Nielen viditeľný, 
ale najmä počuteľný výsledok

Majster PHILIPP SCHNEIDER, uznávaný znalec historických klavírov, staviteľ, ladič a opravár, je človekom s vášňou pre umenie. Svoju malú dielňu s názvom Piano&Art Galerie si otvoril v roku 1996 v Hainburgu blízko slovenských hraníc. S rešpektom a zmyslom pre krásu i autentickosť vdychuje klavírom zapadnutým prachom nový život.

Po tom, čo sa po dlhoročných skúsenostiach ako generálny zástupca firmy Steinway&Sons vo Viedni rozhodol osamostatniť sa a naplno rozvinúť svoj talent vo vlastnej dielni, umožňuje klaviristom i poslucháčom cestovať v čase do minulosti za autentickým a jedinečným zvukom. Hoci jeho práca obnáša aj bežné ladenie, servis, opravy či poradenstvo pri všetkých druhoch klavírov, ťažiskom práce Philippa Schneidera je reštaurovanie historických klavírov a pianín.

Vďaka dlhoročnej praxi a tvrdej práci, vysokej dávke idealizmu a zanietenia pre správnu vec, krásu a umenie, sa malej firme Piano&Art Galerie podarilo získať meno u mnohých umelcov, milovníkov klavíra či pedagógov, v hudobných inštitúciách, školách a koncertných sálach po celom Rakúsku, ale aj v Bratislave. Súčasťou tímu Philippa Schneidera je aj rodák zo Slovenska Frederik Schulz, vďaka ktorému hainburská dielňa už spolupracovala s VŠMU a viacerými slovenskými klaviristami. Roku 2023 otvorila firma tzv. Klavierland, obchodný priestor, v ktorom sú vystavené nástroje, určené pre predaj a prenájom, vrátane moderných klavírov.

Rozhovor s Philippom Schneiderom plynul pri pohľade na preňho tri najmilšie nástroje, vzácne historické krídla z 19. a začiatku 20. storočia, modely: Blüthner „Jubiläum“ z r. 1902¹, Steinway&Sons „Viktor“ z r. 1869² a Steinway&Sons „Centennial“ z r. 1882/1883³.

Každý klavír, ktorý sa u vás nachádza, má svoju históriu. Čo vás najviac ovplyvňuje pri kúpe starého nástroja a rozhodnutí vrátiť mu nielen jeho bývalý „lesk“, ale predovšetkým zvuk?

Každý z týchto troch nástrojov bol pre mňa už od začiatku zaujímavý, keďže ide o klavíry zostrojené vynikajúcimi staviteľmi. Špeciálne by som spomenul najmä ten najstarší viktoriánsky Steiner, tzv.,,Viktor“, o ten som mal mimoriadny záujem, lebo to bol výnimočný kúsok vo veľmi zachovalom stave, a veril som, že jeho rekonštrukcia bude úspešná. Nástroje tohto druhu sú len veľmi zriedka zastúpené na európskom kontinente. Steinway bol založený v roku 1853 a tento klavír pochádza z rokov 1868/1969. Nachádzal sa v južnej časti Rakúska v jednej základnej škole a neskôr u jedného môjho veľmi dobrého priateľa, tiež obchodníka, od ktorého som ho odkúpil.

Blüthner stál svojho času v jednom pohostinstve v nemeckom regióne Harz. Kúpil som ho tiež od jedného obchodníka. Bol nalakovaný nabielo, pomerne zničený a povrchovo veľmi poškodený, ale stále mal potenciál, ktorý som neprehliadol. Bolo to jubilejné vydanie. Pochádza totiž z roku 1903, keď sa oslavovalo 50 rokov od založenia fabriky a pri tejto príležitosti vznikol práve tento model. Je mi cťou môcť takýto nástroj ukázať aj dnes.

