Hudobný život

Na chate: Vnímať dokážeme len to, čo máme sami v sebe

Andrea Serečinová
Andrea Serečinová
18. september 2024
Hudobný život
Nora Skuta po koncerte s Österreichisches Ensemble für Neue Musik a Johannesom Kalitzkem. Foto: Miki Skuta

S klaviristkou NOROU SKUTOVOU sme sa stretli na čete pri nahrávkach, ktoré sú zásadné pre jej vnímanie interpretačnej krásy a pravdy. V hľadaní odpovedí na to, prečo si zvolila práve tento výber, sme sa snažili pomenovať aj to, na čo sa slová nachádzajú len veľmi ťažko. Prečo sa jej neustále bytostne dotýkajú stretnutia s veľkými menami druhej polovice 20. storočia? A majú svojich nasledovníkov aj v dnešnom svete instantných zážitkov, poháňaných motorom sociálnych sietí?


Andrea Serečinová: Nora, som veľmi rada, že si prijala pozvanie do nášho redakčného četu. Vybrala si šesť nahrávok piatich klaviristov. Čím bol podmienený tvoj výber?

 

Nora Skuta: Bolo náročné urobiť toto rozhodnutie – vybrať len zopár klaviristov a nahrávok. Nakoniec som si zvolila pre mňa podstatný kľúč: vybrala som klaviristov, ktorých nepočúvam preto, že im znie nástroj dokonale a „pekne“, ale takých, ktorí akoby boli zároveň dirigentmi, skladateľmi, proste, akoby ich klavír rozprával všetkými nástrojmi sveta. Sú to veľké, výrazné osobnosti, komplexní hudobníci, umelci, ktorí pozdvihli interpretačné umenie na vysoký stupeň. Bohatstvo v ich vnímaní farieb, klavírnych nuáns, ich estetika uchopenia a hudobného tlmočenia skladateľovho zámeru ma fascinuje. Umelci v mojom výbere odkrývajú pre mňa doslova zázračný svet svojej hlbokej duše. A pritom svoje bohaté emócie sprostredkúvajú veľmi čisto a jednoducho...

 Hudobný život

Nora Skuta. Foto: Miki Skuta


AS: Spomínaš istú „zázračnosť“. Môžeš byť konkrétnejšia?

 

NS: Povedala by som to asi takto. Ide o tie momenty, keď aj laik – ktorý nie je odborne zorientovaný v interpretačnej problematike, ktorý nevie posúdiť prečo ten-ktorý hudobník hrá dobre –, je v konfrontácii s takýmito nahrávkami či výkonmi obliaty pocitom intenzívnej krásy a nejakej očisty. Ako po meditácii alebo psychoterapii... Proste okamih, v ktorom sme si istí, že je pravdivý, no nevieme prečo. Je nám dobre, spúšťajú sa intenzívne emócie, možno plač, možno smútok, možno začneme premýšľať nad vecami, ktoré sme dovtedy potláčali, možno sa nám niečo otvorí...

 Hudobný život

Andrea Serečinová. Foto: Filip Rebro


AS: Dalo by sa povedať, že takto by na nás malo vo všeobecnosti vplývať umenie...

 

NS: Malo by nás zušľachťovať a umožniť nám rásť vo vnímavosti... Ale, samozrejme, môj výber bol podmienený aj mojimi vlastnými vkusovými preferenciami. Pripúšťam, že aj kvalitné umenie ma môže nechať chladnou, pretože sa minie s mojím individuálnym vkusom.

 

AS: Ako prvého počúvame rumunského klaviristu Dinu Lipattiho, nahrávky, ktoré vznikli ku koncu jeho krátkeho života. Najprv je tu úprava záverečného chorálu z Bachovej Kantáty BWV 147. Mňa na tej nahrávke fascinuje prostota Lipattiho prejavu a zároveň napätie, v ktorom do posledného tónu drží poslucháča. Neustále máme pocit nejakého pohybu vpred. Je to správny postreh?

