Na prvom mieste sú idea a muzikalita

Tento rozhovor vznikol pri príležitosti vydania nového albumu akordeonistu Petra Katinu pod názvom Pofigušky (Pavlík Records, 2026) s akordeónovými skladbami JEVGENIJA IRŠAIA.V tejto súvislosti vznikla aj myšlienka zmapovať skladateľovu kompletnú tvorbu pre akordeón, ktorú tvorí pomerne rozsiahle portfólio skladieb napísaných v rozpätí dvoch desaťročí, a ozrejmiť kontext ich vzniku.

Spomínam si, že naša spolupráca sa začala už takmer pred dvadsiatimi rokmi. Najprv som interpretoval vaše staršie skladby a neskôr som vás oslovil s myšlienkou napísať pre mňa nové dielo. Výsledkom bola skladba Bahagobu, ktorú som premiérovo uviedol na festivale Melos-Étos. Odvtedy pravidelne spolupracujeme. Postupne som uviedol všetky vaše staršie diela pre akordeón a zároveň inicioval vznik nových kompozícií – celkovo ide o šestnásť skladieb, z toho jedenásť v svetovej premiére. Pre Pavlík Records som sa podieľal na dvoch albumoch s vašou tvorbou: From nowhere with love (2013) a Mnemiranet – 6 bratislavských koncertov (2019). Preto vnímam našu spoluprácu ako veľmi blízku, všestrannú a doslova univerzálnu. Často sa netýka iba hudby, ale vychádza z našich podnetných rozhovorov o umení, kultúre, dejinách a víziách. Ako vnímate tieto roky našej spolupráce?

Nepamätám si už presne, kedy sme sa zoznámili, ale zdá sa mi, že to bolo niekedy okolo roku 2005. Určite som začal komponovať pre akordeón a predstavoval som si vás ako interpreta svojich diel minimálne od roku 2008. Skomponoval som skladbu From nowhere with love a neskôr Soundquake pre akordeón a klavír. Potom nasledovala skladba Bahagobu, Koncert pre akordeón a sláčiky Mnemiranet a ďalšie diela. Nakoniec aj Pofigušky som komponoval s nádejou, že raz toto dielo skompletizujete a stalo sa!

Ako ste sa zoznámili s akordeónom a kedy ste pre tento nástroj začali komponovať?

Bol som ešte mladý, bolo to v Rusku, keď ma fascinovala Sonáta pre bajan (ruský gombíkový akordeón) od Gennadija Banščikova. Napriek nadšeniu zo skladby som si nemyslel, že niekedy niečo napíšem pre tento nástroj. S akordeónom som sa lepšie zoznámil na Slovensku a prvýkrát som komponoval pre akordeón a klavír v roku 2000. Bola to skladba Turbulencia v rámci festivalu Večery novej hudby. Následne som ešte skomponoval v roku 2003 Concetto Rituale pre akordeón sólo.

Ako vnímate akordeón v kontexte súčasnej hudby?

Možno to vyznie zvláštne, ale ja asi neviem vnímať žiaden nástroj osobitne a mimo hudby. Každý nástroj plní svoju nenahraditeľnú úlohu v organizme skladby, samozrejme, ak v nej dostane svoj priestor.

Kedysi som si nevedel predstaviť, že budem komponovať pre akordeón. Existujú ešte dva také nástroje, o ktorých som si myslel, že pre ne asi nikdy nič nenapíšem – saxofón a gitara. Čas však plynie rýchlo a ja mám v súčasnosti vydaný už celý album skladieb pre saxofón a zároveň aktívne komponujem pre gitaru. Deje sa to vďaka mojim priateľom Ladislavovi Fančovičovi a Karolovi Samuelčíkovi.

Vo vašich dielach sa často mihnú ponášky na „ľahší“ žáner, ako je tango , klezmer , prvky populárnej hudby. Je to teda tak, že hranica medzi avantgardou a využitím tradičných prvkov vo vašej tvorbe neexistuje, alebo je veľmi pohyblivá?

Myslím si, že každý človek rozvíja svoje prirodzené schopnosti v súlade s prostredím, v ktorom vyrastal a ktoré ho určitým spôsobom formovalo, aj keď si to nie vždy uvedomuje. Je mi preto veľmi blízka idea Georgea Crumba o „akustickom uchu“. Crumb veril, že skladatelia rozvíjajú „prirodzenú akustiku“ zo svojich detských rokov, ovplyvnených určitým zvukovým prostredím.

Možno som už niekde spomínal, že som vyrastal v hudobnom prostredí. Moja mama bola klavírna pedagogička na Špeciálnej hudobnej škole v Petrohrade, otec hral na husliach v divadelnom orchestri, v dnešnom Mariinskom divadle. Skoro každý deň boli u nás na návšteve priatelia a kolegovia. Väčšinou to boli hudobníci z oblasti klasickej hudby, ale bol medzi nimi aj oddaný priateľ našej rodiny, skvelý dirigent Anatolij Badchen, ktorý celý svoj život zasvätil jazzu a populárnej hudbe.

