťažkých dobách, tzv. polos, pokročilí, ktorí už skladbu poznali, hrali protihlas v synkope, tzv. sangsih. Štýl takejto hry, nazývaný aj kotekan, je charakteristickým prvkom balijskej hudby a má v sebe aj čosi hlbšie ako len hudobnú stránku. Kotekan sa totiž nedá cvičiť osamote a aj keď hráte polos, potrebujete partnera komplementárne dopĺňajúceho váš part. Myslím si, že práve táto komunitná stránka indonézskej hudby mala na mňa asi najsilnejší dopad. Spoločné niekoľkohodinové hranie, tanec, jedenie úžasného indonézskeho jedla, to všetko dáva vynaloženej energii ďaleko hlbší význam a zároveň rozširuje pochopenie a otvorenie sa novej kultúre.
A čo tamojší študenti? Spozoroval si oproti nášmu prostrediu nejaké rozdiely v ich prístupe ku škole?
Asi sa to nedá generalizovať, všade sa nájdu aj takí, aj onakí. Keďže však platia nemalé školné, mal som pocit, že ich aktivita na hodinách je vyššia a prístup k príprave na prednášky zodpovednejší. Veľkým rozdielom bolo, že si spolužiaci pomáhali, spolu sa ťahali ako skupina bez rozdielu študijného odboru alebo počtu odchodených semestrov. Hľadám desať gitaristov do mojej skladby, pomôžu mi a zahrajú. Hľadá spolužiak niekoho ako ja? Taktiež zahrám. Myslím si, že na tejto škole panuje taká zvláštna atmosféra spoločne sa motivujúcej bubliny. Každý ide na doraz. Chce ukázať celej komunite, čo všetko vie a aký je všestranný, rôznorodý umelec. Komunita mu praje, lebo ste v tom všetci spolu a nejakým podkopávaním sa nestaneme lepšími umelcami. A takto to ide dookola, až kým sa neskončí semester a následne celé štúdium. Keď sa potom po rokoch stretnú absolventi z CalArts, vedia, že to majú odmakané na mnoho spôsobov. Je to veľmi intenzívne štúdium.