Nekrocár sa na chvíľu zastavil aj na Vltave

György Ligeti: Le Grand Macabre

Štátna opera Národného divadla v Prahe

14. 6. 2024 (premiéra)

13. 10. 2024 (recenzovaná repríza)

Ligetiho opera Le Grand Macabre mala svoju premiéru len v júni tohto roku. Ani v Štátnej opere jej dramaturgia nedožičila dlhý život, krátko pred derniérou sme sa boli pozrieť na jednom z posledných predstavení.

Uvádzanie tejto opery v stredoeurópskom priestore je výnimočné aj napriek tomu, že ide o dôsledne premyslené dielo nebývalých hudobných kvalít. Pre Ligetiho bola opera ako hudobný druh, podobne ako pre Pierra Bouleza, prežitkom minulosti, „plesnivou skriňou“, ktorú treba vyhodiť na smetisko. Napriek tomu sa počas svojho pôsobenia v Štokholme začal intenzívne zaoberať myšlienkou skomponovať aj operu. Impulzom sa mu stala objednávka riaditeľa Štokholmskej kráľovskej opery. Na librete k opernému opusu voľne podľa divadelnej hry Michela de Ghelderodeho Le Balade du Grand Macabre (Putovanie Veľkého Kostlivca), ktorý žánrovo nazval anti-anti opera, spolupracoval s Michaelom Meschkem.

Prvú scénu umiestnili autori na cintorín v bájnej krajine Breughelland, kde v pochmúrnom šere pri otvorených hroboch prichádza Nekrocar oznámiť zánik sveta. V pražskej inscenácii umiestnil režisér a výtvarník Nigel Lowery tento obraz do plne osvetlenej reštaurácie so strieborným trblietajúcim sa závesom na pozadí. Čašníkom je tu sám Nekrocár, na prvý pohľad obrovský človek so širokými plecami. Za jedným stolom sedia Amanda a Amando. Ich kostýmy sú zošité polovice ženského a mužského odevu. Vyjadrujú bipolaritu ženy a muža, ale aj absurditu bizarnej postavy, ktorá je spolovice ženou a spolovice mužom. Po javisku sa pohybovali tak, aby ich divák videl vždy z profilu. Milovať sa nešli do hrobu, ale na reštauračnú toaletu. Čašník berie do rúk kefu na WC a mop na zmývanie podlahy, jeho tieň ho však identifikuje ako Nekrocára, keď na strieborné plátno vrhá obraz strašidelného kostlivca s kosou v ruke.

V druhom obraze, odohrávajúcom sa v dome manželského páru Astradamorsa a Mescaliny, sa zdalo, že režisér bude využívať minimalistické scénografické prvky. Vidíme iba malý drevený záhradný domček, záhradný gril a manželov v zásterách na grilovanie. Svoje sadomasochistické chúťky ukája Mescalina použitím náradia na grilovanie.

V treťom obraze však minimalizmus sublimuje do opulentnej scény, ktorú tvorí budova mäsokombinátu. Jej zamestnanci, mäsiari s prasacími hlavami a krvavými zásterami, sedia v obecenstve. Odrazu vstanú a ženú ľudí do dverí továrne na mäso. Ich rozsekané telá a mäsové výrobky sa transportujú v debničkách na páse. Dych berúca scéna pôsobí na divákov ohromujúco. Moje asociácie sa spájali s koncentračným táborom, manipuláciou a spracovávaním ľudí masmédiami a sociálnymi sieťami, požieraním totalitárnymi systémami…, no a keď už má nastať koniec sveta, jedným z riešení by mohlo byť i nekontrolované pitie alkoholu. Aj poslednú scénu režisér oproti predlohe sémanticky posunul. Protagonisti sa objavia ako seniori v domove dôchodcov. Zostarli, ale všetky neduhy a bezvýchodiskovosť ich životnej cesty sa nezmenili. Zánik sveta sa nekonal a všetko zostalo tak, ako bolo. Všetci žijú, lebo cítia smäd, nikto nevie, kedy príde jeho čas, no dovtedy si treba poriadne užívať. Jediný, kto naozaj zomiera, je Nekrocár.