Steinway model Centennial je priamym predchodcom dnešného moderného Steinwaya a pochádza z rokov 1883/1884. Odkúpil som ho tiež od súkromného zdroja v stave, ktorý umožňoval jeho rekonštrukciu, no chcelo to veľmi náročnú prácu a úsilie, kým som dosiahol nielen viditeľný, ale najmä počuteľný výsledok.

Pri rozhodovaní, či nástroj kúpim, je pre mňa najdôležitejšie, aby bol v čo najpôvodnejšom stave, s čo najväčším počtom originálnych dielov, najmä akustických, bez cudzieho predošlého zásahu. Toto platilo pri všetkých spomínaných troch klavíroch.

Poznáte aj mená pôvodných či predchádzajúcich majiteľov nástroja, koncertné sály, kde znel, klaviristov, ktorí na ňom hrali, prípadne mestá a krajiny, ktorými putoval počas svojej 150-ročnej púte? Čo zaujímavé sa viaže k histórii týchto nástrojov?

Pôvodných majiteľov klavírov, žiaľ, nepoznám, no je viac než isté, že tieto nástroje patrili pôvodne buď významným klaviristom, alebo osobnostiam aristokratického pôvodu, ktorí hrali hudbu na veľmi vysokej úrovni, keďže klavíry tohto druhu vtedy nepatrili k lacnej záležitosti a bežný klavirista by si ich určite nemohol dovoliť kúpiť. Napríklad Centennial z roku 1883 je model, ktorý vlastnili Maurice Ravel alebo Edvard Hagerup Grieg. Najstarší z trojice, čiže viktoriánsky, bol zrejme dovezený pre viedenskú Svetovú výstavu v roku 1873, ale je možné aj to, že ho jeho majiteľ videl v Amerike a nechal si ho doviezť do Viedne. To sa presne nevie.

Čo sa Blüthnera týka, takých nástrojov bolo vtedy na európskom trhu už viacero, ale na základe jeho výbavy a vzhľadu vieme potvrdiť, že išlo o veľmi drahý nástroj a mohla si ho dovoliť len bohatá rodina, prípadne úspešný klavirista.

Aké konštrukčné či vývojové špecifiká majú tieto tri vzácne nástroje?

Na viktoriánskom, a teda najstaršom Steinwayi pôvodom z New Yorku z roku 1868/1869, sú citeľné technicko-akustické vplyvy Európy a na jeho výzore sa odzrkadľuje vtedajšie viktoriánske obdobie. Je vyrobený z veľmi vzácnych tropických drevín, vrátane palisandra. V princípe ide ešte o Hammerklavier z neskororomantického obdobia, spájajú sa tu európske korene a vtedajšie priaznivé výrobné možnosti na americkom kontinente, vďaka čomu tu rodina Steinway vtedy veľmi prosperovala.

Steinway Centennial, veľké koncertné krídlo z rokov 1883/1984, má už všetky vlastnosti modernej klavírnej výroby, ale ešte typický dobový vzhľad. Je postavený z veľmi vyberaných materiálov a prepája predchádzajúci vývoj s jeho nasledovníkmi. Je priamym predchodcom novodobého koncertného krídla. Blüthner má mechaniku podobnú tej dnešnej, odlišuje sa len v malých detailoch. Lyrický charakter jeho tónu bol v dobe jeho vzniku v Európe typickým. Klavír mal „spievať“, zvuk mal mať zamatový, nie dotieravý. Tento charakter tónu reprezentoval práve Blüthner.

Akú mechaniku majú dva ostatné nástroje?

Všetky majú podobnú mechaniku. Najstarší „Viktor“ má ešte ťažkopádnejší chod mechaniky, ovplyvnený francúzskou repetičnou mechanikou. Klavírne staviteľstvo vo Francúzsku bolo v tej dobe veľmi etablované, čo sa dozvedáme vďaka značkám Erard či Pleyel. Zvyšné dva klavíry majú presne ten typ mechaniky, ktorý sa už asi 70-80 rokov nemenne používa, čiže ide o dobre repetujúcu, pohodlnú a rýchlu mechaniku, vďaka čomu je na nich možné hrať čokoľvek, čo bolo kedy pre klavír skomponované.

