Hudobný život

Nová slovenská hudba: Pavlík - Katina - Horváth

Juraj Vajó
Juraj Vajó
21. december 2023

9. 11. 2023

Košice, Kunsthalle

Štátna filharmónia Košice,

Martin Pavlík, Peter Katina,

Balázs Horváth

Nová slovenská hudba

Ferenčík – Javorka – Sloboda – Machajdík


Pri stretnutí so vzácnymi ľuďmi na koncerte festivalu Nová slovenská hudba v košickej Kunsthalle (ktorá kedysi bývala športoviskom a ktorú sme ako deti z povinnosti navštevovali) mi bolo ľúto, že viacerí moji blízki nemohli prísť. Aj preto, že zazneli skvelé diela vo výbornej interpretácii.


Kompozícia Petra Dana Ferenčíka Inter – Intra No. 2 očarila oprášením starého benátskeho kúzla, perfektne fungujúceho v niekdajšej krytej plavárni, ktorá nemá tradičné orchestrisko, čo umožňuje rozmiestniť hudobníkov v priestore podľa autorom určenej schémy. Ferenčík je typom kultivovaného autora inklinujúceho k tradičnej tektonike poučenej výdobytkami poľskej školy. Obdivuhodný je technický perfekcionizmus partitúry, neponechávajúci detaily na náhodu. Poslucháč-nehudobník zasa zaiste ocení možnosť chvíľu si posedieť „vo vnútri“ hrajúceho orchestra.


V skladbe Petra Javorku sa objavujú inšpirácia a názvy odkazujuce na literárne diela autorov, akými sú F. G. Lorca či G. G. Márquez. Kompozícia Musik für Egon Schiele pre husle a orchester však odkazuje na dielo a myšlienkoveý svet secesno­‑expresionistického výtvarníka, kontroverzného počas jeho života. Duchovný svet fin de siècle
a viedenského expresionizmu, decentne vyžarujúci z Javorkovej kompozície, však vo svojom výraze nesie stavebné prvky pochádzajúce z novších tradícií. Fascinovala ma krásna sonórnosť použitých bicích nástrojov, akoby odkaz na svet ranej tvorby japonského režiséra A. Kurosawu. Skutočnosť, že sólista, v tom­to prípade Martin Pavlík, je viac hra­́­čom sonórnych ako konvenčných línií, zasa nanovo definuje starú dilemu alebo otázku: Čo je životaschopnejšie? „Tradičný“ hudobný svet ohraničený dvanásťtónovou sústavou alebo iné tónovo­‑zvukové svety? Javorka si ako rodený lyrik kladie túto otázku, ale nepokúša sa na ňu priamo odpovedať… V zmysle dramaturgie koncertu by som zaradil túto skladbu na úvod. Vytrhávať poslucháča z každodennosti (pričom začiatok koncertu je na to tým pravým časom), to je pôda pre lyrika!


Pri počúvaní najnovšej hudby Mateja Slobodu ma predchla zvedavosť pozrieť sa bližšie na partitúru. Mágiou autora je z minima zápisových prostriedkov dosiahnuť maximum komunikačno­‑informačných možností. Mám pocit, že v diele A Weathered line. Glittering sa to Slobodovi podarilo asi najlepšie. Tradícia spektrálnej hudby sa tu dostáva do prirodzenej zvukovej príbuznosti s ligetiovskou sonoristikou 60. rokov. Dielo, alebo cesta? Osobne by som A Weathered line. Glittering zaradil ako záverečnú skladbu – opustenie temperovaného 12-tónového systému je prienikom do novej reality, ako je realitou aj to, že o poslednej skladbe koncertu sa asi najviac premýšľa…


Pri kompozícii Petra Machajdíka Proti.Stav pre akordeón a orchester som narazil na vnútorný stres. Mám krásne hráčske i posluchové skúsenosti s Machajdíkovu hudbou, podobne ako aj mnohí iní slovenskí i zahraniční hudobníci a poslucháči… Prečo si však autor nevybral do takejto konštelácie vhodnejšiu skladbu? Ma predsa za sebou nesmierne bohaté dielo. Myslím si, že jeho Proti.Stav môže skvelo zasvietiť takmer v akejkoľvek bežnej abonentnej produkcii, ale nie práve v takejto. Apropo, zaradenie kompozície na záver koncertu: V tvárach hráčov tešiacich sa na koniec „šichty“ sa zračila odpoveď na už raz vypovedanú otázku, ktorá znie asi takto: „Áno, toto máme radi a toto si radi zahráme. Ostatné zahráme, len keď…“


Profesor Vladimír Bokes raz povedal, že „symfonické orchestre sú v súčasnosti už len skanzeny“ a dodal, „ale aj skanzeny sú pre kultúru potrebné“. Doplním len toľko, že je určite pekné, keď sa skanzen aspoň na jeden deň v roku premení na funkčnú ubytovňu.


Dirigent Balázs Horváth, ktorý je za­́roveň významným maďarským skladateľom, interpretom a performerom, preukázal majstrovstvo, rozvahu a nadhľad. Napríklad kompozícia Inter – Intra No. 2 si vyžadovala netradičné riešenia nástupov a orchester pod jeho vedením bol pripravený a koncentrovaný.


Obaja sólisti, akordeonista Peter Katina i huslista Martin Pavlík, preukázali veľkú kompetentnosť, muzikalitu a profesionalitu. Ani Musik für Egon Schiele, ani Proti.Stav totiž nie sú klasickými koncertantnými dielami. Sólisti sú integrálnou súčasťou orchestra, hoci formálne sú sólistami. Katina aj Pavlík sa týchto zvláštnych úloh zhostili s prirodzenosťou a ľahkosťou.


Koncert mal krásnu návštevnosť, RTVS pripravila záznam, ostáva iba tešiť sa na podobné podujatie niekedy v budúcnosti.