Multimediálny EnsembleSpectrum na Melos-Étos
7. 11. 2026
Bratislava, A4 – priestor súčasnej kultúry
Melos-Étos
EnsembleSpectrum, Matej Sloboda
Beil – Tomášková – Goebbels – Hirsch – A. Schubert
Koncert s originálnym názvom MULTI_MIDI_YEAH! bol druhým festivalovým podujatím, ktoré v sebe nieslo scénické a multimediálne prvky. Kým pri prvom takomto projekte, uvedení FINE/DEATH SPEAKS Davida Langa, vytvorili originálnu multimediálnu, scénickú a technickú zložku Peter Mazalán, Jakub Pišek a Milan Slama, v sobotňajšom programe boli inštrukcie na ich realizáciu vopred definované. Koncert priniesol tri slovenské premiéry (Beil, Goebbels, Schubert) a jednu svetovú premiéru (Tomášková). O dramaturgiu sa postaral Matej Sloboda, vedúci EnsembleSpectrum, hudobnú réžiu a video processing zabezpečil Patrik Herman. Na koncert EnsembleSpectrum zavítali okrem pravidelných návštevníkov festivalu aj poslucháči podujatí, ktoré ponúka A4 – priestor súčasnej kultúry.
Večer otvorilo dielo exit to enter Michaela Beila. Projekčné plátno v ňom plnilo funkciu opony, ktorá počas celej performancie zakrývala ansámbel. Pravú časť scény charakterizovali dve otočné klavírne stoličky, na ktorých sa počas svetelných zábleskov striedali dvojice hudobníkov. Ich vstupy sprevádzali špecifické gestá, imitovanie hry na nástrojoch bez nástroja či používanie rôznych rekvizít. Ľavú časť scény vypĺňala projekcia pozostávajúca zo štyroch obrazových polí. Živý kamerový obraz bol prostredníctvom softvéru Max/MSP časovo posúvaný, kombinovaný a multiplikovaný, čím vznikala osobitá vizuálna rytmizácia. V niektorých momentoch sa jeden interpret objavoval súčasne vo všetkých štyroch poliach, inokedy vznikali pozoruhodné situácie, napríklad keď si štvornásobne multiplikovaná hráčka podávala klarinet z jedného obrazového poľa do druhého.
V diele plnom pestrých kombinácií a skrytého humoru ma najviac zaujali dve roviny. Prvou bol takmer „švankmajerovský“ pohľad na realitu, ktorý narúša očakávaný súlad medzi obrazom a zvukom. Zvukový materiál totiž často nenachádza svoj bezprostredný vizuálny ekvivalent: klavír znejúci v elektronickej podobe napríklad vizuálne stvárňuje klaviristka imitujúca pohyby hry na klavíri vo vzduchu, gestá sláčika sprevádzajú perkusívne údery. Vzniká tak skrytý zvukový surrealizmus oscilujúci medzi predvídateľnou a narušenou synchronizáciou oboch zložiek.
Druhou dôležitou rovinou je adresnosť a neopakovateľnosť diela. Obrazová zložka pracuje so živými zábermi konkrétnych hudobníkov, ktorí ho interpretujú práve v daný večer. Hoci je kompozičná štruktúra vopred daná, každé jeho nové uvedenie získava vlastnú podobu. EnsembleSpectrum túto výzvu zvládol s mimoriadnou precíznosťou aj originalitou, čo publikum ocenilo búrlivým potleskom.
V Static Friction Barbory Tomáškovej sa prejavili viaceré charakteristické prvky autorkinho kompozičného jazyka. Jednak sa sama predstavila na scéne ako interpretka tichých vokálov, postupne prechádzajúcich do šepotu. Významnú úlohu zohrávala aj sláčiková technika overpressure, prostredníctvom ktorej sa postupne vrstvili zvukovo a dynamicky komplikované plochy. Tie vyústili do záverečnej gradácie a následného uvoľnenia napätia. Ansámblu sa podarilo vytvoriť výraznú zvukovú kompaktnosť a hutnosť ako aj zažiariť v rytmicky a technicky náročných úsekoch.