 

NS: Áno. Pritom hrať takto jednoducho je jednou z najťažších disciplín na klavíri. Vytvoriť tú ilúziu bezprostrednosti, prostoty, viesť frázy spevne, neklaviristicky napísanými technickými úskaliami prechádzať tak jednoducho, aby sa naša pozornosť upriamila len na hĺbku a výpoveď diela... Lipatti naozaj dokáže to napätie od začiatku do konca udržať.

 

AS: Ako sa dosahuje ilúzia neustáleho pohybu vpred? Akoby sme sedeli na koni alebo v koči a pozorovali meniacu sa krajinu. A to napriek tomu, že počujeme stále sa opakujúcu figúru...


NS: To sa ťažko vysvetľuje. Dôležitá je presná vnútorná predstava, no tá, samozrejme, nestačí, ak nemáme fyzický aparát a prostriedky na to, aby sme svoju predstavu realizovali. Myslím si, že práve tej jednoduchosti Lipattiho interpretácie, tej presnosti, absencii akýchkoľvek výrazových, agogických nadbytočností či falošností, vďačíme za ten „pohyb“. A samozrejme aj dokonalému vedeniu hlasov, rozhodnutiu, ktorý hlas dá do popredia. Máme 10 prstov a dokázať „vytiahnuť“ konkrétny hlas, odpútať sa od ostatných, to je náročné. Ale pohyb je zašifrovaný aj v samotnej Bachovej partitúre, je to proste tak napísané...

 

AS: Druhou nahrávkou Dinu Lipattiho je Scarlattiho Sonáta E dur L. 23. V nej zaujme až čembalová čistota zvuku...

 

NS: Ak by som mala charakterizovať Lipattiho prejav všeobecne, tak prvé slovo, ktoré mi napadne, je práve čistota – zvuku i výrazu v zmysle ušľachtilosti, nie jednoduchosť, ktorá by nemala hĺbku, to v žiadnom prípade... Táto nahrávka je ukážkou, ako sa na klavíri dá hrať ľahko a perlivo. Lipatti dokonale kontroluje každý tón a máme pocit, že sú to perly, každá rovnaká. Opäť je to ukážka jednoduchosti, ktorú je však náročné dosiahnuť. Lipatti zomrel ako veľmi mladý, len 33-ročný. Neviem, akoby hral neskôr, ale jeho hra bola už v tom mladom veku veľmi zrelá, zvuk jeho klavíra bol svetlý, mimoriadne krásny...

 

AS: Počúvajúc druhého klaviristu v Brahmsovom Intermezze A dur zo Šiestich klavírnych kusov, mi opäť napadá spojenie prostoty a krásy. A pritom nemáme pocit žiadnej „suchosti“ vo výraze. Hrá Radu Lupu. Opäť rumunský klavirista, tentoraz o čosi mladší, ročník 1945. Máš nejaký zvláštny vzťah k rumunským klaviristom, alebo sa dvaja Rumuni dostali do tvojho výberu zhodou okolností?

 

NS: Vlastne neviem. Mám veľmi blízky vzťah k týmto dvom klaviristom, neviem, do akej miery zohráva dôležitú rolu, že boli Rumuni. Učila ich tá istá pedagogička Florica Musicescu, musela to byť vynikajúca učiteľka. Možno bolo dôležité, že žili v tom čase v mimoriadne kultúrnom domácom prostredí, v úzkom kontakte s francúzskou kultúrou. Keď počúvam nahrávky rumunských klaviristov, je to niečo iné, ako napríklad keď hrajú ruskí klaviristi...

 

AS: V čom je to iné?

 

NS: Pôsobí to veľmi „teplo“, no nie je to prezdobené, stále sa to drží v určitej jednoduchosti výrazových prostriedkov. Proste, je to estetika, ktorá je mi najbližšia.

 

AS: Vráťme sa k Brahmsovmu Intermezzu, ktoré hrá Radu Lupu...

 

NS: Nie je to repertoár vášnivého charakteru. Počujeme tu nehu, spevnosť, krásnu prácu s časom. Jeho hra má úžasnú hĺbku, ktorú zvyčajne vnímame už po pár tónoch. Presvedčila som sa o tom mimochodom aj osobne, počula som ho hrať Schumannov klavírny koncert v Budapešti. Po pár tónoch sme sa na seba s manželom pozreli a cítili sme to isté, emóciu, ktorá ma priviedla skoro k plaču. Mal komplexnú charizmu, patrila tam aj reč tela...