Keď som bol malý chlapec, ešte stále boli populárne žánre ako tango alebo foxtrot. V hudobnej škole, ktorú som navštevoval, bolo niekoľko vynikajúcich jazzových nadšencov, ktorí sa následne stali uznávanými interpretmi nielen v Rusku, ale aj v zahraničí. Jeden z nich mi okopíroval skladby od Davea Brubecka a ja som ich doma nadšene cvičil.

Keď som neskôr študoval kompozíciu na konzervatóriu v Petrohrade, museli sme povinne skladať populárne pesničky a jazzové kompozície. Profesori správne predpokladali, že ak dostaneme objednávku napísať hudbu k filmu alebo divadlu, budeme musieť zvládnuť hocijaký žáner.

Dobre si pamätám svoju prvú skúsenosť s hudbou k divadelnému predstaveniu. Musel som napísať asi desať táng. A niektoré neboli vôbec zlé. Bohužiaľ, nepamätám si už ani jedno a nemám z nich ani noty. Nakoniec, ak sa pozrieme do minulosti, všetci veľkí skladatelia istým spôsobom využili prvky takzvanej populárnej hudby svojej doby. Stačí spomenúť Bachovo využitie tancov allemande, menuet a gigue, Brahmsove Uhorské tance, Dvořákove Slovanské tance alebo Šostakovičove Jazzové suity.

Ovplyvnili vás nejakí svetoví alebo slovenskí skladatelia píšuci pre akordeón?

Pravdepodobne nie. Skôr možno hovoriť o skladateľoch, ktorí mali na mňa vplyv, ale nie preto, že tvorili pre akordeón.

Ktorí to boli a ako vás ovplyvnili?

To nie je ľahká otázka. Pretože ich bolo nesmierne veľa. Kariéru hudobníka som začínal ako klavirista. Miloval som hudbu Beethovena a Bacha, neskôr Chopina, Schumanna, Schuberta a ešte neskôr Brahmsa. Pomerne neskoro som sa zamiloval do Mozartovej hudby. Milujem Rachmaninova a Stravinského. Ako vidíte, paleta je široká. Z hudby 20. storočia veľmi obdivujem Prokofieva, Šostakoviča, Schnittkeho, Lutosławského a ďalších. Obávam sa, že ak budem menovať všetkých skladateľov, ktorých mám rád, tak sa to nezmestí do tohto rozhovoru.

Čo vás na akordeóne fascinuje po zvukovej alebo výrazovej stránke?

Priťahuje ma na ňom jeho timbrová zvláštnosť, farebnosť a dynamický rozsah.

Ako skladba Pofigušky vznikla a čo bolo jej zámerom, resp. inšpiračným zdrojom?

Inšpiračný zdroj je veľmi zvláštna a háklivá téma. O inšpirácii by sa dalo veľa diskutovať. Základnou ideou bolo vytvoriť cyklus krátkych skladieb, ktoré by mohli hrať aj pokročilí žiaci na ZUŠ, ale aj dospelí interpreti ako prídavok na koncerte. Od začiatku som vedel, že chcem tento cyklus venovať svojim deťom. Každému svojmu dieťaťu som venoval aspoň jednu skladbu. Marc a Avet mali oveľa viac šťastia – každému z nich som venoval dokonca celý cyklus.

Čo vlastne znamená slovo pofigušky?

V ruskom jazyku existuje taký slangový výraz a mne je to pofig. Akoby šlo o niečo úplne nepodstatné. Dalo by sa to preložiť ako „kašlem na to“. Sergej Prokofiev napísal známy cyklus krátkych skladieb pre klavír pod názvom Prchavé vidiny. Svojím spôsobom sú Pofigušky niečo podobné, ale keďže názov Prchavé vidiny už existoval, tak som musel vymyslieť niečo iné.

Keď sa rozprávame o samotných názvoch, viaceré vaše diela nesú zaujímavé, vtipné alebo tajomné názvy ako Bahagobu, Thendoff, Level of stagnation, Soundquake, A riekol Izaiáš... Býva názov skladby aj zrkadlom jej obsahu? Akým spôsobom dávate dielam názvy?

Keď som bol ešte dieťa, veľmi som rozmýšľal o tom, čo budem v živote robiť, čomu sa budem venovať. Lákali ma rôzne cesty, istý čas som chcel byť hercom a režisérom, pomerne krátky čas som uvažoval o kariére športovca, ale vždy som dúfal, že raz budem písať knihy. Jeden rok som písal len básne. Skrátka, veľká časť mojich diel a ich názvov je inšpirovaná a súvisí s literatúrou, poéziou a filozofiou.

Cyklus tvoria dva celky – Pofigušky od Marca a Pofigušky od Aveta. Súvisia tieto názvy iba s menami vašich detí alebo je dielo rozdelené na dve polovice aj obsahovo a hudobne?

Áno, tieto názvy súvisia iba s mojimi deťmi. Starší syn sa volá Marc, mladší je Avet.