Skladba Bagatellen Heinera Goebbelsa pre husle, sampler a ad libitum klarinet odznela v podaní Natálie Kubalcovej, Ivany Chrapkovej a Martiny Liškovej. Interpretky presvedčivo naplnili jeden z kľúčových princípov skladby – konfrontáciu virtuózneho husľového a klarinetového partu s mechanickým zvukom samplera. Jednotlivé bagately nepôsobili ani tak ako samostatné miniatúry, ale skôr ako na seba nadväzujúce zvukové plochy, ktoré prechádzali jedna do druhej attacca. Goebbels pracuje s miešaním hudobných štýlov, skrytými reminiscenciami na populárnu hudbu, repetitívnosťou i zámernou banalitou. Všetky tri interpretky preukázali technickú istotu aj cit pre vzájomnú komunikáciu a zvukovú mnohotvárnosť kompozície.
Po troch energickejších skladbách priniesla kompozícia Glides Liisy Hirschovej dramaturgický zvrat. Kvinteto v obsadení husle, violončelo, klarinet, klavír a flauta sa sústredilo okolo klavíra, pri ktorom dirigent Matej Sloboda prebral úlohu interpreta. Pomocou špeciálne upraveného obalu od MC kazety, takzvaného glidera, vytváral na strunách klavíra tiché, iskrivé zvuky, pričom ani raz nezaznel úder kladivka. Skladba tak otvorila intímny zvukový svet založený na jemných, miestami sotva počuteľných zvukoch.
Záver koncertu opäť patril multimediálnej kompozícii. Voľba skladby Star Me Kitten Alexandera Schuberta sa ukázala ako mimoriadne vydarený dramaturgický krok. Vedúci ansámblu sa pred jej uvedením prezliekol do dirigentského fraku. V predchádzajúcich skladbách pritom svojím tričkom s nápisom „zvrhlé umenie“ (odkazujúcim na historický pojem Entartete Kunst) ironicky reagoval na rétoriku súčasných politických predstaviteľov.
Ak by sme si položili otázku, ako by mohla vyzerať melodráma 21. storočia, jednou z možných odpovedí by bola práve Star Me Kitten. Sólista v nej obsluhuje počítač a postupne predstavuje jednotlivé vizuálne prvky diela, pričom projekcia zámerne osciluje medzi hladkým priebehom a priznanými technickými chybami. Z pôvodne zábavnej prezentácie sa postupne stáva osobný príbeh, do ktorého vstupujú aj súkromné materiály interpreta. Schubert pritom nonšalantne rozvíja rovinu hudobného humoru, využíva vulgarizmy, erotické zábery, ironické hororové napätie aj prudko sa striedajúce rytmické plochy.
Podobne ako v Beilovom diele, aj tu zohráva významnú úlohu adresnosť. V závere skladby sa totiž objavujú zábery na prázdny priestor A4 – najprv na javisko s komentárom sólistu: „Toto je miesto, kde budem dnes večer stáť.“ Následne sa záber presúva na hľadisko: „Tu budete sedieť.“ Napokon sa v ňom objaví samotný sólista, šepkajúc: „Toto je miesto, kde budem potme čakať. Neotáčaj sa.“ Záverečné „Thank you“ vtipne pripomenie pôvodnú prezentačnú rovinu diela. Publikum reagovalo počas skladby opakovaným smiechom a koncert uzatvorili standing ovations.
A4 – priestor súčasnej kultúry vytvoril v rámci svojich technických možností optimálne podmienky na realizáciu jednotlivých diel. Osobitné uznanie si zaslúži hráčka na bicích nástrojoch Anežka Nováková, ktorá na poslednú chvíľu zastúpila pôvodne avizovaného Martina Šveca. Náročný koncertný repertoár naštudovala za neuveriteľne krátky čas – približne jeden až dva dni. EnsembleSpectrum tak opäť potvrdil svoju európsku úroveň na poli súčasnej hudby, ukázal rozmanité podoby prepojenia hudby, obrazu a performancie a zároveň naznačil, že sa máme na čo tešiť aj v budúcnosti.