Miroslav Beinhauer v bratislavskej Redute

8. 4. 2025

Bratislava, Reduta

Miroslav Beinhauer

Tüür – Bakla – Demoč – Adams

Klavírny recitál Miroslava Beinhauera ukázal, ako rôznorodo môže vyznieť hudba, ktorá zdieľa spoločné znaky – opakovanie, striedmosť materiálu, prácu s rytmom, štruktúrou, pohybom aj statickosťou. Zazneli diela štyroch skladateľov, každý narábal s príbuznými princípmi inak, s vlastným výrazom aj estetikou. Minimalizmus, často spájaný s úzko štylizovaným jazykom, tu pôsobil prekvapivo otvorene a rozmanito.

Dramaturgia nebola len o výbere skladieb, ale aj o ich poradí. Beinhauer každú z nich uchopil odlišne, s iným prístupom, pričom v každej si udržal konzistentnosť výrazu. A práve to spôsobilo, že hoci išlo o koncert s pomerne jednotným zameraním, nepôsobil jednotvárne – skôr naopak, ukázal rôzne možnosti, ako s podobným materiálom narábať. Celý program sa zmestil do niečo vyše hodiny, no vnútorne pôsobil uzavreto, presne a čisto.

Koncert otvorila trojčasťová Piano Sonata estónskeho skladateľa Erkkiho-Svena Tüüra. Od začiatku pôsobila kompozične priamo, interpretačne jasne a so zrozumiteľnými štruktúrami. Striedmy, racionálny prístup bol prítomný najmä v práci s formou a rytmom. Beinhauer odlíšil vrstvy viachlasu a charakterovo oddelil úseky, ktoré si to vyžadovali. Najviac zarezonovala tretia časť – bola jemnejšia, menej striktná, no stále rytmicky jasná. Hoci s napätím sa tu pracovalo len v obmedzenej miere, vďaka tomuto kontrastu nepôsobila interpretácia chladne či monotónne. 

Nasledujúca kompozícia Simple Constellations od Petra Baklu pôsobila spočiatku stroho, až prísne. Napriek neustálemu pohybu bola jej zvuková rovina viac statická. Interpretácia bola síce veľmi konzistentná, bez zbytočného afektu, no zároveň sa pohybovala v presne vymedzenom rámci, bez presahov. Beinhauer si zvolil jasný analytický prístup a držal sa ho od začiatku do konca. Vďaka tomu vynikli farebné kontrasty medzi jednotlivými textúrami, bolo však náročné hľadať tu niečo navyše. Je otázne, či vôbec bolo čo. Skladba sama si kladie otázku, kedy sa ešte ne-hudba stáva hudbou, kedy sa banálne stáva expresívnym. Autorovi ide o koexistenciu rovnocenných štruktúr, o napätie medzi ich vzťahmi, nie o vývoj v tradičnom zmysle. A hoci ide o prísnu, až abstraktnú hudbu, v tomto prevedení znela priezračne, takmer vizuálne, ako hladina vody, ktorú niečo neustále jemne čerí. Interpretácia mi síce nebola esteticky blízka, v kontexte dramaturgie koncertu som ju rešpektovala.

Hudba Adriána Demoča si pýta čas, priestor aj trpezlivosť. Nie je o vývoji, ale o atmosfére, ktorú interpret vytvorí. A Luca Marenzio II. bola sériou dlhých akordov s minimálnymi zmenami. Čas sa v nej spomalil, no nie neprirodzene, skôr upokojujúco. Hudba sa nehýbala dopredu, avšak do hĺbky. Beinhauer túto vnútornú logiku pochopil. Jeho tón bol jemný, každá drobná zmena zaznela presne. V načasovaní páuz sa prejavila vedomá práca s tichom. Bolo cítiť, že s touto estetikou má skúsenosť – nič neurýchľoval, nič nezdôrazňoval.

Záverečná skladba večera Phrygian Gates Johna Adamsa bola technicky najnáročnejšia, no zároveň hudobne najrozmanitejšia. Beinhauer v nej dostal najväčší priestor na osobné vyjadrenie – od práce s dynamikou cez výstavbu jednotlivých línií až po spôsob frázovania. Bolo zrejmé, že má prehľad o tom, čo má zaznieť v popredí, ako vrstvy striedať a tvarovať. Melódie sa vlievali jedna do druhej nenápadne, zato veľmi plasticky. Výborne zvládol aj technicky náročné pasáže – práve práca s pedálom si pýta osobitnú pochvalu, najmä za plynulé prechody medzi pasážami s jeho použitím, kde sa menil nielen zvuk, ale aj spôsob artikulácie. Klavirista zachoval prehľad o forme, o vnútorných dialógoch skladby i o jej smerovaní. Adams si získal pozornosť publika hneď na začiatku a už ju nepustil. Ak by sa dalo jednu skladbu večera označiť za „šťavnatú“, bola to práve táto. Naplno sa v nej ukázalo, aké široké spektrum emócií a myšlienok dokáže interpret ponúknuť, aj aký bol jeho dramaturgický zámer. Bol to jeden z tých koncertov, po ktorých človek neodchádza unavený, hoci si vyžadoval plnú pozornosť. Skôr povznesený, ľahší.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 4/2025.)