Mníchovské bienále ako nastavená latka

Existuje množstvo hudobných festivalov zameraných na uvádzanie hudby dnešných čias, ale nepoznám žiaden iný, ktorý by od svojich začiatkov konzistentne uvádzal výhradne len premiéry nových diel vzniknutých priamo na jeho objednávku. Práve túto výsadu si drží od svojho vzniku v roku 1988 festival zameraný na pestovanie a uvádzanie diel súčasného hudobného divadla – Mníchovské bienále.

Tak ako väčšina festivalových podujatí s dlhoročnou tradíciou, prešlo aj Mníchovské bienále značnou transformáciou. Pôvodne uvádzané diela, jednoznačnejšie zaraditeľné do škatuliek ako „opera“ alebo „inštalácia“, hoci stále nové, postupne začali nahrádzať fúzie, crossovery a neľahko definovateľné diela posledných rokov. Odklon od konzervatívnejšie ladených dramaturgií prišiel až s nástupom dvojice skladateľov-dramaturgov Daniela Otta a Manosa Tsangarisa v r. 2016. Od ich príchodu je každé vydanie festivalu tematizované, priestor dostávajú popri zavedených menách aj mladšie skladateľské osobnosti a dbá sa aj o istý balans medzi uvedenými skladateľkami a skladateľmi. Skrátka, Mníchovské bienále každé dva roky nastavuje úroveň pre zvyšok západoeurópskej scény v oblasti hudobného divadla a dokazuje, že jeho tvorcom nechýba chuť prinášať novosť.

Témou tohto ročníka sa stalo heslo „On the Way“, čiže „na ceste“, čo napovedalo, že pôjde o témy pohybu, zmeny, fluidnosti, premenlivosti...

Jedenásťdňový festival som plánoval začať operou talianskej skladateľky Lucie Ronchettiovej Searching for Zenobia, avšak pre závažnú povodňovú situáciu v Bavorsku som bol nútený navštíviť až druhé dielo dňa Shall I Build a Dam? (vzhľadom na výšku vody v rieke Isar zrazu naberal tento názov priam hmatateľný rozmer) od Kai Kobayashiovej (hudba) a Simone Aughterlonyovej (réžia, choreografia, scénografia, kostýmy) v priestoroch kultúrneho centra schwere reiter. Súčasné hudobno-divadelné produkcie málokedy ponúknu divákom štandardné radové sedenie, čo sa nestalo ani tu. Štvorlístok pripomínajúci priestor na sedenie vytvoril samostatné zóny pre jednotlivých interpretov, divák sa tak musel vopred rozhodnúť, či si želá dielo vypočuť v blízkosti kontrabasového klarinetu, klavíra, huslí, trombónu alebo akordeónu. Samozrejmosťou pri podobných produkciách je práca s hlasom. Účinkujúci spievajú, chrčia, rozprávajú a podobne. Téma vody preteká celým predstavením buď zmenou pozícií hráčov v priestore (aj klavíra), naťahanými priehľadnými hadicami, sedadlami z obrovských kusov ľadu, neustále mokrými interpretmi, alebo aj témami posthumánneho hydrofeminizmu a interakciou antropocénu s tradíciou. Množstvo tém, ktoré autorské duo otvorilo, bolo často preparované prehodením/vynechaním slabík, čo malo za následok zníženú zrozumiteľnosť celkovej výpovede diela, a tak jeho hlbšie úrovne zostali v útrobách autorského dua.

Festival ponúkal denne viacero predstavení, ktoré mali počas týždňa tri až štyri reprízy, čo umožňovalo návštevníkom vyskladať si každý deň podľa vlastnej chuti a časových možností. Mám chuť na 40-minútovú jednohubku v opustenom parníku na starom železničnom moste? Idem na projekt nimmerstatt študentov Univerzity hudby a tanca Mníchov, kombinujúci hudobné divadlo, spev a sliepky vo virtuálnej realite s existencionálnou drámou. Mám dnes chuť prežiť štyri hodiny v priestoroch foyeru Mníchovskej filharmónie, byť sprevádzaný úžasným zhmotnením niečoho, čo samo seba nazýva Wurm (Malte Scholz), a stať sa súčasťou „kolektívneho tela“ prežívajúceho trojčasťový „happyning srdca, mozgu a žalúdka“? („Happying“ je novotvar vytvorený spojením slov happy a happening, pozn. aut.) Strávim ho teda v prítomnosti účinkujúceho v kostýme veľkého plyšového medveďa, zahrám sa spoločenské hry, naučím sa ako byť „Wurm“ (červ), nakŕmia ma silným zeleninovým vývarom a výborným syrom na radosťou opojenom „happyningu“ Wie gehts, wie steht’s skladateľského tímu Patricka Franka a Andreasa Eduarda Franka. Presne takto som si vždy predstavoval experimentálne happeningy v 60. rokoch v Smoleniciach. S veľkou dávkou otvorenosti a ešte väčším zmyslom pre humor, ironizáciu a absurdno.