Pokiaľ ide o hudobný obsah, sú obe polovice rovnocenné, ide iba o dve rôzne venovania…

Áno, je to tak. Jedného dňa, keď začal Marc chodiť do prvého ročníka hudobnej školy na klavír, mi raz zaimprovizoval jednoduchú melódiu. Vtedy sa zrodila idea cyklu. Bohužiaľ, Marc už dnes na klavíri nehrá, nemá oň záujem. Občas však hrá na gitare a výborne kreslí. Avet, podobne ako jeho starší brat, tiež hrá na gitare a rád kreslí.

Skladba Pofigušky je pomerne rozsiahly cyklus pozostávajúci z tridsiatich troch častí. Vznikali naraz, alebo sa formovali postupne, v dlhšom časovom rozmedzí?

Vznikali dosť pomaly, v priebehu asi piatich rokov. Navyše, číslo tridsaťtri v sebe nesie istú symboliku.

Akým spôsobom ste jednotlivé časti dramaturgicky „ukladali“ do cyklu, chronologicky alebo podľa charakterových kontrastov?

Pre mňa je rozdiel, či komponujem dielo väčšieho rozsahu alebo miniatúry. V každom prípade je pre mňa asi najdôležitejšie udržať tok hudby, aby nestagnovala. Samozrejme, ak to nie je v samotnej koncepcii materiálu. V prípade kratších skladieb alebo cyklu miniatúr sa stáva princíp kontrastu tým najdôležitejším.

Ako by ste popísali svoj kompozičný jazyk a východiská, ktoré ste uplatnili v tomto diele?

Je veľmi ťažké pomenovať vlastný kompozičný jazyk, ak teda vôbec nejaký vlastný mám. Skôr by to mali posúdiť poslucháči alebo, ešte lepšie, vzdelaní kritici. Snažím sa v hudbe byť „všežravcom“ otvoreným všetkým možným štýlom. Ale základom pri komponovaní je idea, materiál a následne realizácia, v ktorej sa nestráca muzikalita alebo, inak povedané, hudobná empatia. Hoci aj o tom sa dá veľa diskutovať, pretože vstupujeme na veľmi nestabilnú pôdu termínov a pojmov.

V Pofiguškách možno nájsť viacero miest, kde využívate na drobných plochách aleatoriku. Zároveň často využívate rôzne perkusívne efekty, akými sú klepanie po korpuse nástroja, rytmizácia zvuku vzduchového gombíka, údery po mechu či klaviatúre, pričom aplikácia týchto efektov je vo svojej drobnokresbe často ponechaná na interpreta. Do akej miery akceptujete interpretov vlastný vklad pri modelovaní zvukového obrazu v danom úseku?

Veľmi rád spolupracujem s interpretom, som vďačný za jeho cenné rady a vždy som pripravený na korektúru, aby sa cítil čo najpohodlnejšie. Oceňujem, keď prichádza so svojou predstavou ako to má znieť a veľmi často mu dávam za pravdu a robím korekcie.

Možno nájsť paralelu k Pofiguškám vo vašich dielach pre iné obsadenia?

Áno, už dlhšie sa snažím skomponovať drobné skladbičky pre rôzne nástroje. Takým prvým pokusom bol cyklus pre husle Pimpampunči, čo v preklade z flámčiny znamená lienka. Potom nasledovali Kochaimky, z poľského kochać (ľúbiť), pre violu. V minulom roku VŠMU v spolupráci s Pavlík Records vydala CD pod názvom Dodekafonky, ktoré sme nahrali spolu s Jordanou Palovičovou a Ladislavom Fančovičom.

Ste autorom množstva sólových i komorných skladieb pre akordeón s rôznymi inými nástrojmi. Predpokladám, že ako klaviristovi vám bola najbližšia spolupráca akordeón-klavír (Turbulencie, Soundquake, From nowhere with love), ale písali ste aj skladby pre akordeón s violončelom a cimbalom (Exorcismus), s klarinetom (Danach und nachher...), alebo pre trio klarinet, violončelo a akordeón (Back to the Roots). Riešili ste aj nejaké praktické problémy, pokiaľ ide o zvukový súlad akordeónu s inými nástrojmi?

Myslím si, že zatiaľ som podobné problémy, týkajúce sa ladenia, polôh alebo špecifickej farebnosti registrov nemal, aspoň si nepamätám.

Pre akordeón ste napísali kratšie i rozsiahlejšie diela, cyklus, komorné skladby s rôznym nástrojovým obsadením i koncert so sláčikovým orchestrom Mnemiranet. Máte nejaké ďalšie ambície a plány v súvislosti s akordeónom?

Zatiaľ neviem. Ale ak sa objaví nejaký materiál a nadobudnem pocit, že najlepšie bude znieť na akordeóne, tak určite áno. Musím ale uznať, že pomerne často súvisí vznik novej skladby s konkrétnym interpretom. Platí to v prípade hocijakého nástroja. Občas interpret požiada o skladbu alebo jednoducho ju komponujem pre konkrétneho interpreta, pretože poznám jeho kvalitu a zároveň verím, že práve on moju skladbu uvedie do života.