Znením sú, samozrejme, odlišné od dnešných nástrojov. Zodpovedajú dobe, v ktorej vznikli. Viktoriánsky má pekný mohutný tón, a to najmä v basovom registri, naopak, v diskante je jemnejší, akoby skôr harfový, čo je však pre 19. storočie veľmi typické. Zvyšné dva majú už modernejší zvuk, ale predsa s rozdielmi v rôznych parametroch. Koncertný Steinway Centennial umožňuje už veľký orchestrálny zvuk so širokými dynamickými možnosťami. Blüthner je stavaný podobne, ale v znení je introvertnejší so zaoblenejším a mäkkým tónom, ale tiež už veľmi podobný zvuku moderného klavíra.

Mnohí odborníci však tvrdia, že staré klavíry sa neoplatí opraviť, pretože drevo stráca zvukové a rezonančné vlastnosti...

Či je nástroj hodný opravy, sa rozhodne na základe jeho stavu a najmä veku. Práve nástroje spred roku 1830 sú často postihnuté roztočmi a vonkajším prostredím, napríklad vlhkosťou vzduchu. Ak klavíru chýbajú veľmi dôležité diely, prípadne sú veľmi poškodené, vzniká riziko, že návrat takéhoto nástroja do hrateľného stavu bude veľmi obmedzený a dosť nepravdepodobný. Nástroj stráca na kvalite znenia aj tým, ak v ňom dlhodobo nie je žiadne pnutie. Pre staré nástroje je typické, že natoľko stratia napätie, až sa rozpadnú úplne. To sa stáva často. Vtedy si kladieme otázku, či sa ešte oplatí reštaurovať alebo radšej vyhotoviť repliku.

Môže sa replika lepšie blížiť originálnemu zvuku ako reštaurovaný nástroj?

U každého zrekonštruovaného nástroja je počuteľný jeho úžasný charakteristický tón, ktorý je veľmi podobný originálnemu. Materiál často zachovávame pôvodný a obnovujeme ho len tam, kde je to nevyhnutné, čo je zakaždým veľmi rôzne. Pri prestavbe alebo dobre vykonanej replike nástroja, napr. z roku 1820 alebo 1830, je sviežosť a živosť tónu zjavne počuteľná, ale nie v každom prípade porovnateľná s vlastnosťami tónu starého zrekonštruovaného nástroja.

Koľko hodín práce približne trvali opravy týchto nástrojov? Podarilo sa zohnať a nahradiť všetky poškodené alebo chýbajúce súčiastky?

Vo všetkých troch prípadoch bolo možné zachovať čo najviac pôvodného a použiť väčšinu originálnych dielov. Niektoré diely museli byť nahradené a nechali sa nanovo vyrobiť. To sa týka zvyčajne starších nástrojov, medzi ktoré patrí aj spomínaný viktoriánsky Steinway. Pokiaľ ide o Blüthnera a mladšieho Steinwaya, diely sú dostupné. Vizuálne pôsobia o niečo mladšie, ale charakterom, veľkosťou a funkciou sú identické s tými pôvodnými. Ide hlavne o opotrebované mechanické diely, nie o rozhodujúce časti akustiky a konštrukcie klavíra. Napríklad materiál na strunový poťah (struny) neskororomantických (ale aj starších) klavírov je aj dnes dostupný a využíva sa pri opravách, keď nie je možnosť ponechať pôvodné struny, ale je nutnosť zachovať čo najautentickejší zvuk. Tieto struny majú inú pružnosť, mäkkosť a zloženie ocele, čím sa docieli dlhšia životnosť statiky starého klavíra. Moderné struny by však mohli historický klavír poškodiť a znehodnotiť.

