O svete spevavcov

„My ľudia sa už dlho skúšame – často chybne – odlíšiť od ostatných zvierat, mysliac si, že len my máme dušu, využívame rôzne nástroje alebo máme schopnosť byť si vedomí samých seba. Možno je čas pozrieť sa na to, čo môžu povedať vtáky“, píše Rivka Galchen, autorka z The New York Times vo svojom tematickom texte o tom, ako vedci dekódovali jazyk a komunikáciu spevavcov.

Je veľmi ťažké prisúdiť vtákom (podobne ako iným zvieratám) úmysel komunikovať tak, ako to robia ľudia. Spev vtákov má svoju funkciu a zoológovia a často nezávisle od nich aj muzikológovia zmapovali, že sa líši v závislosti od konkrétnej situácie. Jedným z najnovších objavov ornitologičky a biologičky Sonie Kleindorferovej je napríklad funkcia spevu matiek zamatovca modrého vajíčkam v hniezde. Štebot mláďat po vyliahnutí sa vo svojich vokálnych prvkoch zhoduje s matkiným spevom z obdobia, keď obstarávala vajíčka. Vedkyňa so svojím tímom to prirovnala k učeniu sa materinského jazyka, ale už v štádiu in ovo.

Mláďatá týchto vtákov prispôsobovali svoj štebot dokonca aj v situáciách, keď boli „adoptované“ cudzími rodičmi. Absencia biologickej príbuznosti tu teda nezohráva žiadnu rolu a silnejší je vrodený pud a vôľa mláďat prežiť, hoci nevlastná matka spieva inak ako tá biologická. To všetko je vlastné aj človeku. Tieto a mnohé iné zvieratá zdieľajú s ľuďmi vlastnosť učiť sa pomocou zvukov – a to nielen v prvých rokoch života, ale prakticky po celý život. Kleindorfer hovorí, že „tak ako je naša angličtina iná ako tá v časoch Shakespeara, aj štebot vtákov pred päťsto rokmi znel úplne inak ako ten súčasný.“

Panuje široká zhoda v tom, že jazyk a hudba majú k sebe veľmi blízko. Vnímajú to tak sami hudobníci, ale aj viac či menej vyprofilovaní poslucháči. Komunikácia ako taká sa môže odohrávať na úrovni imitácie, ktorú však sotva možno považovať za spôsob porozumenia. Kľúčovým orieškom, ktorý stále čaká na rozlúsknutie, je skôr to, čo je vlastne komunikácia a aké sú jej hranice. Komunikácia naplnená vedomým obsahom, ktorý ide za hranice inštinktívnej pudovosti sa, zdá sa, najlepšie rozvinula práve u človeka.

Možno je však komunikácia zvierat – vrátane štebotu spevavcov – komunikáciou presne tak, ako je komunikáciou ľudský rozhovor, spev či skladba pre sláčikové kvarteto. Formou i obsahom. Akurát sa odohráva v úplne inom svete s inou podstatou, inými podmienkami a parametrami. Možno ide o nepriestupné svety, oddelené veľkým a dlhým vývinovým skokom, ktorý vnímame viac ako skok vpred, než napríklad skok do strany – teda úskok.

A hoci aj človek vďaka svojmu hlasu a ním vytvoreným hudobným nástrojom sofistikovane imituje všemožné zvuky prírody a zvierat vo svojej hudbe, táto imitácia sa zatiaľ v mnohom nepreniesla do porozumenia toho, ako a prečo veci sú tak, ako sú. Od spevavcov sa teda odlišujeme napríklad tým, že komunikácia a imitácia sú pre nás často prostriedkom zábavy. Pretože náš svet nám to umožňuje.