Hudobný život

Novoročné operné gala Slovenskej filharmónie

Viera Polakovičová
Viera Polakovičová
13. január 2026
Hudobný život
Peter Kellner, Slávka Zámečníková. Foto: A. Trizuljak

1. 1. 2026

Bratislava, Reduta 

Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, Slávka Zámečníková, Peter Kellner, Peter Valentovič 

Novoročný koncert/Operné gala


Návštevníci Slovenskej filharmónie dostali hodnotný novoročný darček – operný galakoncert, ktorý by mohol odznieť aj v najprestížnejších operných domoch sveta. Práve v nich je častým hosťom náš rodák, basbarytonista Viedenskej štátnej opery Peter Kellner, ktorý s krajankou, umeleckou a životnou partnerkou Slávkou Zámečníkovou dal v decembri a začiatkom januára zelenú slávnostným koncertom v SND a v Redute. Šťastná budúca matka Zámečníková, excelujúca v Európe i v zámorí, spievala famózne. Jej výšky sa trblietali, pianissimá boli nežné a jasné, spev vrúcny, dramatické vrcholy prierazné. Kellner je skvelým barytonistom, v čisto basových rolách je jeho prednosťou krásna kantiléna, výborná technika a sympatický herecký prejav. Obaja boli presvedčiví aj ako komici, dojímaví ako tlmočníci drámy. 


Novoročné koncerty v bratislavskej Redute boli v minulosti mozaikou vtipných skladieb alebo Viedni podobných valčíkových či operetných „pôžitkov“, pred dvomi rokmi sme tu zažili operný galakoncert. Tohtoročný recitál zostavil dramaturg Juraj Bubnáš s obrovskou empatiou voči umelcom, pričom dbal na to, aby hodnotná dramaturgia predstavila aj neznáme skvosty. Prvá polovica dala priestor humoru a komickým operám, druhá, vážnejšia hýrila pestrosťou v mimoriadne náročných skladbách a gradovala. Sólisti zažiarili najprv v áriách a duetách Donizettiho belkantových opier Don PasqualeNápoj lásky. Humor im je blízky, boli nákazlivo veselí a belkantu nezostali nič dĺžni. Zbormi prispel brilantný Slovenský filharmonický zbor (Jan Rozehnal, zbormajster). 


V druhej polovici koncertu odzneli veľké árie romantických autorov. Kellner bol sugestívny v árii Ves tabor snit z Rachmaninovho Aleka – dielo, ktoré u nás málo poznáme, publikum ocenilo. Zámečníková excelovala v mimoriadne náročnom recitatíve a árii Nanetty Ninf! Elfi! Silfi!... Sul fil d’un soffio etesio z Verdiho Falstaffa. Jej trblietavé koloratúry a pôsobivé legáta vyvolali búrku nadšenia v stupňujúcej sa nálade, ktorá vyvrcholila po odznení dvoch árií z Gounodového Fausta – Kellner zaspieval magickú áriu Mefista o zlatom teľati a Zámečníková pôvabnú „Šperkovú áriu“ Margaréty. Jedným z vrcholov koncertu bola ária Son lo spirito Mefistofela z Boitovej rovnomennej opery. Kellner má lyrickejší hlas, ale disponuje hĺbkami i výškami a predovšetkým zaujme výrazom a vnútorným nábojom.  


Vynikajúci bol dirigent Peter Valentovič, multitalent, ktorý rozumie spevákom a pri interpretácii veľkých plátien býva jeho hnacím motorom dráma. Na úvod uviedol predohru k Donizettiho opere Roberto Devereux. Skvelý bol súzvuk zboru a orchestra, ale a aj samostatné zborové časti – zbor poľovníkov vo Weberovom Čarostrelcovi, sprevádzaný skvelými lesnými rohmi či O süsser Mond z Nicolaiových Veselých paničiek Windsorských. Ave signor delli angeli e dei santi z opery Mefistefele A. Boita v košatej interpretácii orchestra a zboru priniesol vrcholný zážitok, ktorý demonštroval majstrovstvo dirigenta i oboch filharmonických telies. Valentovič je ako rozvodnená rieka, strháva so sebou všetkých, ktorí mu veria... 


Na záver znel triumfálny Wagnerov zbor Heil! Heil! Der Gnade Wunder Heil! Tannhäusera. Koncert sa skončil v zelektrizovanej sále, skvelé prvé dva prídavky – záverečný zbor z Parsifala a dueto z Gerschwinovej Porgy a Bess vystriedal Radeckého pochod  J. Straussa st., ktorým Valentovič „kopíroval“ len pred niekoľkými hodinami skončený viedenský novoročný koncert. Z  umeleckého hľadiska som ho po takmer dokonale zostavenom programe vnímala ako nevhodný. Viedenskú špecialitu a tradíciu nechajme Rakúšanom, budujme si vlastné, len nie spievaním hymny na začiatku slávnostného koncertu na prvý deň v roku... Obzrime sa vôkol – ani na jednom z prestížnych novoročných koncertov vo Viedni či Berlíne, ktoré navštívili hlavy štátov, nezneli prezidentské fanfáry, nespievala sa hymna. A koncerty to neboli o nič menej slávnostné.