Čo sa týka času potrebného na rekonštrukciu, ten bol u každého nástroja rôzny. Najstarší „Viktor“ si vyžadoval asi najviac času, najmä čo sa korpusu a zovňajšku týka. Textúru alebo vzor dreva, ktorý má klavír na korpuse, určuje druh dreva, v tomto prípade to bolo vzácne palisandrové. Klavír bol pri kúpe pôvodne čierny, po odkrytí starej vrstvy farby a laku sme zistili, že krásna štruktúra dreva z korpusu nástroja nebola badateľná na nohách klavíra. Našli sme staršieho pána, ktorý túto glazúru dodatočne na nohy klavíra namaľoval, čo nejaký čas trvalo. K tomu, samozrejme, ďalšia rezbárska práca, výmena dielov, oprava mechaniky, ako aj nutná kompletná výmena slonoviny klaviatúry. Celková rekonštrukcia tohto nástroja trvala asi päťsto hodín precíznej práce.

Steinway Centennial je vlastne, ako som už spomínal, priamym predchodcom moderného koncertného klavíra, a preto som aj doň vkladal najviac svojich očakávaní a nádejí. V prvom momente som si vôbec nebol istý tým, či sa naplnia. Bolo to len ťažko odhadnuteľné. Ja a môj tím sme sa v priebehu opravy a aj krátko po nej rozhodli zmeniť niekoľko vecí, čo sa týka materiálu. Vlastne až do posledného momentu sme nevedeli, ako to celé dopadne. Dôkazom však bol stále viac narastajúci zvuk, ktorý moje obavy zmazal a potvrdil, že nádeje vložené do nástroja neboli márne, aj keď to obnášalo asi 450 hodín práce. Podobne dlhá bola aj práca na Blüthneri. Tu sme mohli ponechať veľa pôvodných dielov. No celkové vypracovanie neskororomantických klavírov je vždy časovo veľmi náročné.

Kedysi sa pokrývali klávesy slonovinovou kosťou. Majú ju aj tieto nástroje?

Tieto tri nástroje majú slonovinové biele klávesy a čierne klávesy z ebenového dreva. U mladších dvoch (Blüthner a Centennial) ostal slonovinový povrch z veľkej časti pôvodný a nahradené boli len malé nezrovnalosti, zafarbenia, poškodenia. U „Viktora“, ako som už spomenul, sme sa rozhodli vymeniť kompletný klávesový povrch, keďže poškodenia boli enormné.

Pôsobivá je aj estetická stránka vami opravených nástrojov – dá sa povedať, že vyzerajú ako nové. Vždy dávate nový lak na staré nástroje? Má to vplyv aj na zvuk, alebo len na vizuálnu stránku?

Na vonkajšie vyhotovenie a povrchovú úpravu týchto troch nástrojov bola použitá šelaková politúra, s výnimkou koncertného Steinwaya Centennial, u ktorého sme použili inú povrchovú úpravu, čo súviselo najmä s komplikovanosťou jeho ornamentov a s ozdobami, ktoré by sa veľmi ťažko ručne lakovali, a preto sme zvolili inú lakovaciu metódu, veľmi jemnú a tenkú vrstvu polyuretánového laku, ktorá je veľmi podobná tej pôvodnej. Vo všeobecnosti však používame najmä overenú šelakovú politúru, ktorá je vhodná práve na reštauračné účely. Je nutné, aby nebola nanesená hrubá vrstva napríklad polyesterového laku, ktorá by mohla značne ovplyvniť znenie nástroja, ale radšej tenká vrstva šelakovej politúry.

Stáva sa, že sa oprava aj nepodarí a klavír musíte napokon vyhodiť?