 

AS: Arturo Benedetti Michelangelli (1920–1995), veľký elegán klavírnej hry, je ďalším klaviristom v tvojom výbere. Študoval aj dirigovanie, takže asi veľmi dobre zapadá do tej tvojej definície komplexných klaviristov, ktorí hrajú tak, akoby boli aj dirigentmi...

 

NS: Mám veľmi rada, keď v prejave hudobníkov počuť, že čerpajú veľa z rôznych strán a, áno, Michelangelli by iste obstál aj ako dirigent. Okrem toho bol perfekcionistom, vidíme to aj na fotografiách, ako dbal na zovňajšok, to aristokratické vyžarovanie sa prenášalo aj do jeho hry. Bolo o ňom známe, že vyžadoval, aby boli klavíry pred jeho koncertmi dokonale pripravené, čo si vedel skontrolovať, pretože sa dobre vyznal v stavbe a údržbe nástrojov. Mal úžasnú techniku, ktorá mu umožňovala dosiahnuť výsledný dojem ľahkosti. Vybrala som jeho nahrávku Odrazov na vode z prvej knihy Debussyho Images, kde to všetko počujeme....

 

AS: Spomínaš „dirigentský“ prístup k interpretácii. S tým súvisí aj schopnosť hrať tak, že poslucháč vníma formu, štruktúru diela. Z hľadiska psychológie vnímania hudby je to dôležité, vieme sa v diele lepšie orientovať, zvyšuje to náš zážitok z počúvania. Myslím si, že všetci klaviristi, ktorých si vybrala, mali alebo majú práve túto schopnosť. Mám pocit, že dnes sa s touto cnosťou už na pódiách či nahrávkach často nestretávame...

 

NS: Veľmi oceňujem, keď interpret hrá tak, že sa viem v skladbe orientovať, keď nie som len zmietaná zmesou pocitov a nálad. V tom pomáha aj istá verbálnosť, parlandovosť prejavu, keď interpret frázuje tak, že doslova rozpráva. Keď však spomínam, že nechcem byť zamotaná len v spleti nálad, v žiadnom prípade tým nechcem povedať, že inklinujem k nejakému akademickému prejavu. Každý z týchto umelcov dokáže z klavíra vytiahnuť celú paletu farieb a citov, no mám pocit, že ich spája pokora voči skladateľovi. Možno sa tým ani nejako vedome nezaoberali, bolo to proste v ich dobe prirodzené – nepresadzovať seba samého na úkor diela či autora. Dnes doba akoby nepriala takému prístupu, interpret musí rýchlo ohúriť a často siaha po vonkajších, povrchných prvkoch. Možno to majú dnešní interpreti vlastne ťažšie, pretože sa musia vysporadúvať s týmito novými výzvami či zvodmi doby, ktorá si žiada vo všetkom nejakú šou. Lipatti, Lupu či Michelangelli riešili zrejme len čisto umelecké výzvy. Dnes máme množstvo technicky vynikajúco pripravených hráčov, ale aj publikum, ktoré o tie hodnoty, vyžarujúce na dnes už historických nahrávkach, akoby vlastne nemalo záujem. Pretože si všímame, preciťujeme len tie javy, ktoré s nami rezonujú, ktoré sami máme v sebe...

 

AS: Asi rok už učíš na konzervatóriu. Darí sa ti v tomto zmysle vplývať na študentov?

 

NS: Všímam si, ako sú študenti fascinovaní technikou, rýchlosťou. U starých majstrov bola fenomenálna technika samozrejmosťou, no to, čo ich hru robilo výnimočnou, bolo niečo nad tým. Snažím sa preto nastaviť pozornosť študentov týmto smerom, aby nešli len po povrchu. Dá sa to.

