Nič

Dedinou Sučuraj sa vinie jediná riadna, širšia cesta, a aj tá má sotva dvadsať metrov. Pouličné osvetlenie v Sučuraji nemajú. Muž a Žena sa sem dostali náhodou. Ona chcela ísť na Hvar, no len čo sa vymotali z útrob trajektu, pokazilo sa im auto, hneď na východnom okraji ostrova. Zostali a nasledujúcich desať sezón nechodili nikam inam. Jedenásť júnov bývajú u Željka a jeho rodiny. Mužovi sa tam nikdy nepáčilo až tak ako Žene, no uvedomuje si svoj nezáujem o krásy sveta ako také. Žiadny kút v ňom nezanechal výraznú ryhu, ani Grand Canyon, ani Muránska planina. Okrem vlastného balkóna v Petržalke nikde nenadobudol pocit, že mu je tam dobre. „Veď hej,“ odvetí na otázku, či sa mu v Sučuraji páči. „Je tu pekne,“ tvrdí, pofajčievajúc na priedomí jednej polovice Željkovho domu. Díva sa na strechy so škridlami vypálené od slnka, vyšťavené a zodraté, kamenné domy splývajú s cestičkami a nikde žiaden asfalt. A keby aj bol, je to jedno. Počúva výkriky čajok, ale spev cikád ich prehlušuje. Keby sa ho pýtali, priznal by, že cikády má radšej ako čajky, cvrlikanie vibrujúcich brán na ich bruškách je upokojujúce, také, ako keď si do dlaní pustí prúd teplej vody a dlho si umýva ruky. „Nie je tu nič, pozri sa, vôbec nič,“ rozplývala sa žena vtedy ten prvý raz – „presne po takejto prostote som túžila. Nič je najlepšie na svete.“ Okrem mora obdivovala smetiara v malom smetiarskom aute a zbožňovala ho za to, že je bosý, s úctou a pokývnutím hlavy prechádzala okolo vysokého chlapíka v čiernom, so špáradlom medzi zubami sa opieral o bránu z drevených latiek a za chrbtom mu visel nápis Nema pojma, aj výškou aj pohľadom patril k pilierom obce, ostrova aj štátu a nápoje v Nema pojma predávala jeho žena, lebo to bol bar. Okrem smetiara a krčmára sa v obci nachádzal už len stánok so suvenírmi a malý Konzum. Vedúci Konzumu vyzeral výnimočne vďaka svojmu nezdravému vzhľadu a farbe ako krieda. More, slnko, olej a víno, pomalé pohyby všetkých obyvateľov vrátane detí a záveterná strana, to všetko Ženu nesmierne

bavilo. Rovnako ajvar a sušené rajčiny. Na pomyslenom námestí ich predávala veľmi stará žena, hneď vedľa pomyselného prístavu, a to ani nebol prístav, len taký prístavček, nekotvili v ňom lode bohatých jachtárov ani dovolenkárov, čo si najali vlastného skippera. „Nemôže byť náhoda, že sa nám to auto pokazilo práve tu,“ krúžila rukou, „na najmiernejšom, na najkrajšom mieste na svete.“ Muž si roky uvedomuje mnoho výhod tohto najkrajšieho miesta a v prvom rade ho teší, že tu nie je kde minúť čo i korunu navyše. Žena kúpi chlieb a cestou do izby odtrhne dva citróny. Ostatné majú z domu, zavárané lečo, slaninu, aj

mlieko v krabiciach.

„Moji drahí, v sobotu tu máme hudobný festival! Píšu o ňom aj v celoštátnom denníku Jutarjni list! To sme tu nikdy nemali!“ ukazuje mu Željko noviny a Muž vidí jasne napísané slovo Sučuraj, za ním slovo Hvar a aj slovo festival. Dátum patrí nastávajúcej sobote. Zatvári sa prekvapene, oklame Željka výrazom s nádychom radosti. „To je fantastické,“ potvrdí aj nahlas, Željko zatiaľ drobnou lyžičkou mieša kávu a za nimi trúbi trajekt. Prichádza, zastane, otvárajú sa vráta a ani jedno auto z tých, čo sa valia von, nezastavuje. Nikomu sa nič nepokazilo, všetci ťahajú ďalej. „Jedenásty raz! Pane Bože, ak zomrieme, na obecný úrad v Sučuraji zavesia čiernu zástavu,“ hovorí Muž Žene. „Tá pokazená prevodovka vtedy, to bolo požehnanie, všakže,“ pritúli sa k nemu. Je sobota ráno. Deň prvého ročníka hudobného festivalu. Muž sa nadvihne z postele a vidí žeriav. Pravdepodobne stavajú pódium. Ale kde? Vrcholček stroja trčí tam, kde sa podľa Mužovej mienky nachádza Konzum. Oblečie sa a oblečie sa aj Žena. Ona sa cestou zastaví, aby si namáčala nohy v špinavej vode v pomyslenom prístave, on mieri rovno ku Konzumu. Pred budovou vidí dva traktory, vlečku a aj ten žeriav. Bledý vedúci Konzumu stojí za sklom, zamáva Mužovi a Muž mu zamáva tiež. Žena sa už osviežila a teraz sa k nemu valí celá rozžiarená. „To bude večer paráda! Taká Sučuraj Pohoda, uvidíš!“