Počas mojej dlhoročnej praxe v reštaurovaní klavírov sa, samozrejme, už aj stalo, že výsledok nezodpovedal mojim predstavám a cieľom. To súvisí najmä s tým, že na jednej strane máte veľké očakávania a na druhej sú to často vysoké nároky na klavír, ktorý však možno pôvodne tieto nároky nebol a ani nie je schopný spĺňať. Človek spozná veľa rôznych klavírov a zamiluje si konkrétny zvuk či štýl, farbu, charakter a snaží sa ho pri oprave akoby vložiť do daného klavíra. Ak však mal už svoj typický charakter znenia, o ktorom viem, musíme sa uspokojiť aj s týmto výsledkom.

Najdôležitejšou fázou pri rekonštrukcii je práve počiatočné zdokumentovanie a analyzovanie stavu klavíra. Vypracovanie postupov a riešení, spísanie originálnych dielov, zistenie ich stavu a, samozrejme, následná fotodokumentácia, o ktorú sa vieme v priebehu opravy vždy spätne oprieť. Ďalej je to zmeranie tlaku, pnutia v klavíri.

Ďalšou náročnou fázou je zhotovenie alebo zakúpenie materiálov, ktoré sú typické pre autentické znenie klavíra danej doby najmä z okolia Viedne a z okolitých krajín. Ide najmä o druh kože, ktorou boli potiahnuté kladivká a ktorá dávala nástroju veľmi špecifické znenie. Ak je práve koža opotrebovaná, je problém zohnať takú, ktorá by danému zvuku zodpovedala. Toto sa týka najmä klavírov s viedenskou mechanikou.

Ak opravíte starý klavír, neprirastie vám niekedy tak silno k srdcu, že by ste si ho najradšej ponechali?

Často sa stáva, že sa v našej galérii ocitne klavír, ktorý by som si najradšej ponechal. No nie vždy je to možné. Mám však vo svojej zbierke klavírov, ktorú nazývam „pastva pre oči, pôžitok pre uši“, niekoľko kúskov, ktoré ostanú a majú slúžiť k zdokumentovaniu doby, nielen akusticky, ale aj vizuálne. Tieto ešte čakajú na svoj zrod a ležia mi veľmi na srdci. Práve do tejto zbierky patria tri nástroje, o ktorých hovoríme. Som si istý, že s nimi sa nikdy nerozlúčim, lebo ich pokladám za istých poslov minulej doby a mali by byť uchované. Naším záujmom a cieľom je, aby nástroje, ktoré mali svoje kultúrne postavenie v rôznych krajinách sveta, opäť uzreli svetlo hudobného sveta, boli opravené a poskytnuté na hru klaviristom a hudbymilovnej spoločnosti ako dôkaz neskutočne veľkej zvukovej rozmanitosti minulosti. 

¹    Blüthner Jubiläum, mod. 234 cm, z r. 1902, salónne krídlo s repetičnou mechanikou, 2 pedále, kompletne zreštaurovaný v r. 2013/2014 firmou Piano&Art Galerie.

²    Steinway&Sons, koncertné krídlo, mod. 3, „VIKTOR“ z r. 1869 (New York), v r. 1870 prevezený spoločnosťou Steinway Philadelphia do Európy, ďalšie zdroje neznáme, viktoriánsky štýl korpusu, palisander so Schellack politúrou, 2 pedále, v r. 2009–2012 zrekonštruovaný firmou Piano&Art Galerie.

³    Steinway&Sons, koncertné krídlo, mod. Centennial, z r. 1882/1883 (New York), dokončený v Hamburgu v r. 1883 pre rodinu Gertz (hudobný obchod a výroba) v Hannoveri, ktorá v r. 1876 importovala prvé koncertné krídlo Steinway pre Richarda Wagnera, v r. 2007 odkúpený Piano&Art Galerie od súkromného vlastníka, v r. 2010–2012 zreštaurovaný s pôvodným korpusom, inšpiratívnym zvukom a neuveriteľne rýchlou mechanikou.