 

AS: Vypočujeme si aj nahrávku dnes veľmi exponovaného ruského klaviristu Grigorija Sokolova. Chopinovu Etudu c mol „Oceán“, koncertný záznam z roku 1987. To je veľmi virtuózne hranie, obrovská riava tónov od prvej sekundy. Aký máš vzťah k rýchlym tempám?

 

NS: Rýchlosť je, samozrejme, žiaduca. Ak máme dobrú techniku, tak rýchlosť je radosťou. A ak hráme etudy, pochopiteľne, je najlepšie, ak hráme rýchlo. No ak nemáme k dispozícii iné vyjadrovacie prostriedky, po čase začne byť hra plytkou. Veľkí majstri písali aj etudy ako umenie, nielen ako prstové cvičenia. Rýchlosť má slúžiť interpretovi, nemá byť cieľom. Sokolov je dnes jedným z najlepších žijúcich klaviristov, pre mňa je dokonalým interpretom. Často nechápem, ako vyludzuje niektoré zvuky. Napríklad pedál používa tak, že si to ani nevšimneme, ale výsledkom je výnimočný zvuk. Často divoký a vášnivý, no nikdy nie hrubý a vždy je v ňom spevnosť. O tom je aj jeho nahrávka Chopinovho Oceánu. Chcem upozorniť na to, že Sokolov ju nehrá nejako rýchlejšie ako jeho kolegovia, má však koncepciu, vďaka ktorej vytvára pocit, že hrá mimoriadne rýchlo. Je to tým, ako vyťahuje niektoré línie, ako ľahko, niekde v pozadí, pôsobia všetky tie behy... Takto sa má hrať táto etuda. Divoko.


AS: Na záver si zaradila nahrávku s francúzskym klaviristom Pierrom-Laurentom Aimardom, ktorý predstavuje podobný typ interpreta, akým si ty sama. Veľmi orientovaný na súčasnú hudbu či hudbu 20. storočia, no nevyhýbajúci sa ani klasicko-romantickému repertoáru. Čo máš konkrétne rada na Aimardovi?

 

NS: Veľmi mi na ňom imponuje pozornosť, ktorú celú kariéru venuje hudbe svojich súčasníkov. Je veľmi moderný v zmýšľaní. Mnoho klaviristov odmieta hrať súčasnú hudbu, nevedia sa s ňou vysporiadať esteticky. Majú pocit, že hranie na klavíri je o nejakej „kráse“ v úzkom zmysle slova. Aimard dokáže vytiahnuť túto krásu aj zo súčasnej hudby, pretože ju má rád. Počuje v nej to, čo v nej iní interpreti nevnímajú. Vybrala som nahrávku Messiaenovho Ostrova ohňa č. 2, pretože Aimardove nahrávky Messiaenovej hudby považujem za referenčné. Mimochodom, Pierre-Laurent Aimard bude účinkovať na tohtoročnom festivale Melos-Étos...

 

AS: To je pekná koncertná upútavka na záver. Nora, vďaka! 




Počúvané nahrávky

(všetky dostupné na YouTube):


Dinu Lipatti, 1947 (J. S. Bach: úprava záverečného chorálu Jesus bleibet meine Freude Kantáty BWV 147)

 

Dinu Lipatti, 1950 (D. Scarlatti: Sonáta E dur L. 23, vyd.: Dinu Lipatti: The Solo Recordings, Regis Records 2011)

 

Radu Lupu, 1978 (J. Brahms: Intermezzo č. 2 zo Šiestich klavírnych kusov op. 118, vyd.: Brahms / Radu Lupu, Decca 1978)

 

Arturo Benedetti Michelangeli, 1971 (C. Debussy: Odrazy na vode z 1. knihy Images, vyd.: Claude Debussy / Images 1&2, Children´s Corner, Deutsche Grammophon 1971)

 

Grigory Sokolov, 1987 (F. Chopin: Etuda c mol č. 12 op. 25 „Oceán“, live nahrávka z Helsínk, 11. 11. 1987)

 

Pierre-Laurent Aimard, 2008 (O. Messiaen: Ohnivý ostrov č. 2 zo Štyroch rytmických etud, vyd.: Pierre-Laurent Aimard / Hommage à Messiaen, Deutsche Grammophon 2008)