Spojenie režiséra, scénografa a kostýmového výtvarníka v jednej osobe vnieslo do inscenácie jedinečný, originálny a neskutočne pestrý rozmer. Prechádzal od minimalizmu k megalománii, cez drobnokresbu detailov k parabole s množstvom symbolov. Ponechal divákovi dostatok priestoru na dotvorenie významov, ale aj pocit prázdna a neriešiteľnej absurdity bez zmyslu existencie v tomto „našom“ Breughellande. K vynikajúcemu režijnému spracovaniu výrazne prispel svetelný dizajn Lothara Baumgartena a videoprojekcia Lukáša Panocha.

Hudobné naštudovanie mal v rukách dirigent Jiří Rožeň. Náročná partitúra s polyrytmickými úsekmi, v ktorých sa stretávajú rôzne tempové pulzácie, neobvyklé „hudobné“ nástroje, spevácke party, ktoré popierajú klasickú stavbu árií, a k tomu všetkému dynamicky preexponovaný pohyb spevákov na scéne si vyžadujú obrovskú mieru sústredenia a maximálny výkon. To všetko dirigent i orchester predviedli s výnimočným výsledkom.

Sólistický ansámbel bol zostavený zo zahraničných i domácich interpretov. V extrémnych polohách ich partov je náročné hovoriť o farbe hlasov, dôležitá je spevácka technika. Hodnotiť spevácke výkony v tejto inscenácii je možné iba v súčinnosti s podaným hereckým výkonom. Všetci sólisti boli výborní, najvýraznejšie zaujali, aj vďaka svojmu partu, nórska speváčka Eir Inderhaug (Venuša, Náčelník Gepopo) a ukrajinská protagonistka Mescaliny Viktorija Korosunova. Komediálne stvárnil princa Go-Go kórejský kontratenorista David DQ Lee a podobne zábavní boli aj obaja ministri Benjamín Hájek a Michal Marhold.

V každom ohľade ma výrazne zaujala Barbora de Nunes-Cambraia (Amando), mezzosopranistka s presahom do dramatického sopránu. Amanda v podaní Magdalény Hebousse bola jej verným zrkadlom. Hereckým i speváckym majstrovstvom zaujal Ivo Hrachovec (Astradamors). Charakter svojej postavy herecky i spevácky podmanivo vystihol v Národnom divadle debutujúci Thor Inge Falch (Piet zvaný Bečka). Dominantnú postavu Nekrocara stvárnil švédsky basbarytonista Marcus Jupither. Jeho mohutný zjav i hlas režisér často podporoval predĺženými tieňmi svetla.

Naštudovanie Le Grand Macabre, tejto „opery neopier“, určite posunulo celý súbor, predovšetkým domácich sólistov, k väčšej sebadôvere pri interpretácii neklasického repertoáru. Hudobné divadlo je však predovšetkým pre divákov a je nesmierne dôležité otvárať brány nepoznaného repertoárového sveta aj im. Tím pražskej opery vykonal vynikajúcu prácu. Programový bulletin obsahuje odborne vysoko erudované, no zrozumiteľné texty a, samozrejme, preklad celého libreta v českom jazyku. Vysoko hodnotím aj sprievodný podcast na webových stránkach. Divákovi ponúka vysvetlenie, no kladie i otázky na zamyslenie, ktoré sú totiž aj v tomto diele dôležitejšie ako odpovede.

György Ligeti: Le Grand Macabre

Štátna opera Národného divadla v Prahe

Dirigent: Jiří Rožeň

Réžia, scéna, kostýmy: Nigel Lowery

Svetlá: Lothar Baumgarten

Video: Lukáš Panoch

Dramaturgia: Ondřej Hučín

Piet: Thor Inge Falch

Amando: Barbora de Nunes Cambraia

Amanda: Magdaléna Hebousse

Nekrocár: Marcus Jupither

Astradamors: Ivo Hrachovec

Mescalina: Viktorija Korosunova

Venuša/Náčelník Gepopo: Eir Inderhaug

Princ Go-Go: David DQ Lee

Zbor Štátnej opery

Orchester Štátnej opery

Balet Opery Národného divadla

Chlapčenský zbor Pueri gaudentes

14. 6. 2024 (premiéra)

13. 10. 2024 (recenzovaná repríza)