V júni sa zotmieva neskoro a ak Muž aj nemá najobľúbenejšie miesto na svete, existuje obdobie, ktoré sa mu pozdáva, a je to práve teraz. Letný slnovrat. V novinách písali, že program sa začne o osemnástej, ale keď o pol siedmej postávajú Muž aj Žena okolo vlečky, nič sa nedeje. Mdlá a neistá atmosféra sa zvrtne v jedinom okamihu: rozsvietia sa svetlá, zablikajú lampióny a z vlečky sa ozve výkrik: „Ivica Šerfezi a Ljupka Dimitrovska revájvel!“ Bočnica na okraji vlečky je sklopená a plocha vlečky slúži ako pódium. Dvojica s mikrofónmi sa usmieva doširoka, majú nacvičené a zladené pohyby, rovnaké krúženie predlaktiami naznačuje premyslenú choreografiu. „Čo by za toto dala naša mama,“ Žene po tvári tečú slzy a Muž nevie, či má na mysli vlečku, alebo Ivicu a Ljupku. Za traktorom šuchoce stará palma, reťaze so žiarovkami sa chvejú medzi stĺpikmi. „Sučuraj Pohoda!“ kričí žena, „hovorila som to!“

Rozbolí ho hlava. „Naopak,“ zvolá on, „je to Sučuraj nehoda!“ zareve jej do ucha. Domáci tlieskajú, ženy tancujú so ženami, muži s nikým, dievčatá predávajú kroštule zabalené v celofáne a Zdravko, mĺkvy pilier z baru Nema pojma, pečie ryby.

„Je to nádherné!“ piští Žena a tlieska to rytmu.

„Je to otrasné,“ Muž chce ísť spať. Ale nezaspal by, ten hluk isto počuť aj v Ancone, na opačnej strane Jadranu. Ľudí pribúda. Rodiny vychádzajú z tmy ako zjavenia, otcovia majú okolo krku pulóvre, ženy ukazujú červené rúže,

vyobliekané deti držia balóny. Vedúci Konzumu už nie je v bielom plášti, ktorý mu tak išiel k pleti, stojí obďaleč a pohupuje sa v kolenách. Muž zachytí nejaký šum, vzadu za traktorom. Ivica Šerfezi aj Ljupka Dimitrovska revájvel spievajú Djevojko mala, keď sa na vlečku vyšvihne chlap s trúbkou. Za ním ďalší a ešte jeden, potom husle. Naskákali tam ako srny. Posledný prichádza starý muž a ten nie je srncom, vyšiel po malom rebríku. „Mišo Kovaaaač!“ zakričí Ivica Šerfezi a ľavačkou ukáže na starčeka. Vzápätí zoskočí z vlečky, Ljupke rovno do náruče. „Idem si zapáliť,“ zakričí Muž na Ženu. Prejde tridsať metrov. Posadí sa na okraj akejsi loďky, nohy si vyloží na kamenný breh. Malý čln už vrástol do vody, je špinavý a zanedbaný. Isto ho nikto roky nepoužíva. Tu nikto nič nepoužíva. Muž sa hojdá, najskôr ho hojdá voda a potom sa hojdá do rytmu on sám. Pred spevom Miša Kovača niet kam ujsť. „Super, čo?“ zastaví sa pri ňom Željko. Rozumejú si, lebo super je super v každej reči. „Tak. Super,“ Muž zodvihne palec a usmeje sa. Ponúkne Željka cigaretou, Željko si vezme.

„Tvojej žene sa to páči,“ prehodí.

„Jasné. Chce prísť aj na budúci rok. Sljedeće godine. Dvanásty raz.“

„To je super.“

„A tento festival – bude ešte?“ muž si potiahne.

„Bude. Super,“ povie Željko.

„Super. Áno,“ odvetí muž. Otočí sa tvárou k svetlám. Jeho žena si

práve kúpila cukrovinky

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)