(Ne)známa hudba Hanuša Domanského

20. 11. 2024

Bratislava, Dom Albrechtovcov

Albrechtina (Ne)známa hudba

Jordana Palovičová, Juraj Tomka,

Daniel Buranovský

Domanský

Genius loci, ktorý na Kapitulskej ulici „v dome otvorených dverí u Albrechtovcov“ už desaťročia (napriek rozličným neprajným okolnostiam) pôsobí, je svedkom mnohých udalostí, ktoré sa potichu zapisujú do dejín slovenskej hudby. Jednou z nich bol aj koncert z diel slovenského skladateľa Hanuša Domanského (1944–2021) pri príležitosti jeho nedožitých 80. narodenín. Domanský bol dlhoročným organizátorom hudobného života (Slovkoncert, Zväz slovenských skladateľov, Slovenský hudobný fond, redakcia hudobného vysielania Česko-/ Slovenského rozhlasu v Bratislave). Zároveň bol tvorivou osobnosťou, ktorej kompozičná reč si rýchlo získava sympatie aj tej časti poslucháčov, ktorá sa s dielami rodáka z Nového Hrozenkova doposiaľ nestretla.

Na koncerte sa predstavili traja pedagógovia VŠMU v Bratislave – huslista Juraj Tomka, klaviristi Jordana Palovičová a Daniel Buranovský. Už samotný výber diel –Fragment sonáty, Sonáta – fantázia (Večná pieseň) –a ich farebná interpretácia v podaní Jordany Palovičovej sa hodili do melancholickej novembrovej nálady. Delikátny prejav, nápaditá práca s mnohovrstevnou faktúrou i s elementom času či drobnokresba s jemnými výrazovými nuansami boli adekvátne akustike i možnostiam priestoru, ktorý je prajný prezentácii sólových i komorných diel.

Precízna a kultivovaná hra albrechtínskeho „dvorného“ huslistu Juraja Tomku v sólovej skladbe Dianoia (z r. 1976, za ktorú Domanský získal Cenu J. L. Bellu) bola aj na tomto koncerte dôkazom, že dokáže spoľahlivo udržiavať rovnováhu medzi muzikálnou výrazovo-technickou stránkou a racionálno-analytickým prístupom k interpretácii diel rôznych štýlových období, Domanského tvorbu nevynímajúc. Meditatívnosť úvodného Adagia, v ktorom autor používal najmä septimové a nónové intervaly, vystriedalo presvedčivé dramatické furioso strednej časti Vivo energico. Skladbu Dianoia uzatvorilo Andante cantabile s precíteným pokojným chorálom v závere, sprevádzaným pizzicatom v ľavej ruke.

Výnimočným momentom koncertu bola sugestívna premiéra skladby Staroslovanská balada pre husle a klavír z roku 2020, ktorá patrí medzi posledné dokončené opusy skladateľa. Tomka s Palovičovou vystihli náladu a rapsodickosť diela vystavaného na ľudovej piesni, rešpektujúc zachované interpretačné poznámky autora v partitúre (pokyny k fantazijnému prednesu, pedalizácii, fermátam, agogike atď...).

Daniel Buranovský sa Domanského tvorbou zaoberá takmer dve desaťročia, premiérovo uviedol a nahral viaceré jeho diela. Štyri klavírne portréty z r. 2005–2010 (Con fantasia, Nostalgický salónny valčík, Reč vtákov, Slovakofónia) boli ukážkou par excellence Domanského hudobnej reči, ktorá sa (cca od r. 2000) viac prikláňala k tonalite než k preferencii avantgardných prístupov. Tie boli typické pre skoršiu tvorbu, do ktorej patrilo aj záverečné číslo koncertu – technicky náročné dvojčasťové Dithyramby (1980), vzdávajúce hold starému majstrovi a Igorovi Stravinskému, ktorého Domanský dlhé roky obdivoval. Buranovský skladbe dožičil potrebnú zvukovosť, rytmickú pregnantnosť i patričný výraz. V r. 1979 Domanský v rozhovore pre Hudobný život uviedol :„Som presvedčený, že bez hlbokého zážitku nemôže existovať sila umeleckej výpovede.“ A ja si dovolím tvrdiť, že silná výpoveď troch umelcov na tomto koncerte zaiste zanechala v prítomných hlboký hudobný zážitok.