Medzi predstavenia určené na zasiahnutie širokej verejnosti, zámerne umiestnené vo verejných priestoroch, bez vstupného, patrila séria New Lines #1, 2, 3. Prvá s podtitulom The Gates are (nearly) open sa odohrávala na Námestí Maxa Jozefa. Naštudovania diela Du Yunovej, držiteľky Pulitzerovej ceny z r. 2017, sa chopila nezávislá operná spoločnosť z Berlína Novoflot. Absurdný dej o stanici verejnej dopravy budúcnosti svojím nadneseným tónom ukázal inovatívnu technológiu hudbou ovládaného elektrického napätia a fantastické eskalátory Multi-Zero-One. Vysoký manažment hrdiaci sa svojím futuristickým projektom, samozrejme, nemohol chýbať a na všetko dozeral – v sprievode lacného disca, freejazzových až avantgardných inštrumentálnych vstupov, a cappella zborov, hardcore techna a dychovky.

O skladbe RÜBER od rodáka z Mníchova Nica Sauera som počúval v priebehu festivalu neustále, nik mi však nechcel prezradiť, o čo pôjde. Denne vyznačených vyše deväť repríz naznačovalo pravdepodobný odklon od opernej tradície celovečerného zážitku. Čakanie naň v priestoroch Fat Cat, Glasshalle si mohol návštevník skrátiť aj inštaláciou Alvina Currana Footnotes 1.2 – samostatne hrajúceho klavíra zaveseného na oceľových lanách vo vzduchu. Čakanie sa oplatilo. Pri kase sme sa stretli traja. Ja, biletárka a tretí pán s lístkom v ruke. S prekvapením zisťujem, že RÜBER je maximálne pre troch divákov naraz. Biletárka dáva pokyn na nasledovanie zvláštne bledého pána v šoférskej uniforme. Ten sa ukloní a vedie nás schodiskom do podzemia, do garáží. Náhle sa stratí preč. Zo štylizovaného reproduktora sa k nám prihovára ženský hlas, ktorý nás nabáda nasadnúť do čierneho kombi s rozstreknutou sýtožltou farbou cez prednú kapotu, sklá aj strechu. Bledý pán nám otvára dvere a my nasadáme. Známy dámsky hlas sa nám opäť začne prihovárať, vysvetľuje pravidlá bezpečnosti a my vychádzame za zvukov v zásade bežnej rádiovej hudby do ulíc Mníchova. Míňame ľudí, autá, ale občas sa zdá, akoby tá bežná rádiová hudba bola súčasťou rozhlasovej hry. Počujeme ruchy, zvuky, hlasy. Zrazu míňame človeka v žltej veste, hrajúceho elektrickou gitarou o lampu. O malú chvíľu neskôr zas niekto iný v žltej pracovnej prilbe imituje cúvanie nákladného vozidla na sopránovom saxofóne. Gitarista naskočí na žltý moped a my ho nasledujeme. Križujeme uličky, vyberáme zákruty, sme svedkami gangsterskej prestrelky s laserovými puškami. Stojíme na červenej, sledujeme okolie. Náhle sa otvorili dvere spolujazdca, nasadá k nám osoba so syntezátorom v plnom hudobnom nasadení. Hrá spolu so zvukmi vychádzajúcimi z rádia. Počas nasledujúcich zastávok sme mali viacerých spolucestujúcich, ale neustály tok zvukov, pri ktorých si človek nie je istý, či sú reálne alebo simulované na nástrojoch, plus rýchly sled udalostí a snaha nájsť protagonistov medzi bežnými ľuďmi, z nich robila príjemnú spoločnosť, ktorá nás ešte intenzívnejšie stiahla do ich sveta. Po šiestich kilometroch a približne 30 minútach v transportnom divadle Nica Sauera nás zvláštne bledý pán v šoférskej uniforme vysadil tam, kde sme začali. Pre neho jazda pokračovala, ja som sa dostal na koniec.

Mníchovské bienále ponúklo okrem spomínaných podujatí aj dve klasickejšie operné produkcie, ako aj na študentov zameraný Campus 2024_On the way s množstvom prednášok a diskusií s autormi a autorkami. Otvorené diskusie s organizátormi ohľadom financovania celého festivalu poodhalili nielen viditeľnú ambíciu samotného mesta Mníchov hostiť takto zamerané podujatie, ale zároveň ukázali cestu pre tvorcov samotných, ako podobné akcie, hoci aj menšieho charakteru, priviesť do úspešného konca. Myslím si, že o ničom inom ako o úspechu sa v prípade ročníka 2024 nedá hovoriť. Zostáva len zaželať nastávajúcim umeleckým vedúcim Manuele Kererovej a Katrin Beckovej ďalšie rovnako vydarené ročníky.